Deň 94 (24.8.) Od ľadovcov po výdatnom obede mierime späť dolinou k Sognefjordu, a cieľom budú nasledujúce dni horské scénické cesty. Ako prvou začneme krásnou Sognefjellet. Najskôr sa ale pohráme na školských ihriskách v mestečku Skjolden, ďalšie dni to bude skôr o horách, v ktorých sa rozptýlenie pre našu cestovateľku bude hľadať ťažšie.

Posledné dni a týždne je malá Katulienka celkom naladená na hľadanie kešiek, často nám to cestou pripomína štýlom: „mamina! sme zabudji pozjieť, či tu nie je tešta!“ A tak stojíme aj na vyhliadke nad dedinou Fortun, tesne za začiatkom prudkého stúpania.

Ak by si niekto z vás nevedel spomenúť, čo je to keška – je to skrýša vytvorená v hre zvanej geocaching (vpodstate určitý druh športu). Hra spočíva v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice. Miesto úkrytu sa nazýva cache – skrýša, schránka = keška. Hra je niekedy spojená s úlohami, riešením ktorých je získanie súradníc cieľa, alebo s poznávaním okolitej krajiny, poprípade pamätihodností. Keďže na nájdenie skrýše je potrebná presná poloha, je táto hra spojená s používaním navigačných GPS zariadení alebo apky v telefóne.

Dnes to ukončujeme na absolútne dokonalom mieste v Turtagrø – zadarmo parkovisko s vyhrievaným wc, wifi a možnosťou sprchy (okolo 6€ za 4,5 minúty). Máme výhľad na 3.najvyšší kopec v Nórsku, Store Skagastølstind (2405mnm).

Výhľady sú tu prenádherné. Po rozložení karavanu lovíme ďalšiu kešku, potom sa ideme ospršiť (inak tých 4,5minúty hravo spolu zvládame, dokonca ku koncu jeden z nás už len tak stojí pod teplou vodou a nemá čo robiť :D). Katka dnes cielene hľadala parking s wc, lebo ďalší deň ešte nevieme, kde presne skončíme a v dosahu nie je ani kemp ani možnosť vyliatia wc kazety, tak musíme byť úsporní.

A inak, máme konečne jasnú, bezoblačnú noc, hviezdna obloha tu je neskutočná – keďže sme v „nicote“, tak tu je minimálny svetelný smog. Už len aby bola erupcia na slnku a videli sme aj polárnu žiaru…zatiaľ sú predpovede aurory nič-moc, ale sme optimisti 🙂

Deň 95 (25.8.) Na monitore, na ktorom vidíte predošlú foto, závisí, či vidieť aj polárnu žiaru alebo nie 😀 Je iba minimálne viditeľná nad kopcami na ľavej strane, ako taký zelený slizolinský nádych…voľným okom bez šance, za to mliečna dráha v plnej svojej kráse 🙂

Ale poďme k dnešku – je prekrásny slnečný bezoblačný deň a takmer aj bezvetrie. Teplotne krásna slnečná jeseň, cez noc ukázal teplomer 0,3°C 🍁🍂🤪 Vyrážame na sever po Sognefjellet Scenic Route, cesta č.55. Ide z Gaupne na juhu do mestečka Lom na severe (až tam zatiaľ ísť neplánujeme). Stúpa do najvyššie položeného autom zjazdného sedla Nórska vo výške 1434mnm. Cesta vedie okolo ľadovcov, prekrásnych štítov 2-tisícoviek a aj okolo pohoria s najvyššou horou Nórska, Galdhøpiggen 2,469 m.n.m. (8,100 feet). Tú sme nevideli, zvrtli sme sa na cestu späť ešte pred odbočkou k nej, pretože sme o nej nemali až také dobré recenzie. Šoférsky sa odhliadnuc od jednej tony nadváhy išlo celkom dobre, cesta je vcelku široká, má dostatok parkovísk a aj odstavísk na výhľady.

Bodov a zastávok na ceste sme mali neúrekom, tak sem hodíme iba najlepšie foto pre predstavu…cestou chcela Katka opäť keškovať, tak sme hľadali jedna radosť. Zlepšuje sa, keď ju navedieme, tak ich vie celkom rýchlo nájsť a aj otvoriť, vytiahnuť zošit na zapísanie. Pokiaľ sa zapisujeme, tak sa kutre v škatuľke a pozerá sa, kto tam čo nechal 🙂

Obedujeme hneď pod sedlom Krossbu. Odklonili nás z parkoviska pri hoteli, pretože má priletieť vrtuľník…Parking bol nakoniec celkom luxusný, Rastík si tam mohol voľne pobehovať (až pokiaľ nezacítil mäso, odvtedy bol nastúpený v kuchyni a dúfal, že sa mu niečo ujde), aj Katka tam mohla voľne pobehovať, cesta bola dostatočne ďaleko, teda žiadna hrozba. A na vrtuľník sme mali parádny výhľad bez toho, aby nás ovalil prach a kamienky z parkoviska pri prilietaní a odlietaní. (išiel 3x, viezol zrejme nejakých energetických pracovníkov a potom aj náklad).

