Po krátkej pauze spôsobenej jednak nedostatkom času (toľko toho stíhame, až nestíhame) a bohužiaľ aj tvorivou krízou (jednoducho mi to nejak nepísalo) sa konečne dostávam k ďalšiemu národnému parku Utahu. Oproti ostatným parkom svojou veľkosťou síce moc nevynikne, vybrali sme sa tam však z iného dôvodu – každý nám tvrdil a poväčšine sme sa dočítali, že vyzerá ako z iného sveta a nič také na našej planéte asi tak ľahko nenájdeme…

Jeho územie sa nachádza takmer na našej sprievodkyni týmito končinami – Scenic Byway 12…keď sme po nej prichádzali (v sobotu 19.9.), ako prvé nám padol do oka malý turistický chodníček k ešte menšiemu vodopádu, čo sme po dlhom sedení v aute využili ako malú rozcvičku:

Nasledovala naša rutina, ktorá sa viacmenej v takomto zložení opakuje v každom novom mieste a ktorá sa nám celkom prakticky osvedčila – pri vstupe rangerovi podávam vodičák a náš Annual Pass (jednotná vstupenka do všetkých národných parkov v U.S.), on mi naoplátku podá mapu s miestnym obežníkom, nasleduje návštevnické centrum, kde si vezmeme pečiatku ako dôkaz a spomienku, že sme tam boli, a hlavne, popýtame sa na aktuálnu situáciu v parku (požiare, otvorené/uzatvorené turistické chodníky, počasie, obsadenosť kempov,…) a naplníme si bandasky s vodou 🙂

Po splnení týchto bodov nasleduje vždy tá najťažšia časť – rozhodujeme sa kam, kedy, poprípade ako pôjdeme, čo chceme a čo nechceme vidieť…to sa môže zdať celkom jednoduché, ale pri toľkých možnostiach človek rýchlo stratí prehľad, chuť na cestovanie alebo náladu…ešte, že mám Katku, tá väčšinou vie 😀

Takže sa po chvíľke rozhodujeme, napríklad aj pomocou aktuálneho postavenia slnka, ktoré je základom pre pekné fotky, že naša púť parkom začne pekne od konca zhruba 30 kilometrovej cesty lemujúcej celý (najznámejší) úsek zvaný „amfiteáter“.

Rainbow point bol prvý, kde sme sa mohli na vlastné oči presvedčiť o jedinečnosti tohto národného parku – konečne sme videli tzv. „hoodoos“ – to sú tie kamenné vežičky, ktoré sú kadejako (a hlavne nepretržite) tvarované…ja som zo začiatku hľadal nejakú rieku, ktorá by to všetko formovala, čo by bolo logické, keďže sa toto územie nazýva Bryce Canyon.

V obežníku sme sa však dočítali, že to z geologického hľadiska nie je „pravý“ kaňon – neformuje ho rieka ale voda, ktorá dookola 200 dní v roku zamŕza a odmŕza v trhlinách vápencových brál, čím ich zväčšuje a takto nadrobený matroš odnesie preč záplavová voda vo zvyšných 165 dňoch…toto sa opakuje 30 až 50 miliónov rokov stále dookola, až to neobdivujeme ako národný park…toľko z geologického okienka 🙂

Ako sme tak postupovali od konca späť k začiatku, postupne sa pred nami odokrývalo stále viac a viac, až sme prišli k vyhliadke na Bryce Point – a konečne sme mali možnosť zazrieť územie z propagačných fotiek – stovky, ak nie aj tisíce „hoodoos“ všetkých tvarov a veľkostí, doslova celú záhradu „hoodoos“.

Viacero ľudí to opisuje ako niečo z inej planéty, ja by som to skôr opísal presne ako asteroid z filmu Armagedon, akurát v červeno-ružovo-oranžovej…po mojom malinkom počiatočnom rozčarovaní z množstva hoodoos na začiatku nášho putovania (vlastne na konci) tento pohľad prekonal všetky pochybnosti – bolo to mega mega super unikátne a krásne dielo prírody 🙂

Neskôr sme si to pozreli aj z iného uhla – Sunset Point (bod, z ktorého je údolie pekné pri západe slnka) a usúdili sme, že nasledujúce ráno sa pekne-krásne vrátime zo 40 kilometrov (!!!) vzdialeného mestečka Panguitch, kde sme sa chystali kempovať, na túru dolu kaňonmi aby sme si obzreli hoodoos aj zospodu…jednoducho to bolo také niečo extra, že sa to oplatilo 🙂

Podvečer sme sa trošku vyčerpaní motali cestou (samozrejme Scenic Byway 12) do spomínaného mestečka a odrazu nás prekvapil Red Rock Canyon (červenoskalný kaňon). Teda mňa viac, lebo ako som už spomínal, že Katka vie (Katka vie, plánuje, skúma, číta, ja šoférujem, fotím a píšem). No, zrazu sme prišli na planétu Mars, síce s ihličnanmi a cestou a potokom, ale inak úpln ako Mars – všetko bolo červené 🙂

Tesne pred západom slnka sa nám podarilo nájsť veľmi útulný camp, kde sme po štrku, piesku, lese, hline a udupanej hline konečne okúsili aj stanovanie na tráve (od tej chvíle moje obľúbené).

Do miestnej mapy sveta sme hrdo ako vôbec prví Slováci zapichli špendlík na miesto v srdci Európy (približne Trenčín) a pred zaľahnutím sme ešte stihli sprchu, práčku, večeru, dopísať/doplánovať a pozrieť trochu miestne mestečko (dedinku).

Ráno (20.9. v nedeľu) sme po vylezení zo stanu najskôr trochu pomrzli a pri odchode z Panguitch sme tam našli parádne vyleštené americké ťahače ako z katalógu…

Naspäť v parku sme si vybrali našu túru amfiteátrom – Navajo Loop, ktorá bola hodnotená ako stredne ťažká, 5 kilometrová trasa na 3 hodiny…pre nás ako stvorená, keďže sme chceli skončiť tesne popoludní, kvôli veľmi vysokej teplote 🙂

Táto trasa nás ničím nesklamala – bola tak akurát dlhá, prevýšenie vpohode a na konci s fotogenickým stúpaním pomedzi uzučké vápencové skaly – a to všetko pod tri hodiny…

Hneď po túre sme sa vydali do auta s cieľom Zion NP, avšak hneď za Bryce nás ešte zmotala dedinka Bryce a jej historická ulička, kde sme pokukali na miestne atrakcie – skamenelé stromy a všakovaké šperky z tých najrôznejších nerastov…

Národný park Bryce nás oboch veľmi prekvapil…po našom putovaní spojenými štátmi mám možno v pláne zostaviť si osobný rebríček atrakcií, miest, alebo parkov, a už teraz môžem tvrdiť, že Bryce zaradím s čistým svedomím na najvyššie pozície 🙂 Najbližšie píšem z prehistorického Zionu, dovidopo! 🙂