Ani sme sa po mesiaci túlania sa po Severnom ostrove nejako nenazdali a v piatok 18teho decembra sme sedeli v lietadle a kývali mu na rozlúčku. Aj keď sme leteli ani nie hodinu, výhľad sme mali celkom úchvatný a dokonca sme zhora zazreli aj mestečko Kaikoura, kde budeme tráviť naše prvé spoločné Vianoce a takisto prvé (a dúfam, že aj posledné) Vianoce mimo domova a rodiny.

Najskôr sme však chvíľku strávili v centre najväčšieho mesta Južného ostrova Christchurch, kde sme aj pristávali. Centrum a vlastne celé mesto sa nepodobá na nič, čo sme doposiaľ videli – po ničivom zemetrasení (2011), kedy tu doslova nezostal kameň na kameni, sa všetko stavia nanovo (v celom okolí všeobecne nastal veľký stavebný boom), pričom atmosféra, aká vládne v uliciach je veľmi rušná a plná života. Historická električka tu premáva na dennom poriadku, ulice sú plné hudobníkov a tanečníkov a hlavná najrušnejšia časť vystavaná z bývalých prepravných kontajnerov má svoje neopísateľné čaro.

Aj popri všetkom optimizme miestnych obyvateľov majú však niektoré budovy neistý osud aj 5 rokov po ničivom živle. Jednou z nich je aj kedysi krásna katedrála, teraz polorozpadnutá budova, s ktorou si nevedia dať rady ani najlepší svetoví špecialisti. Cirkev ju chcela pôvodne rozobrať, ale po vlne obrovskej kritiky sa demoličné práce zastavili na neurčito, a tak tu stojí ako najväčšia smutná pripomienka zemetrasenia.

Do cca 200 kilometrov vzdialenej Kaikoury sme sa autobusom po extrémne kľukatej ceste cez hory dostali celí bledozelení niekedy podvečer. Na zastávke nás čakala rozbehnutá Penny, u ktorej budeme až do Silvestra. Po dlhom cestovaní, blúdení Severným ostrovom a všetkej doprave zo severu na juh nám celkom dobre padlo ostať takto dlhšie na jednom mieste (s mega výhľadom) a semtam len tak nič nerobiť, aj keď to domácim bolo miestami dosť divné 😀

Až do tesne predvianočného dňa sme toho veľa svetoborného, čo by stálo za zmienku tu v blogu, ani nestihli vymyslieť – cestovanie aj na nás trochu doľahlo a nachvíľu sme sami seba pristihli, ako si celkom užívame len také jednoduché necestovateľské bytie na jednom mieste a načerpávanie novej energie na zvyšok výletu, ktorý bude ešte celkom dlhý. Jediné extra veci, pre ktoré sme sa nadchli bol miestny trh, kde sme Penny pomohli okolo malého stánku s oblečením, alebo návšteva takpovediac „dedinského“ kina premietajúceho najnovšie Star Wars.

Akčné veci sa začali diať tesne pred Vianocami – keďže domácim chýbalo v porovnaní s nami celkom veľa tradícií, Katka sa rozhodla upiecť naše tradičné medovníky, k tomu trocha kokosových pusiniek a na 1.sviatok vianočný  sme mali pravý zemiakový šalát. Medovníky nám pomohla zdobiť Macy, zatiaľ čo jej staršej sestre Lily s nimi stačilo zopár selfies – čo vám poviem, tá dnešná novozélandská mládež! 😛

Vianoce na Novom Zélande su od tých našich na míle vzdialené…vlastne doslova tisíce a tisíce míľ. Žiadne vianočné trhy, žiadne „centrálne“ dedinské alebo mestské vianočné stromčeky so živým betlehemom, žiadne punče alebo trdelníky a čo bolo na tom všetkom hneď po nedostatku vianočnej atmosféry najhoršie – žiadny Štedrý deň!!! Tradície sú nasledovné – 24. domáci robili, my sme sa šli aspoň previezť na bicykloch, podvečer sme sa všetci stretli v kuchyni a varili na ďalší deň (o tom ochvíľku). S domácim sme si dali partičku stolného futbalu pri pivku s tým, „že veď su Vianoce“ 😀 Pre mňa vrcholom večera bol jednoznačne videohovor na Slovensko, kde doma zažívali ozajstné štedrovečerné ráno 🙂

