Po krásnych národných parkoch Utahu sme sa zo St.George vybrali brázdiť púšte horúcej Arizony vo veľkom štýle, keďže sme mali na jeden deň (štvrtok 24.9.) naplánovaných zhruba 450 kilometrov a po ceste veľa zaujímavostí. V predošlom článku som spomenul zopár z nich, ktoré sme ešte postíhali v Utahu, aby som ich tak oddelil od našich arizonských vylomenín a dobrodružstiev.

No a začali sme naozaj veľkolepo, pretože sme sa niekde popri ceste a konverzáciách rozhodli ísť k pôvodne neplánovanej severnej hrane Grand Canyon (North Rim)…tento „rezort“ medzi cestovateľmi nie je obľúbený až tak ako južná hrana hlavne z hľadiska svojej polohy (odľahlá časť Arizony), nedostupnosti a faktu, že sa nachádza zhruba o 300 (!!!) metrov vyššie – preto sa pri pohľade z neho väčšine ľudí Grand Canyon nemusí javiť taký majestátny alebo hlboký.

Nám to však taký problém nerobilo a boli sme zvedavý, čo si budeme myslieť po návšteve oboch hrán tohto majstrovského diela rieky Colorado. Už niekoľko desiatok kilometrov pred mestečkom (viac osada ako mestečko) Jacob Lake sme začali výškovo celkom prudko stúpať až sme sa zrazu z arizonskej púšte ocitli akokeby v úplne inej krajine – pásme sub-alpínskeho ihličnatého lesa (pozdravujeme Zeldu, 4.A 4ever!), kde sa striedali modré smreky, jedle Douglas, horské jasene a dožlta sfarbené jesenné brezy s divokými trávnatými lúkami…jednoducho, vyzeralo to ako jeseň v našich lesoch!

Celé to je spôsobené hlavne nadmorskou výškou severnej hrany, ktorá sa pohybuje priemerne cez 2,4 kilometra nad morom! Milo prekvapení, s otvorenými ústami sme pokračovali hlbšie smerom k severnej hrane, prešli vstupom do parku, kde sme začali opakovať našu „parkovú rutinu“ s mapou a rozhodovaní sa a tak podobne (viď článok z Bryce Canyon, odstavec 3). Nakoniec sme sa rozhodli, že si spravíme výlet na dve miesta s odlišnými výhľadmi na kaňon, hlavne kvôli stále zostávajúcej, dosť veľkej porcii kilometrov a teda nedostatku času…

Hneď pri visitor centre sme sa prešli na vyhliadku Bright Angel Point na kopci s rovnakým názvom, ktorý sa týči nad potôčikom Bright Angel. Meno dostal celkom vtipne, keď ho najskôr jeho objaviteľ kvôli výzoru, charakteru a farby okolia chceli nazvať Dirty Devil (špinavý diabol), ale keď prišli k čistému bublajúcemu prameňu meno zmenili na Bright Angel (číry anjel)…Vyhliadka a prvé pohľady do velkého kaňonu z chodníka nás celkom dostali – bolo to to najmohutnejšie a najhlbšie, čo sme asi doteraz videli…parádna jama, hlboká priemerne celú jednu míľu = 1,6 kilometra…jedna celá šesť kilometra!

Celé to malo jedno negatívum, ktoré sa nám našťastie aspoň napolovicu vyhlo – z miest a mestských aglomerácii po prúde rieky prichádza spätne hore prúdom do kaňonu hustý sivý smog (to je ten modrý „nádych“ ktorý nám úspešne ničí fotky), ktorý je niekedy tak zlý, že je prakticky nemožné vidieť druhú, južnú stranu kaňonu…totálne smutné…

Našou druhou vyhliadkou bol najvyšší bod na severnej hrane Point Imperial (2,683 m.n.m.), kde sme prišli tesne pred západom slnka, ako nám bolo odporúčané jedným starším rangerom v Jakob Lake.

Výhľady boli tiež neskutočné, ale aj trochu iné, keďže sme mali pohľad zvrchu na veľkú časť zalesnenej coloradskej plošiny, do ktorej sa celkom brutálne pozarezávala rieka Colorado. Ak by sme mali hodnotiť hviezdičkami, toto miesto ich má u nás jasných všetkých 5 🙂

Pri našom odchode nás ešte na ceste prepadol malý kojot, ktorý si príliš veľké starosti o nás veru nerobil…poprechádzal sa popred auto a išiel si ďalej svoje akoby sa nič nedialo 🙂

To bol krásny záver krásneho parku, po ktorom sme sa vydali opäť púštnou krajinou smerom k jazeru Powell, kde sme mali naplánované stráviť ďalšie dva dni. A keďže sme väčšinu cesty tam spravili po tme, mali sme sa neskôr dôvod vrátiť k takým skvostom ako Navajo Bridge, priehrade Glen Canyon alebo Horseshoe Bend…Po zotmení sme pekne rozložili stan v dovolenkovom rezorte Wahweap, rovno na brehoch Lake Powell, zaľahli a tešili sa na ranné cestovanie okolím.

