Deň 77 (7.8.) Cesta číslo 660 z Eresfjordu vedie cez malý priesmyk, ktorý je ako stvorený pre svižnú jazdu autom alebo motorkou. Krásne klopené zákruty sa striedajú so zvlnenými pasážami a ako bonus je tu takmer všade natiahnutý nový asfalt. Ja som mal však oči väčšinou na spätných zrkadlách a čerstvo „opravenom“ pravom kolese šKatuľky. Vzadu na guli tona nákladu a v aute najcennejšie cestovateľky, a tak sme sa len pekne opatrne šuchtali a vychutnávali si ponúkané výhľady. Pri rýchlej jazde by človek s takým nákladom ledva zastavil, keby mu v zákrute vykukli oddychujúce a prežúvajúce strážkyne miestnych pasienkov. Niektoré by ani len okom nemrkli.

Spánok, výdatný obed a samozrejme nákup sme absolvovali v Myklebostadskom Coope. Potom sme strávili v aute viac ako hodinu a dokázali sa opäť vyšuchtať až do výšky 700 m.n.m. v doline Venjesdalen, kde plánujeme ľahkú turistiku a neskôr prenocovanie. Cesta dolinou je spoplatnená – buď vám to na vašu EČV naúčtuje sám systém s následným pozdravom domov, alebo zaplatíte online do nasledujúcich 48 hodín podľa pokynov pri vstupe, čo je samozrejme lacnejšie – v našom prípade asi 11€. Zatiaľ všetky súkromné cesty, ktorými sme prechádzali, mali takýto systém platenia. Úplným základom je odfotiť si tabuľu, kde je napísané, cez ktorú stránku to treba zaplatiť, pretože tých je na naše počudovanie viac.

Dolina Venjesdalen je krásna, obklopená vysokánskymi kopcami, so všadeprítomnými potulujúcimi sa stádami ovečiek. Samotná cesta je opäť taká nórska klasika – na šírku jednoho auta s početnými výhybkami. My ideme najskôr pozrieť na parking pod začiatkom turistickej trasy na Litlefjellet. Počko vyzeralo z auta fajn, no po odparkovaní a následnom robení kávy vietor tak triasol karavanom, že som nakoniec šiel iba ja s Rastíkom. Dokonca sme nahodili zimnú čiapku a Rastík mikinku!

Terén je pomerne skalnatý a kamene nie vždy stabilné, takže je potrebné dávať pozor na každý krok, a nájdu sa aj úseky, kde sa treba držať reťazí. Napriek tomu nám výstup na vrchol trval len približne 15 minút. Ak si odmyslím platenú úzku cestu dolinou, má tento turistický chodník pravdepodobne jeden z najlepších pomerov času potrebného na výstup, náročnosti a následných výhľadov. Na rozľahlom sedle, do ktorého sa dostanete je nekonečne veľa možností vychutnania si výhľadov na všetky strany. Najviac ale aj tak zaujala tzv. Trolia stena – Trollveggen

Keď sme sa ošľahaní vetrami vrátili do základného tábora, podali sme správu o stave chodníka a bezpečnosti, pobalili šKatuľku a zviezli sa asi o kilometer nižšie do závetria nad jazerom. Parkovali sme na divoko hneď vedľa Nemcov s o 1 rok starším dievčatkom ako Katulienka. Po prvotných oťukávaniach sa z nich rýchlo stali kamošky a tak bolo o zábavu detí postarané. Predtým sme ešte stihli aj prechádzku k jazierku s napasením sa kyslých čučoriedok 🤪.

Deň 78 (8.8.) Ráno nás zobudili okolo sa pasúce zvoniace ovečky, miestni gangstri – normálne nám šťuchali do karavanu, až nás miestami hrkalo…Katulienka a Rastík to našťastie ako zázrakom prespali.

Po rannom pohraní sa a pokreslení celej cesty kriedami sme sa rozlúčili s kamarátmi a vydali sa tentoraz všetci na turistiku, rovnakou trasou ako včera, len s prídavným zaťažením – konečne aj s dámami, jednou samozrejme na ramenách. Hore nás čakalo krásne slnečné počasie, ako stvorené pre objektívy fotoaparátov.

Z doliny sme sa vyhrabali samozrejme až po obede a poobednom spánku – mierime do mesta Åndalsnes, opäť doplniť zásoby pred víkendom a trochu sa pomotať centrom. Pomedzi to samozrejme povymetáme všetky ihriská navôkol…

V prístave je najväčšou atrakciou gondola, ktorej hlavnou úlohou je určite skasírovanie tisícok ľudí, ktorých hneď vedľa nej vypľujú obrovské výletné lode. My sme ju nevyužili, pretože lepšie výhľady ako z našej turistiky by sme hore v tomto zamračenom počasí veru nemali.

