Po krásnom výlete v Glacier NP sme si nejak uvedomili, že nám už veľa času v Kile nezostáva, tak sme sa ho snažili využiť čo možno najlepšie. Koniec týždňa nám taktiež spestrovali dvaja turbo živý vnúčikovia našich domácich Rio a Tyee.

Program sme teda mali stanovený nejak takto – s turbo drobcami sme boli popri prechádzke hľadať a nakúkať na orlie hniezda, potom sme vymýšlali niečo v kuchyni tak, aby boli aspoň na chvíľu zabavení a pre mňa zlatým klincom večera bolo sledovanie filmu Despicable me 2 😀

Popri tomto všetkom sme potrebovali postíhať ešte kopu vecí – oprať celkom slušnú kôpku oblečenia, nabiť všetku našu možnú aj nemožnú elektroniku, naplánovať cestu do Heleny a zároveň vybrať a objednať auto, poupratovať a poumývať po sebe našu kabínku a nakoniec prišlo aj na jednu z najhorších vecí – pobaliť sa tak, aby sme nič nezabudli…

Ráno už prišlo lúčenie s pekným miestom a ešte lepšími hostiteľmi a novými kamarátmi Scottom a Florence, po ktorom sme sa nalodili do Scottovho AUDI A6 s na americké pomery netradičnou manuálnou prevodovkou, ktoré nás oboch odviezlo na letisko v Kalispelli. Tam sme sa „nasáčkovali“ do našej druhej americkej strely v poradí – KIA Forte (samozrejme opäť automat, za manuál sa pripláca :D) a vyrazili na takmer 400 kilometrovú cestu zo severu Montany do jej hlavného mesta – Heleny.

Teda, ešte skôr ako sme sa dostali z mesta sme si odskočili nakúpiť nejaké zásoby do miestneho Wallmartu, ktorý je sortimentom asi ako naše Tesco TN, ale 2x väčšie. Okrem nákupu sme boli bohatší aj o menší kultúrny šok, pretože v nedeľu okolo obeda bol obchod totálne plný veľmi divnými ľudmni na prvý pohľad a naviac doterajší najväčší TOPšok – hneď vedľa basketbalových lôpt a spacákov si úplne normálne viete kúpiť lovecké pušky alebo brokovnicu 😀 😀 😀 Šokovaní a unavení z 15 minútového nakupovania sme mohli konečne vyraziť…

Celkom dlhú cestu nám krátilo hneď niekoľko zábaviek – pohľad na zadymené siluety obrovských kopcov Rocky Mountains (ako keď si to valíte okolo Tatier, akurát 10x dlhšie), montanské rádio Bull – 105,3 Hz s najvačšími country vypalovákmi storočia, hra na „kto uvidí v protismere čo najviac americky vyzerajúci kamión“ a napokon naša obľúbená téma konverzácie – vyberať meracie jednotky na ktorých by sa svet konečne mohol zjednotiť – pričom sme sa zhodli na metroch, kilometroch, litroch, kilogramoch, fahrenheitoch a taktiež spotreba áut by mohla byť udávaná v kilometroch na jeden liter…

Po ceste sme sidali krátku pauzu na kamiónovom odpočívadle v Missoule, kde sme doplnili naše zásoby (vpodstate sme kúpili len jednu fľašku Starbucks kávy :D) a poočumovali čo takého majú na typickej benzínke. O hodinku na to sme už blúdili letiskom v Helene a hľadali odstavisko požičaných áut. Tam nás už čakali naši ďalší domáci – milá a veľmi ukecaná Pam tichým (keď je nablízku Pam, nie že by bol tichý, to len ona toľko rozpráva) a dobráckym Craigom.

S nimi nás čakala ešte niečo vyše hodiny dlhá cesta doslova doprostred ničoho, kde spolu vlastnia bizóniu rezerváciu o rozlohe niekoľkých kilometrov štvorcových a kde strávime a trávime ďalšie tri týždne našeho tripu. Na tejto fotke môžte napravo vidieť ich domček, v kopčekoch a dolinkách čo sú vidieť za ním sa nachádza samotná rezervácia.

Tak asi takto nejak to vyzeralo na našom dokopy takmer 500 km presune po Montane, vidíme sa v ďalšom blogu po tejto krátkej ukážke z miestnej rannej bojovej porady: