Vidieť posledné masívne kopce na americkom kontinente v národnom parku Yosemity nám na tomto výlete dopriate nebolo. Hustý dážď a sneženie (4.10. v nedeľu) ho pre nás s autom na letných gumách a spaním v stane totálne nemožné, tak sme si vymysleli trochu obrátený scenár – objavovanie krás kalifornského pobrežia po ceste vinúcej sa celým západným pobrežím U.S.

Predtým sme sa však ešte museli dostať z upršaných kopcov za Death Valley, kde ako nad jediným územím v okruhu stoviek míľ svietilo slnko. Najzaujímavejšie na tejto oblasti boli stromy. A neboli to hociaké stromy, keďže všade naokolo bol iba piesok a kameň. Podľa modliaceho sa Mojžišovho nástupcu na čele Izraela, Jozueho (angl. Joshua), tieto stromy pomenovali prví bieli prisťahovalci v týchto končinách – mormoni. Joshua Trees sú celkom odolné vždyzelené stromy rastúce v púšťach Severnej Ameriky v určitej nadmorskej výške. Vyzerajú ako taká palma v tvare stromu a ich korene môžu dosahovať až 11 metrov. Niektoré exempláre sa dožívajú tisícky (!!!) rokov…my sme cestou objavili zopár takýchto pekných stromov a jeden „lesík“ 😀

Až po prvé mesto mimo hôr to bolo celkom oničom. Predierali sme sa skalistými údoliami väčšinou tesne pred alebo tesne po daždi, v jednom ospalom mestečku sme to dokonca na hodinku kvôli prudkému lejaku úplne odstavili…nebyť takého zamračeného počasia cesta by ubiehala oveľa pomalšie, keďže by sme priebežne zastavovali na pekných vyhliadkach na okolitú prírodu…

Prvým mestom v „civilizácii“ bol Bakersfield, kde sme akurát doplnili zásoby v najbližšom Walmarte a upaľovali preč od prepchaných ciest a nervavých ľudí. Odtiaľto až po prvé morské útesy nás čaká len nekonečná rovina plná polí, sadov a priamočiarych diaľnic.

Na dotankovanie sme zastavili v mestečku so zaujímavým a svetoznámym menom, akurát trochu poameričšteným – Wasco. Tak som si uvedomil, aké super by bolo mať adresu v štýle J.Vasko, 13 Wasco Avenue, Wasco 😀

Po veľmi veľa hodinách strávených medzi 5 dverami a s jednou FM stanicou sme sa konečne dostali k brehom Tichého oceánu, pri ktorom strávime vpodstate zbytok nášho výletu okolo sveta. Jediné, čo sme si na večer naplánovali bolo nájsť kemp so sprchami, postaviť stan, osprchovať sa a konečne po dlhočiznom dni zaľahnúť. Kemp sme našli so super sprchami, ktoré ale nefungovali…tak sme sa pýtali a chodili všade naokolo, pričom nikde, nikde sme nepochodili…

Pri takej jednej sprchovej konverzácii sme sa však zoznámili s našimi kempovými susedmi, Dannym a Randi, dobrosrdečnými američanmi z LA. Danny nám hneď ponúkol jeho záhradnú sprchu, dával typy kde by sme mohli nejaké nájsť a pozval nás, aby sme sa k nim večer pripojili na grilovačku a posedenie pri ohni 🙂 To bolo neskutočne milé a super…toto je to, prečo cestujeme, spoznáveme nových ľudí a z oboch strán sa dozvedáme nové veci…pretože ľudia sa nedelia na američanov, slovákov a ďalších, ľudí môžte stretnúť dobrých a môžte stretnúť idiotov…nezávisle na krajine alebo kontinente 🙂 A predstavte si, ani nevedeli, aký máme doma pekný hrad alebo hory! My sme sa zas naoplátku dozvedeli o štvrtiach v LA alebo ochutnali americké grilované jedlo a sladkosti 🙂 Osveta v priamom prenose ako na dlani 🙂

Obohatení o nové informácie, zážitky a amerických kamarátov sme sa ráno (pondelok 5.10.) odhodlali aspoň na umývanie si hláv a s uterákmi na hlave sme sa stihli pobaliť a rozlúčiť s Dannym a Randi.

Cieľ na tento deň sme nemali stanovený…resp. pekne pomaly a v kľude si prejdeme niekam vyššie smerom na sever a kam podvečer prídeme, tam postavíme stan. Prvou atrakciou po ceste bol hrad postavený na jednom z kopcov nad pobrežiami veľmi bohatým a vplyvným týpkom na začiatku minulého storočia – Hearst Castle. Na tomto mieste sa vystriedalo mnoho slávnych návštev na čele s Winstonom Churchillom a nazbieralo nespočetné množstvo umeleckých a historických artefaktov z celého sveta, čo je aj dôvodom návštevy miliónov ľudí ročne…fake postavený hrad s krásnym návštevníckym centrom, dovezenými vecami navštevovaný ročne toľkými ľudmi! Kde len my súdruhovia slovenskí s našimi niekoľkonásobne atraktívnejšími stredovekými hradmi robíme chybu?

