Deň 45 (6.7.) Východiskom z ostrova Senja je spojenie veľkým oblúkovým mostom medzi mestami Silsand a Finnsnes. Tam nás doviedla scénická cesta vnútrozemím, lemovaná ošľahanými brezami, papraďkami a čučoriedkami. Skalnaté polozasnežené kopce všade naokolo vyzerali, akoby boli plné zjazdoviek – iba vyzerali, nie sú tu strediská. Cestou okolo mestečka Bardufoss na nás civeli aj 1400mnm vysoké kopčiská. Tam sme sa napojili na E6 južným smerom.

Na noc kotvíme po celkom dlhom cestovaní v mestečku Setermoen. Katulienka bola dnes akási pohodlne zasedená a zhypnotizovaná jazdou, jednoducho asi len chcela jazdiť a bezcieľne pozerať von oknom…kempujeme s ďalšími troma karavanmi na obrovskej ploche vedľa biatlonového areálu nad mestom. Navečer nás ešte čakala prechádza, pohranie sa vo vedľajšej škôlke a samozrejme nám v zásobe oddnes nechýba tictacová škatuľka plná prázdnych nábojníc zo strelnice 😀

Deň 46. (8.7.) Keďže sme mali usmoklenú predpoveď, namierili sme si to dnes do Polar parku – je to najsevernejšie položená zoo na svete a bola založená s dôrazom na blahobyt svojich zvieracích obyvateľov. Na stránke trdia, že majú najväčšie výbehy na svete, prepočítané na m² na jednotlivých jedincov. Tam majú svoje prirodzené prostredie – sú to všetko zvieratá severských krajín. Nie je ich tu veľa a vzhľadom na veľkosť výbehov sa tam treba motať, aby sme zvieratká zahliadli. Je preto super, že vstupenka platí celý deň a môžeme chodiť von-dnu. Najlepšia zoo pre zvieratká je teda aj najhoršou zoo pre mňa – nachodíte sa jak také kone a nič nevidíte 😀 To sa ale našťastie postupne počas dňa zlepšovalo aj s mojou náladou. Doobeda sme nakoniec po urputnom hľadaní a chodení videli takmer všetky zvery, s výnimkou rosomáka a rysov – losa, dva obrovské medvede, vlky, polárnu líšku, jelene, soby aj pižmone.

Zlatými klincami dňa však určite boli poobedné návštevy počas kŕmenia, ktoré tu robia dva krát spolu s výkladom a vysvetľovaním zvyklostí jednotlivých predátorov. Okolo jednej „iba“ vábia zvieratká na nejaké drobné dobroty, je tu vtedy aj najviac ľudí. My sme stihli len rysov, jeden starý 16 ročný neprišiel vôbec a druhý mladší iba na chvíľku. Typické mačky 😀 ….ďalej sme sa už nedostali, pretože išla Katulienka spať. Stihli sme však cestou hladkaciu zoo s kozami a ovečkami.

Po Katkinom spánku sme sa na štvrtú už náhlili na večerné poctivé kŕmenie, ktoré mi absolútne poopravilo náladu na túto zoo, pretože to už boli všetky šelmy nastúpené tak pekne ako náš Rastík, keď je čas na granulky. Aj plachý rosomák, celá svorka vlkov a dokonca aj lenivý starý rys už čakali niekde obďaleč a z rytmu ich nevyviedli ani nakúkajúci ľudia. Zážitok super, Katulienku to veľmi bavilo a ja som si začal na nete čekovať zájazdy do Kanady a na Aljašku 😀 Zaujímavé boli dvojičky medvede, z ktorých jeden bol albín – naživo vyzeral ako úplne iný druh medveďa ako jeho brat, stavbou tela aj správaním.

Deň končíme v Øse kempe pri jazere Storvatnet, asi polhodinku severne od Narviku. Celá cesta E6 z Bardufoss dole na juh išla úzkym údolím lemovaným vysokými zasneženými kopcami, mali sme z toho taký scénický Kanadský pocit. Do kempu sme prišli po búrke, nám našťastie nepršalo. Búrka ale zanechala luxusné kaluže, čo náš kalužomilovník musel ihneď otestovať. Takže testujeme oblečko do škôlky vo veľkom štýle, dokonca aj v priľahlom jazere.

Kemp bol inak vybavený perfektne, so super zázemím, dvoma kuchyňami, obrovskou spoločenskou miestnosťou so škatuľou hračiek = hernička! Využili sme kuchyňu a spravili si chleba vo vajci a nakazili ďalších kemperov, takže sa vyprážalo ostošesť 😀 Popritom Katka stihla rozmraziť našu karavanovú chladničku s mrazničkou. To striedanie výkonu a vypínanie na trajektoch jej neprospieva a musí sa častejšie odmrazovať.

Deň 47. (8.7.) V noci klesla teplota na 8°C, celkom prituhlo a bolo to poznať aj ráno v šKatuľke. Tú sme ráno rýchlo pobalili a vyrazili do Bjerkviku (opäť), kde bolo hlavnou náplňou vyzdvihnutie Rastíkových granuliek. Po nákupe a dotankovaní sme si to odparkovali neďaleko pláže, uvarili obed a čakali na mail o vyzdvihnutí zásielky. Je vám dúfam už teraz jasné, že ten mail s našim šťastím nikdy ani nedorazil 🙈. Objednané 2.7. večer, človek by si myslel, že to stihne prísť…Keď Katke v čete pošty potvrdili, že sa granule dnes nekonajú, pobalili sme sa, išli sa vyvenčiť na pláž a pobehať po ustupujúcom pobreží. Inak odlivy tu bývajú doslova masívne, dosahujúce aj niekoľko metrov.