Ráno 25. všetci rozbaľovali darčeky od „Santu“ pod stromčekom, my s Katkou sme volali domov k štedrovečerným stolom alebo pod vianočné stromčeky. Nebyť toho, asi by sme ani nevedeli, že sú Vianoce…o to viac sa budeme tešiť na tie ďalšie! Aby som dokončil, hlavným sviatkom je tu práve 25. december. Okrem raňajšieho rozbaľovania darčekov sa uprostred dňa koná obed, pri ktorom sa stretáva široká rodina niekde na pláži alebo vonku v záhradách pod slnečníkmi s tým, že každý prinesie niečo pod zub…taký kvázi piknik…to je vpodstate všetko! Podľa nás je to trochu smutné, ale vlastne ani netušia, o čo prichádzajú…

Niekto sa možno môže práve teraz pýtať, prečo sme sem vlastne šli 😀 No, keďže sme vedeli, že odcestovaní budeme aj cez sviatky, priorita č.1 bola nájsť keď už, tak nejakú rodinu, u ktorej by sme mohli na Vianoce ostať a „zažiť“ to na vlastnej koži po novozélandsky. Našli sme to práve v Kaikoure, ktorá je inak známa predovšetkým vďaka pozorovaniu veľrýb a tuleňov, pre nás dvoch boli lákadlom hlavne okolité kopce alebo pekný poloostrov trčiaci do oceánu. Kopce sa nám podarilo nafotiť ešte pri našom bicyklovom výlete, inak boli poväčšinou zahalené v hustých oblakoch.

A v presne takých oblakoch (alebo opare) boli bohužiaľ aj počas výletu na spomínaný poloostrov! Aspoň, že pobrežie bolo krásne vidieť 🙂

Takto nejak sme teda trávili koniec roka a začiatok nášho cestovania po Južnom ostrove. Penny, Eddiemu, Lily a Macy ďakujeme za krásne darčeky, ukážku miestnych Vianoc (už nikdy viac :D) a autobusom sa opäť bledozelení pomaly presúvame späť po kľukatej horskej ceste do mesta Christchurch, kde máme v pláne stráviť „Silvestra“ a prvé dni v novom roku. Aké to bude, sme nemohli tušiť ani v najmenšom! Cez couchsurfing sme boli pozvaní do jednoho Škaredého domu (doslova sa volal Ugly house) jedným týpkom, menom Richard. Keď sme prišli, v trojizbovom dome bolo asi ďalších 20 ľudí (z toho asi 19 nemcov), aspoň 6 prerábajúcich sa áut na kempovacie dodávky a jedno ohnisko ako pre dvanástich mesiačikov s dookola naaranžovanými sedačkami práve z tých prerábajúcich sa áut. Pozreli sme sa na seba a pomysleli si, že toto jednoducho musíme zažiť 😀

A musíme povedať, že nakoniec to bolo celkom vpohode – na celú „situáciu“ sme si zvykli po pár hodinách, hlavne preto, že sme bývali našťastie v inom dome s Richardom, kde nebolo až tak „husto“. Keď už som pri Richardovi – je to britský aristokrat a budúci Lord (titul zdedí po otcovi), ktorý študoval v Cambridge, Harvarde a Stanforde…rozprával nám nespočetné množstvo zaujímavých príbehov a už teraz sa celkom tešíme, ako ho raz ako britského politika prídeme navštíviť do Londýna 😀

Nový rok sme sa rozhodli osláviť a odpočítať v centre mestečka Christchurch v jednom z parkov. Predtým sme si ešte zadovážili „niečo ako detský šampus“ (možno to bola piňakoláda) a stihli sa prejsť po centre, ktoré bolo spolovice uzatvorené pre koncert…v parku to (našťastie) vôbec nevyzeralo ako na silvestrovský žúr 350 tisícového mesta – atmosférou to skôr pripomínalo festival Žákovic Open alebo stavanie mája v Drietome, doslova 🙂 Spolu s miestnou kapelou a moderátorom sme odrátali posledné sekundy pre nás krásneho a veľmi úspešného (a posledného školského) roku 2015, pozreli ohňostroj, vypili piňakolády a pomaly sa pobrali na hodinovú prechádzku mestom späť do Richardovho domu…celkom príjemný večer 🙂

2.1. sme po dlhých úvahách, kalkulovaní so všetkými možnosťami a špekulovaní rozhodli prenajať na zvyšok výletu auto. 3.1. sme sa už lúčili s obyvateľmi netypického škaredého domu a vlastne aj couchsurferskej komunity okolo Richarda a vybrali sa za ďalšími dobrodružstvami doprostred Južného ostrova, po štrkových cestách, ktoré vedú až na koniec sveta a semtam aj do údolí, z ktorých nám niekedy aj popadali sánky…dovidopo zo zaprášenej Double Hill Road 🙂