300 kilometrov púšťami Arizony sme prefrčali bez najmenších problémov aj s menšími zastaveniami sa na wifi v knižnici v zapadnutom mestečku Tuba City, kde sme hľadali ďalšie ubytko a dopisovali blog. Potom nás už čakal národný park, ktorý ospevuje každý druhý američan ako jednoznačný, neprehliadnuteľný a povinný cieľ každému turistovi vrátane nás – minimálne ja som sa na to tešil ešte doma 😀

Prvé čo nás prekvapilo ešte pred vstupom do parku boli opäť celkom husté ihličnaté lesy…človek by to síce očakával po návšteve severnej hrany kaňonu, tá je ale o 300 metrov vyššia a taktiež aj severnejšia a keďže sme po nej absolvovali výlety po všeliakých púšťach a suchých kaňonoch Arizony, nejako sme na to aj zabudli 🙂

Uvítacie nápisy parkov nás vždy vítajú na ich začiatkoch a taktiež mi zvyčajne pomáhajú tvoriť začiatky článkov a výber fotiek. Každý park je niečim jedinečný, charakteristický a to isté platí aj o nápisoch, na ktoré sme vždy veľmi zvedavý. Ten v Grand Canyon nás ale prekvapil zo všetkých asi najviac – jedno z najospevovanejších miest USA si veľa námahy nedalo, a tak môžme s kľudným svedomím označiť tento nápis ako najmenej nápaditý a najmenej pekný…aj keď stále o 100% lepší ako žiadny napríklad vo Vysokých Tatrách… 😀

Prvé miesto odkiaľ sme sa rozhodli nakuknúť na kaňon bolo hneď na začiatku parku a celkom vzdialené od najznámejších miest a hlavne nášho kempu (40 km! iba jedným smerom), takže sme vedeli, že sa sem už len ťažko dostaneme. Volalo sa Desert View a bolo preplnené turistami, ale výhľady z neho boli krásne.

Navečer sme sa cestou zastavili ešte na neskutočne preľudnenom Mather Pointe. Pohľad na celú panorámu Grand Canyonu je naprvýkrát trochu zvláštny – s Katkou sme sa zhodli na tom, že to je také niečo megalomanské a iné od včetkého, čo sme doteraz videli, až to hlava nejak odmieta spracovať…tak sme sa rozhodli, že náš program na ďalší deň bude niekoľko kilometrová turistika po okraji kaňonu, tzv. Rim Trail. Večer sme sa zložili a rozložili v peknom kempe medzi stromami, ukuchtili niečo na ráno a za pazvukov vydávaných susedmi a havranmi zaľahli do ľadových spacákov.

Vstávanie pred východom slnka (28.9. v pondelok) sa nám už osvedčilo nejedenkrát a kvôli teplote a tu všadeprítomným stovkám turistov sme sa takto (horko-ťažko) zobudili aj teraz. Čo sa dopravy v Grand Canyon týka, funguje to tu veľmi podobne ako v Zion NP – z veľkých záchytných parkovísk vás zadarmo (vstupné do parku) zvezú tri linky autobusov chodiace každých 15 minút. A niektoré trasy sú pritom pre autá uzatvorené, čiže autobus je dobrý variant.

Turistiku sme začali na Yaki Point, ktorý sa nachádza asi 4 kilometre východne od Grand Canyon Village, kde sme kempovali. V takú skorú hodinu po východe slnka tam nebolo veľa ľudí, takže sme si mohli nikým nerušení posedieť a pokochať sa výhľadom takmer na každom kroku 🙂

Keďže sa odtiaľ nedalo vrátit pešo, ďalším autobusom sme sa vrátili a vystúpili pri vyhliadke na Yavapai Point, kde sa taktiež nachádza aj malé geologické múzeum. Táto poloha múzea nie je náhodná, ale bola vybraná tímom geológov takmer pred 100 rokmi ako miesto, z ktorého sa dá najlepšie pozorovať a pochopiť geológia celého kaňonu.

Miestni rangeri hovoria o pohľade do histórie zeme, pretože pri nakuknutí do kaňonu je možné vidieť odkryté vrstvy hornín od štvrtohôr (začali pred 2,6 miliónmi rokov a stále trvajú) až po prvohory (starovek zeme – pred 542 až 251 miliónmi rokov)!