Zo sedla Krossbu cesta už len stále klesá a kopce sa týmpádom postupne znižujú. Rozhodli sme sa teda nepokračovať až do mesta Lom, na konci trasy, ale zvrtnúť to do jedných z bočných doliniek. Vedie tam spoplatnená, asi 15 kilometrov dlhá cesta, na ktorej konci je horská chata, parking a aj možnosť kempovania. Výhľady sú opäť prekrásne, vidíme mohutné štíty, odpočívajúce ľadovce, studené potoky a hučiace vodopády, flegmaticky prežúvajúce ovečky alebo aj vlasaté kravičky.

Miestami sme sa vracali v spomienkach na Južný ostrov Nového Zélandu. Veľmi radi by sme tu prenocovali, ale chata je vo výške cca 1400m.n.m. (4,600 feet), teda určite by tu v noci mrzlo a my nemáme zateplenú zimnú verziu karavanu – mohli by nám pomrznúť a popraskať trubky 🥶. Katulienka cestou hore zaspáva, a my si v tichu ideme hore aj dole, a vychutnávame výhľady.

Cestu naspäť si krátime pauzičkou na kávu, ovocie a pohranie sa v priehrade niekde pri Fantesteinene. Vyťahujeme kýbliky, gumáčky a valíme dolu na „pláž“. Pozadie ani nemôže byť zaujímavejšie – spoločnosť nám robia ľadovce spolu s masívnymi dvojtisícovými kopcami.

Na spánok sa ukladáme opäť na mieste, kde aj včera – nejak ani nebolo veľmi nad čím uvažovať. Bohužiaľ, ani tento večer a noc sa nám na vlastné oči nepodarilo vidieť polárnu žiaru – aktivita slnka bola nedostatočná :/

Deň 96 (26.8.) Ráno sme sa po ďalšej studenej noci zobudili opäť pri zarosených oknách. Našťastie máme na to „lidi“ – obľúbená ranná činnosť Katulienky je najskôr po nich kresliť a potom ich aj pekne utierať. Namiesto ovečiek nás dnes budili kravičky…

…no absolútnym vrcholom bolo aj tak sledovanie „hovontuntu“ (hovnocucu) 😀

Rovno pod našim „kempingovým“ miestom začína Tindevegen – platená horská skratka do mestečka Årdal, ktoré samozrejme leží niekde v diaľke dolu pri fjorde. Prvé kilometre úseku sú vyslovene vysokohorské – nekonečné výhľady na okolité kopce, ovce, čučoriedy, vresy, machy, tráva, samozrejme kešky…nanešťastie je tu aj dosť stĺpov s vedením vysokého napätia, ale dá sa to prežiť.

Vlnitým cik-cakom po obede niekde na polceste prechádzame do zelenej zalesnenej úzkej doliny, ktorou sa ide dolu kopcom až ku fjordu, kde je ďalší cik-cak plný vracákov. Cesta je krásna, ale ku koncu veľmi úzka. Vodiči tu sú rôzni, a hlavne sa neuhýbajú, idú skôr stredom a nie popri krajnici, jeden nám opäť vpálil do prídavného spätného zrkadla. Toto je už druhý krát. Sklo máme na konci zrkadla roztrieštené, mám vpodstate 15 zrkadiel na každej strane 😀

Cesta z mesta Årdal do Lærdal išla popri fjorde + cez tunely. Výhľady opäť krásne, povedali by sme veľmi letné. Katulienka cestou spala, a v Lærdali sme si dali pospánkovú pauzu. Parkovisko v centre malo aj wifi z priľahlej pekárne, tak tam slečny nabehli na koláč, aby sme získali heslo 😀 Ja som zatiaľ robil obed. Pekáreň&kaviareň je spojená s centrom/múzeom divých atlantických lososov. Vstup bol cca 15-16€ na osobu…Katulienku by to vôbec nebavilo a Rasťo nemohol ísť dnu, takže sme tam nešli. A dostatok divokých lososov sme už videli v Kanade 🤷‍♀️

