Deň 52 (13.7.) Akonáhle som začal rozmýšľať nad blogom o Lofotách, až doteraz, som neprišiel na to, ako sa k danej dileme postaviť. Človek má vždy nejakú predstavu o miestach, kam sa chce vybrať…o Zélande sme si mysleli, že tam možno na nejaký čas ostaneme, nakoniec nás presvedčil o tom, ako veľmi sa mentalitou podobá Slovensku a tak by to bolo zbytočné. Národné parky v štátoch boli v skutočnosti oveľa veľkolepejšie a kľudnejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. A podobná je aj naša dilema, ako vnímať Lofoty…tak poďme na naše zážitky z nich 🙂

Dá sa povedať, že Svolvaer bolo posledné miesto a mesto, ktoré bolo takpovediac štandardne vybavené pre medzinárodných turistov rôznych kategórií alebo kultúr. Všade sa dalo dostať autom, karavanom, bicyklom, pešo alebo hromadnou dopravou. Všade sa dalo normálne zaparkovať, kempov bolo dostatok ako aj miest mimo nich. Obchody a potraviny ako u nás, ak ste chceli, zohnali ste miestne magnetky, turistickú obuv alebo plyšákov na počkanie. Trajekty premávajúce podľa pravidelného rozpisu, na výletné lode sa dá dostať aj hneď v kamenných predajniach cestovných kancelárií. Toto všetko prakticky skončilo za hranicami mesta a tak sme sa začali presúvať do oveľa reálnejších podmienok miestnej fauny, flóry a samosprávy.

Počasie sa konečne vyletnilo, ráno sme mali v karavane 26°C bez prikurovania. Celkovo sme mali pocit, že väčšina ľudí v kempe čakala na ukončenie niekoľkodňového dažďa, a tak nastalo očakávané veľké balenie a sťahovanie národov. Aj my sme tak postupne mohli začať objavovať nekonečné množstvo piesočných pláží. Ostrovčekom Gymsøy hlavná tepna – cesta E10 – len tak presviští, no my sme sa rozhodli ísť skôr po jeho obvode. Cieľ bol všetkým jasný – pláž, nech sa slečna pohrá a my nech máme pekné výhľady. Prekvapivo sa posledné razy nechcela Katulienka hrať, iba sa prechádza hore-dole po pláži a hľadá jazierka, prípadne vlievajúce sa potoky, kde môže chodiť, špliechať, dupať a čvachtať sa… pred morom má našťastie (zatiaľ) rešpekt.

Pláž sme našli parádnu, s jemným bielym pieskom, pod kempom Hov. Pri vstupe nás vítala ceduľa s QR kódom, to nás presmerovalo na stránku, kde sme si mohli vybrať, či tam chceme kempovať alebo parkovať. Vyberáme parkovanie na 4 hodiny, to samozrejme nestačilo – mali sme kúpiť na 5 hodín…parkujeme ale pekne na trávičke na skok od mora. Tam zúrilo leto v plnom prúde – ľudia v plavkách, deti aj niektorí dospelí v mori 😂😂😂🥶, niektorí si dokonca lebedili len tak vo vlnách na nafukovačkách. Ja som nemohol zaostávať, po naťahovaní sa s expandermi na slnku som konečne okúsil to pravé severské leto – oceán má cca 11°C. Po vylezení z neho som mal pocit, že je aj v ufučanom tieni akosi teplejšie…Cestou odtiaľ sme ešte pobrázdili zvyšok pobrežia, prehupli na ďalší ostrov Vestvågøy a kochali sa prírodou.

