Cestu k nášmu ďalšiemu dobrodružstvu sme začali 8 tisíc kilometrov dlhým letom, počas ktorého sme prelietali aj cez jeden zaujímavý bod – priesečník dátumovej hranice s rovníkom, čím sme akoby „stratili“ jeden deň (z nedele bol zrazu pondelok) a obaja sme sa prvýkrát ocitli na južnej pologuli 🙂 Inak bol let celkom dlhý a nudný, párkrát sme si pospali, napísali niečo zo San Francisca alebo pozreli nejaký z ponúkaných druhotriednych filmov…už aby sme pristáli 🙂

Na letisku sme dokopy strávili čakaním v rade na víza a reklamovaním mierne natrhnutého kufra asi hodinu, po ktorej sme už sedeli v taxíku smer rodinka Thora a Kate, kde pobudneme takmer dva celé nasledujúce týždne. O zábavu sme mali celkom postarané – majú totiž zopár miestností a dva malé záhradné domčeky neďaleko rieky, ktoré semtam prenajímajú…v jednom takom domčeku sme sa zložili aj my 🙂

Čo sa týka našich počiatočných austrálskych prekvapení, spomeniem hneď niekoľko – toto tu je mesto v akokeby džungli, žiadne púšte ani suché oblasti ako sme si Austráliu vždy predstavovali, ale aspoň tri totálne monzúnoidné zlievaky denne a všade samá zeleň a rozkvitnuté stromy…a ako druhé – vianočná výzdoba na letisku a v meste 😀 Akosi nie sme zvyknutí a nikdy ani nebudeme na spojenie letného počasia a vianočnej výzdoby…poštári chodia v reflexnom oblečení, po chodníkoch a na motorke a niektoré stromy tu nie sú zelené, ale fialové…

Keďže zo začiatku nám v Sydney len pršalo a neustále nás štípali komáre, do samotného centra sme sa ani nedostali…preto sme sa aspoň v jeden pekný vydarený podvečer vybrali na bicykloch na malú obhliadku po okolí, ktoré nám aspoň trochu vylepšilo našu mienku o tejto doteraz veeeľmi upršanej časti Austrálie 🙂

V sobotu (7.11.) sme už boli pevne rozhodnutí vyraziť do mesta za akéhokoľvek počasia a mali sme na to teda veľmi fajnovučký dôvod – na obrovskom štadióne, ktorý hostil otvárací ceremoniál olympiády v roku 2000, sme si večer mali vychutnať hlavne mnou dlhoočakávaný koncert rockovej legendy AC/DC! Ale pekne poporiadku 😛 Nahodili sme sa pekne do čierneho a vyrazili na hodinovú cestu autobusom, ktorú sme brali ako vyhliadkovú jazdu z jedného z predmestí…Vystúpili sme neďaleko Hyde Parku, chvíľu sme sa motali medzi výškovými budovami a rozhodli sa nechať si zvyšok na nejaký slnečnejší deň 🙂

Do olympijského parku sme prišli pekne v predstihu, aby sme si stihli vychutnať aj celkom kvalitné predkapely – melbournský Kingswood a kapela z mojej prvej Pohody (2007) The Hives 🙂 Atmošku vytvárali ľudia v tričkách AC/DC už na vlakových staniciach a pred štadiónom to už vyzeralo na poriadnu párty popri nejakom malom koncerte rockového ACDC revival…

Popri predskokanoch sme si stihli porobiť foto, keďže sa to tam celé zapĺňalo iba veľmi pomaly…keď ale nastal ten správny čas a hlavne tma zhruba okolo pol deviatej, celé hľadisko sa vďaka červeným plastovým svietiacim čertovským rohom zmenilo na blikajúce poskakujúce more netrpezlivo čakajúce na rockové legendy.

Nakoniec sme sa všetci dočkali takmer dvojhodinového neskutočného koncertu rockových mládencov, ktorí odpálili všetky svoje hity na čele s Back in Black, Thunderstruck a samozrejme Highway to Hell…zážitok na celý život 🙂

Na nedeľu (8.11.) sme si naplánovali konečne naplno nazrieť na najznámejšie miesta v Sydney – začali sme celkom zhurta a jednou z prvých „pamiatok“ bol jeden zo symbolov mesta a zrejme aj celého kontinentu – budova opery. Ak máme byť úprimný, mne sa zdala zblízka nejaká menšia ako na všetkých fotkách a Katke zase nejak nesedel fakt, že jej povrch pokrývajú kachličky 😀

Z promenády okolo opery sme mali taktiež krásny výhľad na (po opere) ďalšiu z najznámejších dominánt – obrovský prístavný most týčiaci sa nad zálivom, po angl. Harbour Bridge…aspoň na mňa pôsobil dojmom najväčšieho a najmohutnejšieho mosta aký som kedy v živote videl…krásny výhľad sme mali aj na promenádu s pozadím centra mesta.

Netrvalo nám veľmi dlho pokým sme sa rozhodli kam povedú naše ďalšie kroky – trajektom sa prevezieme z dopravného uzla neďaleko opery Circular Quay popod Harbour Bridge na druhú stranu zálivu a potom späť západnejšie do centra…až na to, že mi bolo miestami nablblo z neustáleho kolísania sme sa lepšie ani rozhodnúť nemohli, pretože pohľad na všetky dominanty a takisto na novovznikajúce mrakodrapy z vody bol na nezaplatenie 🙂

Späť k mostu sme sa prešli po najstaršej časti mesta zvanej The Rocks, alebo aj skaly, kde bol dobový kontrast medzi modernými výškovými kancelárskymi budovami a klasickými domčekmi anglického rázu asi najviac badateľný.

