Čím dlhšie sme doma, tým ťažšie sa mi píše…veľa toho však už nezostalo a tak je dobré to celé ukončiť našou finálnou spanilou dvojdňovou cestou cez doslova polovicu sveta. S odstupom času môžem skonštatovať, že sa mi to nezdá tak hrozné ako pred jej absolvovaním, avšak na dvojdňový presun troma lietadlami, 5timi letiskami a 8mimi letiskovými kontrolami sa psychicky pripraviť asi ani nedá.

S krásnym Južným ostrovom a vlastne celým Novým Zélandom sme sa lúčili veľmi symbolicky – vyprevádzal nás popri dohasínajúcom západe slnka. Čo bolo najlepšie, naše najobľúbenejšie miesta na južnej pologuli – hory v okolí Mount Cook s ním načele – sme si mohli pozrieť z vtáčej perspektívy a povedať tak dovidenia vo veľkom štýle 🙂

Najhoršie na takomto zdĺhavom cestovaní sú jednoznačne dlhšie prestoje a prestupy na letiskách, tak ako napríklad jeden niekoľkohodinový nočný v austrálskom Melbourne…je to doslova ubíjajúce snažiť sa trochu si oddýchnuť popri nekonečných hláseniach zo všadeprítomných reproduktorov v obrovských halách. Najviac absurdné boli hlásenia o tom, ako sa snažia dávať menej hlásení, aby to tak nerušilo…

Niekedy nadránom sme už konečne sedeli vo veľmi pohodlnom a obrovskom lietadle Boeing a smerovali na Malajziu, ktorá sa nachádzala zhruba v polovici cesty medzi Austráliou a Dubajom. Cesta bola síce dlhá, ale vďaka milej tete na check-ine v Melbourne sme mali o dosť viac luxusu v podobe stredným štyroch sedadiel iba pre nás 🙂

Do Dubaja sme prileteli okolo obeda, časovo totálne dezorientovaní, ale celkom spokojní, že už sme na severnej pologuli, „neďaleko“ Európy a niekoľko hodín strávime mimo letísk a Boeingov 😀

Na prehliadku mesta sme veľmi veľa času nemali, a tak sme sa previezli plným metrom k najvyššej budove sveta, ku ktorej sme sa museli prebojovať cez najväčšie nákupné centrum na svete Dubai Mall. Bolo to vpodstate to isté ako u nás, akúrát neskutočne obrovské…a čí väčšie, tým vyčerpávajúcejšie! Preto jediné, čo vám z neho ukážeme je akvárium 😀 So samozrejme najväčším jednoliatym kusom skla, aké bolo kedy vyrobené.

Vonku na nás z vysokánskej výšky 828 metrov už pozerala najvyššia budova sveta, mrakodrap Burj Khalifa. Tešili sme sa aj na tancujúcu fontánu, niečo na štýl kasína Bellagio v Las Vegas, avšak práve vtedy nejak nefungovala…škoda, budeme musieť prísť druhý krát 😀

Na noc nás prichýlili naši kamaráti Sarah s Flounderom, ktorí tu už žijú viac ako rok a pol, a tak sme sa ich mohli popýtať na kopec zaujímavých vecí a pozisťovať sme čo-to o živote v arabskej metropole. Najzaujímavejšie na Dubaji sú asi dve veci – je tu veľmi bezpečne vďaka prísnym zákonom pre prisťahovalcov, pracovníkov a stavbárov, a mesto aj vďaka tomu vyzerá veľmi slobodne a voľne. Ženy nechodia zahalené od hlavy po päty a v zálive sa dá kúpať v čom len chcete. Druhou zaujímavosťou je to, že príjem Dubaja z ropy tvorí ročne, a teraz sa podržte, iba 15% !!! (v susednom Abú Dabí je to pritom 85%) Rozvinutý je tu obchod, preprava tovaru a najmä cestovný ruch, pričom ročne tu príde viac ľudí ako do amerického New Yorku – viac ako 60 miliónov ľudí! Mesto ako také na nás pôsobilo tak nejak postapokalypticko – futuristicky. Bolo to spôsobené aj blížiacou sa búrkou, ale hlavne obrovskými developerskými projektami (ktoré sa z väčšej časti stále iba stavajú), žeriavmi a všadeprítomnými naleštenými mrakodrapmi.

Najfuturickejšie však bolo jenoznačne metro – v meste neobmedzených možností malo možnosť rásť a vyvínúť sa vpodstate do ideálnych tvarov, rozmerov a technológie. Vedie hlavnými tepnami Dubaja, pohodlne sa ním dá dostať z letiska do centra, každá jeho zastávka je klimatizovaná a pripojená na internet, s anglickými nápismi a čo je najneuveriteľnejšie – nemá žiadnych vlakvedúcich ani vodičov!!! Je kompletne riadené počítačmi a tak sa môže každý poriadne pokochať 🙂

Aj vďaka tomu sme mohli popri skorej rannej ceste na letisko vidieť Dubaj doslova „z prvého radu“! Toto bola naša skutočná rozlúčka s niekoľkomesačným cestovaním okolo sveta a naozaj stála za to, pretože výhľad na zobúdzajúce sa moderné a rýchlorastúce mesto popri východe slnka bol veľmi pohodlný a za malú chvíľu sme si pozreli väčšiu časť mesta 🙂

Špeciálny odstavček teraz venujem miestnemu medzinárodnému letisku, ktoré rastie takým tempom, že bude onedlho najväčšie na svete. Je totálne prepchané najmodernejšou technikou, pripravené presúvať ročne desiatky miliónov ľudí bez najmenších zdržaní, s tisíckami zamestnancov a troma obrovskými terminálmi (na fotke dolu jeden z nich), ktoré sú také veľké, až sa tomu dá len ťažko uveriť.

A keď sme si mysleli, že nás toho už veľa neprekvapí, v nemom úžase sme ostali vonku na križovatke letiskových dráh, na ktorej sme dávali prednosť najväčšiemu lietadlu na prepravu osôb všetkých čias – Airbus A380, ktorých nájdete najviac práve na tomto letisku. Dokonca spoločnosť Emirates, ktorá ich vlastní a ktorou sme leteli aj my, tu má pre seba vyhradený celý jeden terminál!

Náš posledný let prebiehal nekonečne, pretože sme sa už tešili domov…to, že za dva dni sa z leta prehupneme do zimy sme si začali všímať nad krásne zasneženým Iránom a Tureckom a naplno sme si to samozrejme uvedomili v hustej hmle na letisku vo Schwechate 😀

Tam sme po dlhom čase opäť vstúpili do našej malej Európy a našli naše veľké kufre, ktoré si celý čas cestovali samé. Mega super privítanie nám ešte na letisku urobili Katkini rodičia s krásnym transparentom a doma naši v teple obývačky 🙂 Musím priznať, že po toľkých mesiacoch strávených v anglicky hovoriacich krajinách sa nám v prvých momentoch rozprávania príbehov aj plietol jazyk 😀

Takže oficiálne aj na blog – konečne sme doma, na rodnej hrude, živí, zdraví, bohatší o zážitky a neuveriteľné skúsenosti 🙂 Vidíme sa!