Tu sme taktiež mali možnosť ďalekohľadom pohľadať vyhliadku Bright Angel Point na severnej hrane kaňonu, na ktorej sme boli pred pár dňami. Po chvíľke sme ju úspešne našli 🙂

Z geologického múzea sme si to nasmerovali západne na miesto, odkiaľ sa začína slávny a jeden z najťažsích chodníkov údolím kaňonu z jednej hrany na druhú – to sme bohužiaľ nestihli, tak sme pokračovali po hrane smerom na západ k najzápadnejším končinám. Chodníky dolu k rieke Colorado alebo na obľúbený Fantómov ranč sú najnáročnejšie hlavne z dvoch dôvodov – obrovské prevýšenie na malej vzdialenosti, ktoré je potrebné prekonať (1,6 kilometra iba dolu) a s klesajúcou nadmorskou výškou teplota stúpajúca do závratných výšin (v lete okolo 50°C!).

My sme sa teda pomaly presúvali po momentálne veľmi chorvátsky vyzerajúcej hrane (foto s Katkou dolu) smerom k Powell Point semtam ďalekohladom sledujúc cik-cak chodník smerujúci do útrob kaňonu a postupne sa zmenšujúcich ľudí na ňom. Ako sme tak prišli na vyhliaku rozhodli sme sa zviesť sa odtiaľ autobusom o kúsok (5km) ďalej na Pima Point, pretože sme trochu túžili po zmene uhla pohľadu na kaňon.

Super vychytávkou parku, ktorú sme nikde inde nevideli, boli pohyblivé rúrky, cez ktoré sme sa pozerali na kaňon, avšak boli základne nasmerované na dotyčné zaujímavé miesta zobrazené na priložených grafikách, ako napr. nejaká dôležitá geologická vrstva, miesto so skamenelinami a podobne. Celkom lacný, zábavný a zaujímavý nápad 🙂

Z Pima Pointu sme opäť po hrane prešli zopár kilometrov na najzápadnejší bod kaňonu obsluhovaného autobusmi Hermit´s Rest. Tam sme si dali obednú prestávku a konečne si oddýchli pred arizonským slnkom v tieni krásnej kamennej reštaurácie.

Celkom vyšťavení sme sa niekedy pred západom vrátili k autu a rozhodli sa, že deň využijeme naplno a pojdeme sa pozrieť na západ slnka na vyhliadke s celkom povzbudivým názvom Grandview Point. Tam sme chvíľu mali čas iba tak sedieť a pozerať na kaňon v krásnej oranžovej farbe, ktorú nakoniec síce pokazili prichádzajúce oblaky, ale inak sme si ho celkom vychutnávali. Po jednom celom dni strávenom pozeraním a objavovaním tejto obrovskej diery v zemi to naše hlavy konečne nejak začali spracovávať…na Grand Canyon teda človek potrebuje nejaký čas na vstrebanie toho všetkého. A čím dlhšie sme naň pozerali, tým viac sa nám páčil…ľudia mali pravdu, toto treba vidieť 🙂

Poslednou vecou, o ktorej napíšem sú obľúbené zvieratká, ktorých je tu nespočetne – ničím nevyrušiteľné kojoty, ďatle, obrovské soby (už som to kdesi písal, ako kôň s parohami) alebo nad Grandview lietajúce kondory. Celkom majestátne vtáky s perfektnými krídlami sme chvíľu sledovali, ako si užívajú teplý vzduch stúpajúci hore z kaňonu. Potom sme celkom náhodou objavili miesto, kde majú svoje útočisko a kam sa postupne vracali po celom dni zaparkovať na konároch suchých stromov. Napočítali sme ich minimálne 60! Celkom cool zážitok sedieť tam na skale a celé to sledovať.

Takto sme si teda užili naše dva dni pri majstrovskom diele rieky Colorado…ešte ju celkom neopúšťame – ďalší deň nás čaká trochu skrotená Hooverovou priehradou, na ktorú sa ideme predierať po najslávnejšej americkej ceste – Route 66! 🙂

P.S.: pikoška na záver – na niektorých fotkách aj v predchádzajúcich článkoch je vidieť, že rieka Colorado je v Arizone celkom čistá a má zelenomodrú farbu, pričom pri našom kempovaní na jej vyššom toku v Arches NP bola oranžovohnedá…je to spôsobené priehradami na jej dolnom toku (Glen Canyon Dam, Hoover Dam), ktoré sú postavené aj ako prevencia proti povodniam, čo má za následok zachytávanie usadenín na dnách priehrad. A aj kvôli priehradám v súčasnosti nedochádza k ďalšiemu prehlbovaniu Grand Canyon, keďže na dne rieky Colorado v Grand Canyon sa nachádza hrubá vrstva usadenín, ktorá tomu bráni…sila nie? 🙂