Celý deň sme sa nejak nevedeli rozhodnúť, kde to máme navečer „zapichnúť“, či sa ešte túlať okolo Åndalsnesu, alebo ísť rovno smerom na legendárnu nórsku cestu Trollstigen. Nakoniec sme sa po dlhom uvažovaní po ceste rozhodli pre trolov a ich ďalšie poklady. Do kempu prichádzame pomerne neskoro, niekedy pred 21:00, recepciu nám akurát zatvárali pred nosom. Vykukol odtiaľ znudený chalan, že zaplatiť máme kľudne ďalší deň ráno…ako naschvál sme potom náhodou zaparkovali hneď vedľa super milej slovenskej rodinky! Iba druhej, ktorú sme v Nórsku stretli karavanovať. Ale keďže už ideme do populárnych a hlavne južnejších destinácií, budeme ich stretať asi viac.

Okrem ľahostajnosti recepčného nás nemilo prekvapili aj sprchy – zožrali nám žetón na teplú vodu 😀 Tak sme ostali večer bez sprchy, pretože ďalší sme už nemali u koho kúpiť…dá sa to iba na recepcii. Inak to nie je sranda – tým, že máte na osprchovanie teplou vodou 4 minúty, tak sa najskôr vyzlečiete, až potom hádžete žetóny/platíte…takže sme sa pekne poobliekali a šli spať 😀 Inak je výhodou, ak niekto otužuje, vtedy je sprcha dostupná a zadarmo – s ľadovou vodou samozrejme…ale v núdzi lepšie ako nič.

Kemp je inak super, len asi trpí na nedostatok personálu a hlavne sa nachádza na extrémne frekventovanej trase, hlavne v letnej sezóne – počas dňa tu v obchodíkoch so suvenírmi stojí každý autobus, a so sochami obrovských trolov sa tu odfotí asi každý, kto ide okolo.

Deň 79 (9.8.) Z kempu vyrážame až neskoro poobede, a hlavne po Katulienkinom neexistujúcom obednom spánku. Doobeda a okolo dvanástej bola cesta absolútne prepchatá autobusmi, motorkármi a turistami – aj preto sme čakali na poobedie. Mali sme aj druhý variant – ostať do pondelka, pretože bol Rastík v kľudovom režime kvôli chrbátu, a zvažovali sme návštevu zverolekára. Nakoniec sme sa rozhodli ísť, pretože Rastík nevyzeral až tak kriticky.

Cesta Trollstigen je úzka, strmá a kľukatá. Ak by ju niekto prirovnával k legendám ako Stelvio alebo Transfăgărășan, hneď ho treba stopnúť – toto je vpodstate opak, čo sa šoférskeho neba týka – cestička prepchatá autami, autobusmi, motorkami a cyklistami, kde väčšinou idete takmer krokom vo vláčiku za ostatnými a dúfate, že vám v najhoršej možnej chvíli neodíde spojka. Nehovoriac o absolútnom chaose s prednosťou v jazde alebo uhýbaním sa vozidlám smerujúcim nahor. Nás to stálo ľavý prídavný späťák, ktorý nám rozbil týpek na prenajatej Tesle Y. Cestou v takýto deň prejde cca 2500 vozidiel…

Na vrchole údolia vás však za prežitý stres a nekonečné stúpanie čaká perfektne vybudované zázemie – veľkokapacitné parkoviská,dokonca aj pre karavany, moderné návštevnícke centrum samozrejme s veľkým darčekovým obchodom, čisté toalety zadarmo, zelené strechy, vyhliadkové plošiny, presklené zábradlia, jazierko, vodopády a hlavne krásne panoramatické výhľady…

Nocujeme nadivoko na parkovisku popri ceste 63, cca 10 minút južne od Trollstigen. Je to celé tak nejak dobre skryté v jame a pri potôčiku, takže nie sme tak exponovaní na holom kopci, kde by nás budil vietor. Je nás tu celkom dosť – karavanisti, autospáči, niektorí dokonca v tejto zime aj stanujú – vonku je celkom čerstvých 11°C. Vonku bolo navečer krásne, nemať Katulienku, išli by sme minimálne na nejaký západový hike. Keďže však máme nášho malého obedového nespáča, ostávame sa povaľovať v našom teplom a suchom „domčeku“ 🙂

Deň 80 (10.8.) Predpoveď na dnes – dážď a dážď. Ostávame v najbližšom kempe Gudbrandsjuvet a opäť tak máme dažďový kolotoč prania, varenia, vysávania a upratovania karavanu. Kemp je inak jeden z najlepších, dokonca hneď pod lesom s miliardou čučoriedok.