Dlhý deň končíme opäť pri mori za mestečkom Eggum. Chceli sme ísť pôvodne na free parking, ale páčilo sa nám tu, tak sme to zakotvili na oficiálnom stojisku. V karavane nás čakalo pri príjazde prekvapko, predošlá zachádzka do dedinky Borgvåg išla štrkovou cestou dobrodružnejšieho charakteru. Katulienka okamžite správne tušila, že po otvorení dverí karavanu uvidí „veľký garambol“ – za jazdy sa nám pootvárali skrinky a takmer všetko oblečenie spolu s riadmi skončili na zemi. Asi daň za karavan nižšej, a hlavne ľahšej triedy s lacnejšími zámkami skriniek. Po zakotvení a poupratovaní sa Katka pustila do pečenia švédskeho koláča Kladdkaka (kto máte radi čokoládu, vrelo odporúčame), malá asistentka vďačne čistila hrnce:

Kladdkaka je vpodstate ako čokoládový koláč stlačený do oveľa hustejšej formy, v strede mäkký a lepkavý. My máme iba remosku, a tak sme mali skôr taký fajný čoko brownie koláč (som zvedavý na ďalší vývoj). To len pre inšpiráciu, že aj v karavane sa dá čo-to upiecť… Okolo desiatej večer posilnení sladkým sme sa vybrali po turistickom chodníčku na tráviaci výlet. Aj o tejto hodine je tu veľmi rušno a evidentne nie sme jediní, ktorým sa za polárnym kruhom posunuli spánkové režimy. Keď sme vyrážali, tak boli kopce jasné a pekne osvetlené takmer zapadajúcim slnkom, obloha úplne modrá…za 20 minút sa ale od oceánu dovalila taká hmla, že sme prišli naspäť takmer mokrí!

Ešte aby som nezabudol na správny opis krajiny, ktorou sa tu túlame – okrem impozantných kopcov je tu aj rovina, na ktorej prebieha vo väčšine poľnohospodárska činnosť. Ciest je málo a nie vždy idú popri mori, alebo kopcoch, skôr spájajú roztrúsené obydlia. Je preto takmer nemožné sa mimo nich dostať či už k moru, alebo do hôr – jednoducho tam nejdú cesty a terén tam je absolútne nepriechodný – buď zarastený krami, alebo vyplnený močiarmi a kanálmi. Cesty sú úzke a keď v protismere stretnete niekoho z domácich, väčšinou s nevôľou nad každým karavanom pregúľajú očami. Mimo hlavnej trasy je minimum kempov a miest vhodných na zastavenie sa, o chodníkoch pre chodcov môžeme snívať. Takisto ako o nejakej kvalitnej kaviarničke niekde na okraji mestečiek, nedajbože pri plážach. Domáci, ktorí sa neživia službami, a zrejme aj ich legislatívni zástupcovia majú turizmus zrejme úplne na posledných priečkach záujmu. Akože nečakali sme zrovna Grand Canyon, ale predsalen sme na jednej z najreklamovanejších a najpropagovanejších cestovateľských destinácií na severnej pologuli…takže ak ste mimo hlavnej trasy E10, treba byť realistický, nenápadní a nohami pri zemi 🙂

Deň 53 (14.7.) Cestujeme a motáme sa kade-tade, krížom krážom pomedzi kopce, od jednej pieskovej pláže k ďalšej. Napríklad dedinka Unstad je nórske „centrum“ pre surferov. Je tu parádna pláž s ešte lepším výhľadom. Chceli sme si tu popozerať surferov, ale jediné parkovisko relatívne ďaleko bolo pomerne malé a ako ste už mohli tušiť, úplne preplnené. Pokrčili sme ramenami, pomysleli sme si, aká to je škoda a vybrali sa do vedľajšieho fjordu, kde boli na googli taktiež viaceré pláže a ešte krajšie kopce. Lenže – na každej cestičke buď závora, alebo nápis PRIVAT, zákaz kdekoľvek parkovať…určite je to dôsledkom popularizácie Lofôt v posledných rokoch, následného zvýšeného množstva turistov a totálnej nepripravenosti celej oblasti na novú realitu. Čím sme južnejšie, tým je väčší problém pomaly aj zaparkovať, všade je niekto zastrčený na noc alebo celé dni. Tu by sa v každej dedine uživil kemp, alebo by stačilo kľudne iba stojisko, aspoň by to nebolo také drahé…na druhej strane chápeme aj to, že je práve sezóna, ktorá netrvá veľmi dlho a na ostatné mesiace by kempy zrejme zívali prázdnotou…každopádne majú Lofoty pred sebou ešte kopec radostí a starostí…