Pod mostom sme si našli jeden parčík, kde sme si porobili ešte viac fotiek opery z diaľky tentokrát aj s nami a pomaly sa pobrali pohľadať autobus späť.

Tesne pred odchodom sme si ešte chceli pozrieť katedrálu St.Mary´s, čo nám bolo umožnené iba tak light zvonku, pretože dnu sa dá dostať iba pred omšou…inak patrila k najkrajším budovám, aké sme v Austrálii videli.

Pekné slnečné počasie nám pokračovalo aj v pondelok (9.11.) a bolo ho treba dobre využiť, pretože ako sme sa tu už stihli naučiť, pršať tu môže aj týždeň…preto sme sa vybrali na najznámejšie lokálne pláže Bondi a Bronte. Na prvú menovanú sme sa pozreli len z výhliadky, na ktorej sme mohli vidieť húfy surferov v pre nás neprijateľne ľadovej vode a kde som taktiež úspešne stratil moje obľúbené terénne dvadsaťeurové hodinky…týmto im vzdávam hold za to, že aj tak vydržali dosť 😀

Popri mori vedie krásny chodníček spájajúci väčšinu pláží, po ktorom sme sa prechádzali aj my…resp.kľučkovali pomedzi bežcov. V týchto končinách práve končila aj výstava „voľne pohodených“ sôch pri mori (Sculptures by the Sea), ktoré sa nachádzali kade-tade na kopčekoch popri chodníku a nám sa celkom páčili ako pekne by tam zapadli aj mimo výstavy vo všedné dni.

Charakteristickými miestami popri miestnych plážach sa pre mňa stali bazény umiestnené tesne nad morom v skalných útesoch, ktoré popri prílivoch vo veľkom dopĺňajú mohutné vlny studeného oceánu…keď zasvietilo slnko, celkom to aj lákalo tam len tak skočiť a osviežiť sa, pričom by sme asi v momente zmrzli 😀

Ako sme tak nekonečne dlho čakali na autobus naspäť, prihovoril sa nám jeden slovenský tiežčakajúci párik. A predstavte si, týpek bol sochár Lubo Mikle, ktorý bol do Sydney pozvaný so svojimi sochami na výstavu na pláži, z ktorej sme práve išli! Tomu sa povie náhoda, že na nejakej zastávke nechodiaceho autobusu stretneme sochára a ešte aj zo Slovenska…

Čo sme práve vystrájali, ak počasie nebolo také pekné? Trčali sme u domácich a pomáhali im s katastrofálne nudnými činnosťami ako umývanie domu a všetkého naokolo vrátanie stien, stropu, auta a tak…najlepšie bolo, keď sme ďalšie ráno po ostrihaní ich živého plota pred garážou zistili, že ho ešte cez noc dostrihal a doslova dohnusil trochu psychicky nestabilný sused 😀

Posledný deň u Kate a Thora sme sa rozhodli uvariť im niečo typicky slovenské, tak padla voľba na Katkinu obľúbenú koložvársku. Celé to dopadlo celkom dobre a domácim celkom chutilo. Celkovo si tak pani kuchárka na svoje konto počas nášho výletu pripísala už tretie takéto veľké tradičné varenie po paprikáši v Montane a vepře, zele, zemiakoch v Kalifornii 🙂

Na víkend mali domáci plne obsadené ubytovacie kapacity, ale boli takí zlatí, že nám vybavili izbu u ich kamarátov v Manly. Tak sme sa pobalili a v piatok na obed (13.11.) vydali na cestu naprieč mestom, ktorú sme si chceli spríjemniť ďalším výletom na trajekte…

Treba povedať, že na počasie v Sydney sme jednoducho nemali šťastie a pršalo nám aj celý tento víkend od piatka do nedele…aj tak sme sa to ale snažili obrátiť na dobré a tvárili sa, že trénujeme na Zéland 🙂 V prístave nás vyzdvihla veselá Margie, ktorá nás spolu s jej priateľom Harrym prichýlia na najbližšie dva dni…obaja boli veľmi milí a hneď sme si doslova sadli a kecali celý večer. O ich pohodovosti nás presvedčili, keď sme si s nimi chceli na pamiatku spraviť spoločnú fotku – spod gauča vytiahli krabicu s crazy parochňami, takže sme sa fotili asi takto:

Počas upršaného víkendu sme sa ani nestihli nudiť, povedali sme si, že von ideme za každého počasia (trénovať) a tak sme sa ráno vykotúľali na kuknutie centra okolo Manly beach. Aj v takomto celkom sychravom počasí bolo na pláži celkom rušno a vo vode niekoľko desiatok ľudí, poväčšine surferov.

Keď pršalo veľa, prečkali sme to na káve a milkshake-u, a keď nepršalo, prechádzali sme sa po chodníčkoch okolo mora a objavovali miestnu faunu a flóru – dokonca nás prišiel pozdraviť aj živý dráčik! (klokan nebol, sorry zuzidlo…)

Tak takto nejak sme poprežívali naše prvé chvíľky na južnej pologuli…aj keď nás veľmi nepodržalo počasie, snažili sme sa z toho vyťažiť, čo sa dalo…v nedeľu (15.11.) sme už skoro ráno sedeli na vlakovej stanici čakajúc na vlak do mestečka Katoomba v srdci národného parku Blue Mountains, kde sme zažili jeden z najlepších týždňov na našich cestách…o tom nabudúce 🙂