Kúsok od Hearst Castle nás na ceste čakalo prekvapenie v podobe malej pláže na ktorej šantili tulene všetkých veľkostí. Niektoré sa len tak nehybne vyvaľovali na slnku a semtam flegmaticky zahrabli do piesku aby sa ním prikryli a iné neustále zvádzali neľútostné súboje a rušili všetkých naokolo…taká prírodná ZOO hneď pri ceste 🙂

Tulene ukončili ako tak rovinaté pobrežie, po ktorom nasledovalo typické kopčekaté a útesové pobrežie, na ktorom sa pomaly zhora dolu kľukatí scénická Highway 1. Tá je miestami doslova vyseknutá do priľahlých kopcov alebo ich obchádza a spája cez celkom pekné cestné mosty.

Prvou väčšou ale stále mini zastávkou na tejto highway bol Julia Pfeiffer Burns State Park, kde sme si pozreli takýto pekný vodopádik priamo na útese:

Na tejto ceste sme taktiež našli víťaza o cenu najväčšie žgrlo alebo ak chcete príživníka na turistoch s potrebou dotankovať si benzín. Rekordné ceny, ku ktorým sa ani zďaleka nepriblížila žiadna benzínka na celom západe USA. Pre porovnanie, veľmi dobrou cenou pre nás bolo dať okolo 2,50$ za galón benzínu…prinajhoršom sme tankovali okolo 2,70$, tunajších 6,49$ nás teda dosť dorazilo 😀 Ešte, že sme mali zhruba pol nádrže a ľahkú nohu na plyne 😀 Aby bolo porovnávanie kompletné, cena najlacnejšieho benzínu sa na Slovensku pohybuje v cene 5,79$ za galón!!!

A kto by si chcel spraviť menšie výpočty, práve sme prekonali naše predposledné veľké jubileum – rovných 4000 míľ! Auto ukazovalo priemernú spotrebu medzi 35-40 míľami na jeden galón…

Konečnou stanicou pre dnešný deň sa stáva asi najslávnejší bod na Highway 1 – tzv. Big Sur. Kempové miesto sme si uchmatli v jednom zo 100 najkrajších kempov sveta…a prečo ho tam zaradili sme zistili počas toho, ako sme hľadali naše miesto medzi mohutnými sekvojami v Red Wood 🙂

Keďže sme po postavení stanu mali ešte dostatok času do západu slnka, po navarení tacos sme sa vybrali na najkrajšiu pláž v okolí – dobre ukrytú Pfeiffer Beach, na ktorú sa dá dostať iba uzučkou niekoľkokilometrovou cestou a kde sme mali v pláne sa len tak motať a nasávať atmosféru pieskovej pláže Tichého oceánu…

O kúsok severnejšie sme natrafili na zaujímavé miesto, ktoré dotváralo celkovú atmosféru tejto krásnej pláže a zároveň ju robilo oproti ostatným viac výnimočnou – záhrada na piesku tvorená kameňmi poukladanými na seba do rôznych tvarov návštevníkmi z celého sveta…kto nás pozná asi tuší, že nám dlho netrvalo pokým sme si poctivo nazbierali a nanosili svoje vlastné šutríky a prispeli tak svojou trochou do pestrosti tohto pekného symbolického miesta 🙂

Ráno (utorok 6.10.) nás už čakal posledný deň z tridsiatichtroch strávených na cestách z Montany do Californie, takže sme si ho chceli ešte užiť v takom kľudnom a pohodovom duchu. Asi konečným fotopointom na Highway 1 bol pre nás Bixby Bridge, vysoký oceľovobetónový most spájajúci dva krásne brehy pobrežia okolo Big Sur…

V mestečku Monterey sme mali na pláne jedinú vec – návštevu vychýreného akvária, ktorú sme však nakoniec neuskutočnili, pretože sme prišli príliš neskoro 🙁 Neostávalo nám teda nič iné, ako sa aspoň poprechádzať promenádou popri prístave, kde sme objavili aj krevetovú reštauráciu Bubba – Gump a pred ňou lavičku pri autobusovej zastávke, na ktorej svoj životný príbeh vyrozprával jednej pani chlapík s bonboniérou a kufrom menom Forrest Gump 🙂

Naše 33 dňové cestovanie sme ukončili v Sillicon Valley, v rodisku a pôsobisku najvýznamnejších počítačových a softvérových firiem sveta ako Microsoft, Google alebo Apple…tu strávime nasledujúce zhruba 3 týždne regeneráciou, plánovaním Nového Zélandu, písaním blogov a hlavne návštevami San Francisca, z ktorého bude napísaný aj náš nasledujúci príspevok 🙂