Pomaly nás tlačil čas, keďže Katulienka by aj zalomila. Išli sme teda do ďalšieho fjordu na ďalšie pláže, kde prichádzali iba ďalšie rozčarovania. Sú tam 2 veľké pláže vedľa seba – Vik a Haukland. Určite sú niekde na nejakej brožúrke alebo instaprofile niekoho, pretože to bolo pravé turistické peklo – zápchy, autá všade, zaparkované aj na najnemožnejších miestach. Pri Vik-u to tam miestny farmár aspoň využil vo svoj prospech a kasíruje za státie a kempovanie👍Škoda len, že praskal vo švíkoch a bol plne obsadený. Iba s obrovským šťastím sa nám podarilo zaparkovať úplne na konci údolia tesne pred tunelom pri veľkom infocentre s kaviarňou – konečne jedno z novovybudovaných centier tak potrebnejj infraštruktúry. Pláž sama o sebe bola super, výhľady luxusné, meandroval tam široký a plytký potok, raj pre deti. Katulienka nie a nie zaspať, tak to po cca 3,5hodine a 2 návštevách pláže balíme a ideme pred 18tou večer ďalej.

Prechádzame tunelom na ostrov Flakstadøya, kde sme plánovali zakotviť na noc. Katulienka však absolútne unavená zaspala v aute 🤣 Nám to ale nevadí, konečne (!!!) vypíname Mira Jaroša, ladíme Chrisa Stapletona, vozíme sa a užívame si výhľady na nádhernú prírodu.

Dnes máme dlhý deň – Katulienka sa zobudila okolo pol ôsmej večer, tak vymýšľame program. Odbáčame na vedľajšiu cestu do malej rybárskej dedinky Nusfjord. Vďaka tomu, že prichádzame tak neskoro, sme mali šancu zaparkovať. Rybárske domčeky sme už nemohli navštíviť, bolo už samozrejme dávno zatvorené a prístav bol prehradený lanom, navečer prístupný len platiacim ubytovaným hosťom. Prekvapivo bol v prístave otvorený bar aj reštaurácia, hrala živá hudba, ospalými večernými uličkami sa šírilia veľmi príjemná atmosféra. Keby sa dalo kde, hneď tam prenocujeme. Katulienka tam našla dokonca dobovú herničku,z ktorej sme ju samozrejme nevedeli dostať 😍.

Deň končíme o 22:00 na ostrove Moskenes. Miesto sme krvopotne našli na malom výklenku dlhej slepej štrkovej cesty popri pobreží, niekde pred dedinkou Selfjord. Popri ceste bolo takých výklenkov viacero, všetky beznádejne obsadené, my sme boli na jednom z posledných…

Deň 54 (15.7.) Dnešok trávime takmer celý v kempe, vzdialený asi len 10 minút od nášho nocľahu popri ceste. Hneď po rozložení a zaistení karavanu sme išli cez dunu pozrieť pláž, ale takmer nás odfúklo. Majitelia kempu inak vyzerali, že ich všetci nesmierne obťažujú. A pritom majú kemp na jednej z najkrásnejších lokalít, aké si viete predstaviť…

Ufučaný podvečer sme strávili nákupom v mestečku Ramberg a odvezením sa po ceste E10 smerom na juh. Síce ňou plánujeme ísť opäť na ďalší deň, ale svetlo z inej svetovej strany spraví veľký rozdiel.

Bodkou nášho lenivého dňa bolo večerné pozeranie sa na polnočné slnko z pláže spolu s asi 50 ďalšími ľudmi – naše stredoeurópske hlavy to síce veľmi nechápu, ako môžme kukať o polnoci na nikdy „nezapadajú“ slnko, ale zážitok parádny 🙂 Tento večer sa nám začali misky váh a našej mienky o Lofotách ako takých pomaly nakláňať na pozitívnu cestovateľskú stranu 🙂

Deň 55 + 56 (16.+17. 7.) Cestou na úplný juh sme si na zakempovanie vybrali miesto na malom ostrovčeku medzi dedinkami Hamnøy a Reine. Kemp je síce stále vo fáze budovania (chýbajú spoločné WC a sprchy), ale inak je na perfektnom mieste, s dostatkom priestoru a kapacít, exkluzívnymi výhľadmi, rýchlou wifinou, parádnymi teraskami, azúrovým oceánom a profi personálom. Čo viac si človek môže želať, takmer hneď sme vedeli, že ostávame na dve noci.