Ako prvú sme mali ráno (sobota 25.9.) po ceste majestátnu priehradu Glen Canyon s krásnym návštevníckym centrom priamo nad ňou (na ktoré ukazuje Katka niekde nižšie). Betónová oblúková priehrada je vysoká 220 metrov (pre porovnanie budova národnej banky v Bratislave je vysoká 111 metrov), pri základoch má šírku 91 metrov a dĺžka jej oblúka je 480 metrov.

Po desiatich rokoch výstavby bola dokončená v roku 1966 a jej prvé naplnenie trvalo celých 17 rokov. A to najlepšie – na jej prehliadku sa dá ísť za 5$ a to sme ani nemuseli vystáť v rade hodiny.

Samotná prehliadka trvala zhruba 45 minút, nebola dlhá, ani krátka a počas nej sme sa vždy pozorne sledovaný ozbrojeným strážnikom mohli poprechádzať po vrchu priehrady, viezli sme sa nekonečným výťahom hore a dolu a nakuknúť sme mohli aj dovnútra elektrárne (cez sklo). Mali sme celkom príjemný zážitok aj keď bolo vonku okolo 40 °C.

Vstupnou bránou do tejto oblasti je mestečko Page, ktoré je „staré“ neuveriteľných 58 rokov a bolo založené uprostred ničoho počas výstavby priehrady. Z Page to je kúsok k jednému z najfotografovanejších miest na rieke Colorado – tzv. Horseshoe Bend (podkova).

Vedie k nej pieskový chodník dlhý asi dva kilometre vedúci rovno cez rozpálenú púšť, ktorým sme sa dostali až k 300 metrovému útesu týčiacemu sa nad riekou. Môžem povedať, že to bolo celkom strašidelné miesto pre ľudí so strachom z výšok a vidieť ľudí, ako si s deťmi sadajú kvôli cool fotke na jeho okraj vo mne nevyvolávalo príliš príjemné pocity…

Po asi pol hodinke strávenej v piesku a na neľútostnom slnku sme sa konečne dostali späť do klimatizovaného autíčka a vydali sa ďalej „po prúde“ rieky k miestam, ktoré sme si nemali možnosť vychutnať deň predtým počas úplnej tmy.

Tak sme prišli ku starému a novému mostu Navajo, ktoré spájajú oba brehy rieky tesne vedľa seba, pričom nový slúži iba autám a je súčasťou diaľnice U.S. Route 89A a starý po postavení jeho nástupcu slúži iba chodcom a patrí medzi historicky významné diela stavebného inžinierstva.

Oba sú takmer identické a nad riekou sa týčia vo výške 140 metrov, avšak delí ich od seba 65 rokov (1929 – 1994). Pre mňa to bol ďalší výškový adrenalínový zážitok 😀

Na druhej strane rieky sme si poobzerali vybalansované a rôzne poupravované skaly, ktoré kedysi domorodí obyvatelia využívali ako vhodné základy pre svoje obydlia:

To bola naša otočka a na spiatočnej ceste sme sa rozhodli ísť pozrieť miestečko s názvom Lee´s Ferry (Leeova kompa) – významné geologické a turistické miesto na rieke Colorado. Je to jediné miesto v okruhu stoviek míľ, kde sa z oboch strán dá dostať k brehom rieky aj autom, koňom, vozom, bicyklom, preto to bolo v minulosti sídlom Leeovej kompy, až do obdobia výstavby mostov.

Je to taktiež miesto, ktoré delí rieku Colorado na horný a dolný tok (nachádza sa vpodstate uprostred), je to začiatok slávneho Grand Canyon a takisto sa tam ročne schádzajú tisícky adrenalínových nadšencov, ktorí tu začínajú dvojtýždňový splav rieky Colorado vedúcej priamo cez Grand Canyon. Inak aj keď bolo v okolí zhruba 40 stupňnov v tieni, voda bola totálne ľadová…

Naše plány a výlety okolím Glen kaňonu sa skončili tesne pred západom slnka, ktorý sme si vychutnali neďaleko nášho kempu spolu s osviežením sa v bazéne a prechádzkou k jazeru Powell. Unavený z vody a celodenného tepla sme zaliezli do stanu s myšlienkami na ďalšie dobrodružstvo, ktoré na nás čaká ďalšie dni – dovidopo z Monument Valley! 🙂