Mestečko je veľmi príjemné, s veľkým parkom, jazierkami a fontánami, historickými drevenými domčekmi a samozrejme aj ihriskom. Je tam aj super keška, ktorá vyzerá ako vtáčia búdka a vnútri je zvonček (taký elektrický bezdrôtový), ktorý keď sa stlačí, tak je z búdky počuť čvirikanie vtáčikov…čo vám povieme, otvárali sme ju asi 3x čo to Katulienka chcela znovu stlačiť 🙃

Googlime, kam ďalej, až sme sa rozhodli ísť do dedinky Borgund, kúsok za ňou je malé odpočívadlo pre kamionistov a aj iných motoristov. Bola tu najlacnejšia nafta, ktorú sme v celej škandinávii nakupovali (niečo cez 16 nórskych korún, teda okolo 1,4€/liter), ihrisko, wc a aj sprcha! Celkovo sa nám na cestami Nórskom potvrdilo, že treba za najlacnejšou naftou chodiť do čo najväčšej zabudnutej diery mimo hlavných ťahov…rozdiel môže byť aj 8 NOK!

Cesta bola pekná, údolím s vysokými kopcami. Všade farmy, sady, polia… cestou boli aj samoobslužné stánky, kde sa dali kúpiť zemiaky, mrkva a kapusta od domácich pestovateľov.

Deň 97. (27.8.) V noci nám došiel plyn. Teda lepšie povedané, cez dualcontrol sa prepli fľaše. Tentokrát nám jedna vydržala iba 2 týždne, predtým skoro mesiac. Horské noci sme teda neoklamali. Ale tu dole pri vode je teplejšie, okolo 10° v noci (+-2°C), teda snáď ďalšia vydrží o niečo dlhšie.

Prvou zastávkou na dnes je drevený kostolík v dedinke Borgund. Na všetkých letákoch vyzerá 2-3x väčší, ako je v skutočnosti 😀 Je to najzachovalejší drevený kostolík v Nórsku. Dnu sme nešli, nemohli tam psy a bolo by treba kúpiť lístok (načo, aj tak by Katulienka okamžite zahlásila „nebavi“).

Na obed sme to znovu zapichli v Lærdali – páčilo sa nám tu, plus bol najvyšší čas hladu. Katulienka si popri varení našla nové hry – vpodstate návod pre takmer trojročných na získanie instantného pruhu – hrala sa 5 litrovými fľašami vody na to, že to sú bábätká a deti, ktoré uspáva…keď ich prezliekla, ležali spolu 🙂 Druhou je strihanie, za pár dní sa naučila strihať rovné pásiky papiera!

Z Lærdalu vyrážame ďalej, smer Flåm. Na tejto trase máte 2 možnosti, buď najdlhší cestný tunel na svete, dlhý 24,51km alebo horskú scénickú cestu. Tunelom sme nešli, ale napíšem sem zaujímavosť. Pri navrhovaní „interiéru“ spolupracovali s psychológmi, pretože ísť takú dlhú trasu v tuneli je veľmi monotónne a teda aj nebezpečné. A to nevravím o klaustrofóbii. Vnútri je špeciálne osvetlenie iminutúce svitanie, s bielym „prirodzeným“ svetlom v tuneli a každých 6km je rozšírenie tunela do takej väčšej miestnosti, kde je modro-žlté osvetlenie imitujúce východ slnka. My sme sa teda vybrali horskou cestou Aurlandsfjellet, kde nám nanešťastie v úvode mierne pršalo. Katulienka zaspinkala. Šplhali sme sa hore úzkou dolinkou, až sme prišli na niečo ako Island – pripomínalo nám to akosi celé „mesačnú“ Islandskú krajinu. Opäť iné pohľady.

Pred Aurlandom bol opäť cik-cak, ale brutálne úzky. V jednom mieste auto v protismere nezastavilo včas (neviem, čo si myslel) a zasekli sme sa, spravila sa obojstranná kolónka. Skúšali sme cúvať, ale nebola výhybka. A za nami ešte širší karavan :D. Tak cúvala kolónka smerom dole. Prešli sme to našťastie bez ujmy 💪

V cikcaku bola aj jedna zo známych vyhliadok, ktorá evokuje vodopád pretekajúci cez horizont – ideálne by bolo prísť počas východu alebo západu slnka, my sme to stihli takmer na obed pod mrakmi, takže nepôsobila tak scénicky. Oveľa viac nás zaujali báger alebo lepenie nálepky…a tak sa lúčime s prekrásnymi horskými priechodmi a cestami 🙂