Teploty sa (na takýto sever) začali nezvykle ťahať smerom k magickej 30tke a nám sa začalo zdať, že sme na dovolenke niekde pri Jadrane. Teplé večery sme trávili pozeraním na manévre rybárskych lodí rozhadzujúcich siete, a spolu s takmer všetkými susedmi z vedľajších karavanov sme si vychutnali aj pohľad na vyhadzujúce sa a špliechajúce kosatky. Ešte teplejšie dni sme trávili turistikou a prechádzkami po okolí.

V podvečer 16teho som sa vybral na jednu z top turistík na Lofotách – výhľad nad dedinkou Reine z kopca Reinebringen. Začal som asi o siedmej večer kvôli teplote a načasovaniu takmer zapadajúceho slnka. Slečny ma vyhodili hneď pod chodníkom, pretože zaparkovať samozrejme nebolo kde – kapacitne a dopravne typické. Parametre trasy na prvý pohľad nič moc náročné – výška 448m.n.m, ževraj iba niečo cez kilometer a po upravenom chodníku. Po poslednom výstupe na Senji som však bol radšej opatrný a spolu s Katkou sme to preskúmali lepšie. Trasa vedie 1978 schodmi, ktoré vystavali nepálski šerpovia. Vpodstate ide od úrovne mora kolmo hore, iba po schodoch, ako keby ste šli na Empire State Building. Rastík preto tentokrát ostal dolu na prechádzke mestom s dámami.

Akože, celkom som dostal zabrať, ale našťastie som bol dobre pripravený – odľahčený o Rastíka a jeho veci, statív ostal tiež v truhle a do kroku a schodov mi pomáhal Linkin Park v ušiach. Nakoniec som to zvládol za 31 minút – bez väčšej prestávky, o 30 minút skôr ako vraveli na internetoch. Konečne som sa necítil tak staro a trápne ako naposledy 😀

Hore ma čakal kráľovský výhľad a absolútne zadosťučinenie za všetky nedokonalosti, ktoré sme na Lofotách zažili. Posúďte sami:

Celý zmordovaný a šťastný som sa po asi polhodinke sedenia a fotenia na vrchole kopca vybral späť dolu po schodoch a začal si uvedomovať, že na ten pohľad sa zastrájajú všetky typy ľudí – od ultrabežcov, čo si to len tak vybehli, cez rodiny s deťmi na chrbtoch až po veľmi ťažkých ľudí idúcich štvornožky. Typickým úkazom boli ázijčanky v stredných rokoch v džínsoch a crocsách (kroksy) pýtajúce sa každého na vzdialenosť k ich vytúženým fotkám. Aj úplne dolu, asi po prvých 20 metroch sa ma jedna pýtala, ako je to ešte ďaleko…

17teho sme pekne tortou (vlastne dvoma) oslávili Katkine narodky a neskôr sa vybrali na najjužnejšie miesto, kam sa dá dostať autom po pevnine – dedinka s parádnym názvom Å. Je to ďalšia samozrejme rybárska dedinka s červenými rybárskymi domčekmi na koloch nad vodou, ktoré sú prerobené na ubytovania pre hostí. Bolo tam aj múzeum sušených rýb, ale ako inak, zatvorené 🤣 Inak pre ľudí, čo majú menej času asi aj zbytočný výlet…aj keď, na konci sveta človek nie je každý deň 🙂