Hneď vedľa je zastávka na tejto scenic route – s rovnakým názvom ako kemp – Gudbrandsjuvet. Je to malá tiesňava s vodopádom a veľmi zaujímavo spraveným chodníkom a kaviarňou kde sme sa dočkali kvalitného espressa a kapučínka z poriadnej mašiny. Ako bonus tu mali aj pekárničku, kde piekli škoricové pletence a mali aj herničku!!! Takže večerné hranie sme mali poriešené 🙂

Deň 81. (11.8.) Po rannej kaviarničke vyrážame cca o 12tej ďalej, smer Geiranger. Ešte pred trajektom si ale spravíme zachádzku do Tafjord, dedinky na konci rovnomenného fjordu, s krásnymi kopcami okolo…nad dedinkou je v údolí priehrada Zakariasdammen, úzka ale až 100 metrov vysokánska priehrada. Keď sme sa po nej prechádzali, zdalo sa, že sme naklonený dopredu a každú chvíľu sa zrútime dolu…

Neplánovane tu trávime dosť času, po obede nám začalo pršať, tak sme sa zostali hrať v karavane a potom Káčatko konečne zaspinkalo, a zobudila sa až niekedy pred 7mou večer 😀 Napapáme sa a vyrážame smer trajekt. Vonku sa konečne prediera aj nejaké to slniečko, hneď sú to iné výhľady.

Kratučký trajekt na linke Linge – Eidsdal ale absolvujeme tesne po daždi, a smerom na západ sa nám ukazuje typicky krásne trhanie oblakov v týchto končinách, tak obľúbené u krajinárskych fotografov…my sme stihli pofotiť aspoň niečo aj po nalodení sa.

Kvôli stále meniacemu sa počasiu sme sa opäť raz nevedeli rozhodnúť, či sa zakempiť niekde nadivoko alebo ísť až dolu do Geirangeru…šli sme preto cestou okuknúť nejaké tie miestečka cez park4night až sme prišli k vyhliadke Ørnesvingen, tesne nad nekonečnými serpentínami smerujúcimi dolu k fjordu a mestu. Krásne sme vystihli meniace sa počasie a západ slnka, pri ktorom sa stratili takmer všetky búrkové oblaky. Našli sme aj kešku a Katulienka si aj nalepila našu nálepku na zvodidlá, medzi ostatné cestovateľské nálepky 🙃

Na vyhliadke sa nám tak páčilo, že sme sa rozhodli zakempiť nadivoko niekde nad ňou a absolvovať ju ešte raz ráno. Ako to zhrnula Katka, dôvodov na free kemping bolo viac ako dosť – hore nad vyhliadkou bolo krajšie počasie ako dolu, materiálne sme boli dobre pripravení na noc bez kempu a nakoniec by bolo fajn niečím vykryť kaviareň, kde nás tie všetky kávičky a koláčiky stáli viac, ako noc v kempe 😀

Prichádzame o 21:30 a je nám z nás celkom vtipne, lebo sme skončili na bočnej servisnej ceste tunela v relatívne dlhej rade karavanistov a stanovačov. Vpodstate, kde sa dá, tam je niekto zaparkovaný. Za nami napríklad stojí starý prerobený hasičský mercedes, ktorý má po stranách ešte stále také tie kovové roletky. Nechýba ani obrie nemecké terénne hovädo, niečo ako vojenský Unimog – totálny overkill na úzke Nórske cesty a celkovo krajinu bez výraznejších offroad ciest, a to nevravíme o spotrebe. My sme tu zas jediný príves, ale zato asi ako jediní spíme v rovine 😀 čo sa ešte počasia a nórskeho leta týka, teplota klesá na nočných 9°C – vyzerá to tak, že sa definitívne vraciame ku každonočnému kúreniu…

Deň 82 (12.8.) Cestou do Geirangeru opäť stojíme na vyhliadke zo včera, parkujeme na hulváta na ceste, inak sa nedalo. Celkovo to aj dobre ilustrovalo celý ďalší deň a zážitky z Geirangeru – autobusy si tu žijú vlastným životom a hlavne právom, pomedzi to sa preplietajú chodci a v dlhých radoch zo všetkých strán stoja autá z autopožičovní, ktoré sa parkujú ešte horšie, ako naša šKatuľka. Včerajší večerný výlet teda stál určite za to, aj s prihliadnutím na zapojený karavan a spálenú naftu.

Serpentíny z vyhliadky nie sú podľa mňa zážitkom pre nikoho, okrem dronových fotografov – cesta je priúzka, preplnená a extrémne strmá. Klesanie je veľmi dlhé a najviac tu v našej zostave trpia brzdy karavanu, ktoré sa zákonite veľmi ľahko prehrejú.