Deň 57 (18.7.) Vstávame veľmi skoro „ráno“ o 11:30 🤣 Ako inak, do ďalšieho krásneho slnečného letného dňa. Začíname baliť a aj nám je celkom ľúto, že opúšťame Stellplatz, bolo tam parádne, pohodovo, dovolenkovo. Každopádne nastal čas to otočiť a ísť na sever prebádať miesta, kde sme ešte neboli, pokiaľ je pekné počasie (predpoveď nám hlási zatiaľ stále pekne). Prvou zastávkou je dedinka Sund, kam ideme pozrieť miestneho kováča. Ten má dielňu v areáli spolu zo šperkárom a rybárskym múzeom. Kováč sa špecializuje na sochy vodných vtákov, šperkár pracuje so sklom, do ktorého zalieva lofotský piesok alebo zlato…Múzeum nám pripomínalo garáž Katkinho dedka, akurát namiesto starej elektroniky a kadejakých konštrukcií zapratané ukážkami rôznych rybárskych nástrojov, motorov a prístrojov, alebo aj potrieb z bežného života pred 100 rokmi.

Cestou zo Sund boli perfektné výhľady, aj keď obedné slnko nie je až také dobré – kopce sú akoby v opare, nie také ostré. Katka mala vytypované miestečko pri pláži pred dedinkou Vikten. Ako inak, v dedine pri plážach nikde miesto na parkovanie, všetko PRIVAT. Lofotská klasika odľahlých miest. Zapichli sme sa teda pomedzi ostatných cestovateľov na mini parkovisku, pokecali so susedmi z Krakowa a prišla hmla a chlad – výhľady a teplúčko sa konali iba na 5 minút:

…po zobudení robíme obed, nestíhame miestnu ukážku sklárskej výroby iba jej galériu:

V podvečer sa vydávame na túlanie vyhliadkovou trasou č.815 po ostrove Vestvågøy. Cesta po východnom pobreží nie je taká populárna, pritom sú tu výhľady doslova dychberúce.

Nocujeme krátko pred napojením 815tky na hlavnú E10. Dokopy 4 karavany, ešte by sa nejaký kľudne zmestil. Výhľady sú parádne, prevaľuje sa tu cez kopce hmla a veľmi rýchlo sa to mení, z okna máme stále iný výhľad, vonku inak celkom nepríjemných 13°C.

Deň 58 (19.7.) Ráno začíname jazdou do slepej uličky – dedinky Brenna, ktorú sme vynechali a hneď potom smerujeme do dedinky Henningsvær, známou hlavne z dronových fotiek jej futbalového ihriska. Aj kvôli tomu tu zrejme domáci zažívajú v sezóne turistické peklíčko a bolo to aj cítiť – nervózni šoféri obrovských autobusov, plno áut, preplnené parkoviská…aspoň, že majú taký fotogenický prístav 🙂

Cestou cez Svolvaer sme sa rozhodli umyť si auto aj šKatuľku, po takmer 6tich tisícoch kilometrov to bolo dosť poznať. Poslednú lofotskú noc trávime v krásnom Sildpollnes Sjøcampe, s ďalšími výhľadmi na nekonečné kopce a hlboké fjordy.

Deň 59 (20.7.) Náš posledný deň na Lofotách, ešte dlho nebudeme schopní spraviť nejakú zmysluplnejšiu bilanciu, lebo vstrebanie všetkých dojmov a vnemov z tohto miesta potrvá asi ďalší mesiac. Ráno sa rýchlo balíme a nachvíľku zastavujeme na vyhliadke Austnesfjorden nad kempom, kde sme naposledy stáli v upršanom počasí počas Katulienkinho (a môjho) podvečerného spánku.

Smerujeme do Svolvaeru na trajekt smerom na pevninu, ktorý premáva iba 2 krát do dňa. Prichádzame v predstihu, takmer 5 hodín, a už teraz sme 11-ty v poradí. Času máme dostatok, pospinkáme, navaríme obed, spravíme kávičku alebo dve, vytiahneme stoličky, kolobežku, odrážadlo, pomotáme sa po okolí a 17:30 ideme preč, smer dedinka na druhom pevninskom brehu menom Skutvik. Plavba má byť 2 hodiny, svieti slniečko a nefúka, snáď to tak zostane 🤞Vidíme sa nabudúce!