V dedinke Geiranger, jednej z najnavštevovanejších v celom Nórsku, to od začiatku vyzerá ako poriadna turistická pasca – minimum miesta a infraštruktúry, z každého rohu na vás kričia atrakcie a ponuky na výlety, všade chodci a zaseknuté obrovské autobusy…také malé turistické peklo. Stále to však môže byť ešte horšie, napríklad, ak by v miniprístave zakotvila ozrutánska výletná loď ako nám – do dedinky s 323 obyvateľmi sa naraz vypľuje 6000 ľudí, ak nerátame posádku. MSC Euribia má napríklad 18 poschodí, dĺžku cez 300 metrov a iba posádku tvorí 1700 ľudí.

Sami sme sa však dostali do pasce – ísť hore serpentínami za tisíckami ľudí vo vláčiku autobusov a karavanov sa nám veľmi nechcelo, už teraz sa bojíme o spojku…a tak neostáva nič iné, ako sa odparkovať nad dedinou pri vodopádoch a infocentre a prečkať to celé robením obedu, prechádzkou alebo spánkom. Záver: Geiranger iba skoro ráno alebo navečer. Inokedy to je fakt turistické peklo…Z toľkých ľudí a zhonu sme nakoniec utiekli do samoty s výhľadmi na ľadovce, kde ostávame nadivoko aj ďalšiu noc.

Do večerného uloženia sa však bolo ešte dlho, a tak sme odpojili šKatuľku a rozhodli sa ísť previezť iba autom do nadmorskej výšky 1500 metrov na kopec Dalsnibba. Odporúčame všetkými desiatimi ako sa vraví – minimum ľudí, krásne výhľady do všetkých svetových strán a konečne prázdne serpentíny.

Deň 83 (13.8.) Vstávame netradične skoro, už o 08:30 (zvykneme vstávať okolo 10:00). Vyrážame na krátku, zato veľmi peknú scénickú cestu Gamle-Strynefjellsvegen, inú ako výhľady doteraz. Je to stará cesta, vybudovaná koncom 19.storočia, ktorá spájala východ zo západom. Všetko robené ručne, mašiny vtedy ešte nemali… popri ceste napríklad nie sú zvodidlá, ale stojace kamene zakopané do zeme. Cesta nie je asfaltová ale štrková, napriek tomu vo vynikajúcom stave, dokonca keď sme pauzovali (obed + úspešný spánok), tak akurát upravovali úsek okolo nás.

Išli sme vpodstate veľmi drsnou studenou krajinou, ani stromy tam nerástli a čučoriedky boli ako taká popínavá plazivá rastlinka, vysoká asi ako mach. Kopce skalnaté, s mnoho ľadovcami, ešte viac vodopádmi a tyrkysová voda v jazerách vyzerala rozprávkovo…

Dnešok zakončujeme v jednom z prvých kempov v dolinke. Slečna sa už potrebovala vybehať a hlavne vyskákať. Kemp bol veľmi príjemný, budova recepcie kempu je zároveň aj vchod do pizzerie, burgerovne a pekárne. Hneď sme kúpili pistáciové pečivo v akcii a išli sa vybalovať, skákať, kutrať sa v piesku a znovu skákať. Ako bonus čistíme všetky nádrže na vodu spolu s trubkami v karavane.

Aj vďaka studeným nociam nám došiel plyn, fľaša vydržala 3týždne a 1 deň. Tipujeme, že tá ďalšia bude mať oveľa kratšiu životnosť. A inak postupne zisťujeme, že keď je človek dlho v takýchto krásnych kopcoch, tak ho to dosť otupí na zážitky…už to nie je určite také wow, ako by to bolo v úvode výletu. Máme výhľad na 1700m kopce, ľadovce, vodopády a pozeráme na to v štýle „vodopády sme videli aj mohutnejšie alebo dlhšie, ľadovce farebnejšie, kopce zaujímavejšie…“ Samozrejme to znie tak trochu nevďačne, ale fakt si človek na tie výhľady zvykne 🤷‍♀️

Deň 84 (14.8.) Ráno vstávame, balíme a pred odchodom ideme na „recepciu“ na čerstvé pečivo (rozumej včerajšie s 50% zľavou 🤣) a na „koláčik s motýlikom“. Vonku sa medzitým stihlo rozpršať aj vyjasniť 🙃 Vyzážame smer mesto Stryn, kde si chceme dotankovať plyn. Nanešťastie vedia iba vymeniť prázdnu nemeckú fľašu za plnú nemeckú a to za nemiestnu sumu 52€ (predošlé plnenie bolo za 32€). Lenže najbližšia plnička je až v Bergene, kde ani nevieme, kedy dorazíme a či tam vôbec pôjdeme a neradi sa obmedzujeme taktouto „banalitou“ pri plánovaní trasy. Plyn teda berieme a tým nám aj padá teória o tom, že by nám kľudne stačili aj naše slovenské fľaše – nestačili 🙂 Prvýkrát sa nám osvedčilo, že máme nemeckú fľašu – je tu toľko nemcov, že ponúkajú aj tie 😀