S nanukom za odmenu po spapaní obeda vyrážame ďalej na západ a deň zakončujeme v dolinke za dedinkou Kongsvika. Opäť raz sa nám vynárajú spomienky na Zéland – sme tu sami, kempujeme na divoko, prostredie krásne, zelené, riečka, lanový most, kopce… vedie sem polorozbitá asfaltka na striedačku s novou štrkovou cestou pre veľké stavebné stroje, budujú tu hore na kopci zrejme novú veľkú cestu medzi Vesterálmi a Lofotami. Pracovali do 20:00, a tak očakávame začiatok prác o 8mej. V okolí toho moc na zabávanie malých detí nebolo, a tak si Katka spomenula na geocaching – hľadaciu zábavku pre celý svet. Pochodili sme teda okolie, v skalách a pod mostom našli kešky a spokojní zalomili za zvukov neďalekého potoka.

Deň 48. (9.7.) Ráno po raňajkách a pobalení sme smelo vyrazili späť na hlavnú trasu. Veľmi trpké prekvapenie nás však čakalo na ceste, ktorou sme len včera podvečer prichádzali – niekto nám ju zatarasil obrovskými balvanmi. Asi 10 minút sme na uzunkej ceste manévrovali s odpojeným karavanom, aby sme sa vôbec otočili…ak to bolo myslené nám, kľudne nám mohli dať vedieť, nenahnevali by sme sa a v kľude by sme sa odpratali – ale vedome sme cez nijaký zákaz ani nič podobné nešli. Nebyť servisnej cesty krížom cez stavbu diaľnice hore po prúde rieky, asi by som sa navymýšľal s pákovým efektom a prehistorickou fyzikou…alebo by bol nejaký lokálbágrista nečakane obdarený slovenskou páľenkou a eurami 😀

Cesta na samotné Lofoty bola nesmierne scénická a my sme vytáčali krky jedna radosť. Miestami to vyzeralo úplne ako pod Mount Cookom na južnom novozélandskom ostrove, inakody zeleno a machovo ako na Havaji.

Míľnik cesty sme dosiahli, keď sme opustili ostrov Hinøya a mostom Raftsund vstúpili na ostrov Austvågøya – sme oficiálne na Lofotách! Ťažko sa hľadá, kde vlastne Lofoty začínajú, niekde sa píše, že aj juhozápadná časť ostrova Hinøya k nim patrí…minimálne prírodou by sme ju tam veru zaradili aj my. Každopádne, už sme určite na Lofotách 🙂 To sa inak dá aj celkom dobre rozpoznať – takmer každé voľné miesto je na noc obsadené prespávajúcimi turistami v karavanoch alebo autách…aby sme si niečo našli, odbáčame z hlavnej E10 na vedľajšiu cestu. Tá ide po obvode severného pobrežia ostrova Austvågøya a potom sa pred mestom Svolvaer vráti späť na E10. Prvotne vyhliadnuté parkovisko bolo už plne obsadené, tak parkujeme kúsok ďalej na kopčeku nad ďalšou krásnou pieskovou plážou Strønstadvika. Severné pobrežie ich má pomerne veľa. Je krásne slnečno, tak berieme kýblik s výbavou a ideme na pláž. Na našom roadtripe sme zistili zaujímavú vec – keď kopem nejakú jamu na pláži, Rastík mi pri tom úpenlivo asistuje a potom to duchaprítomne ostro stráži 🤣 Asi si myslí, že tam buď schováme nejaký poklad, alebo som mu tam zakopal nejakú pochúťku a teraz mu ju idem naservírovať…každopádne, je to iba naša jama na ktorú Katky bohužiaľ nemajú nárok 😀

Deň 49 (10.7.) Predpoveď ráno ukazovala zamračeno, silný vietor a miestami prehánky a vôbec sa nemýlila. Kopce sa skrývajú za oblakmi, tak sa nám nechce až tak ďaleko chodiť, aby sme neprišli o výhľady. Cestou nachádzame Rolf’s bar, drevenú útulňu, ktorú cestovatelia dotvárajú a zdobia až z toho vznikla atrakcia. Je tam bar, fľaše, dokonca aj ešte neotvorené pivá, poháre, gitara, župan :D, puzzle, hry, kniha hostí, plné plynové kartuše pre tých, čo potrebujú a iné zaujímavé veci. Čarovné zadymené miesto s charakteristickou arómou, kde sa každú chvíľu objaví niečo nové 🙂 Vedľa je už aj moderná poschodová budova, dreveno-presklená, slúžiaca hlavne ako útulňa pre diaľkových cyklistov. Zhora je parádny výhľad a hlavne tam vôbec nefúka!

V malinkej zastrčenej dedinke Laukvika robíme menší nákup na doplnenie najdôležitejších surovín v minipotravinách. Katulienkaka im dáva hviezdičku dole, lebo nemali detský košík 😂. Potom si ako panička pospala iba asi na 10 minút 😵‍💫, spravili sme obed a vyrazili sme na výpravu do prístavu pozrieť naše prvé „sušiaky“ na ryby. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že sa tam sušia iba hlavy! Nejak sme naivne čakali, že tam budú celé ryby… google povedal, že hlavy sa v Nórsku nespracovávajú, sušia ich tu a idú na export do Nigérie. Foto s autom pre predstavu o veľkosti sušiakov:

Katulienkin 10 minútový obedný spánok nás dobehol o 17:30, kedy slečna zalomila na 2 hodiny do 19:30. Tie sme strávili na odpočívadle s perfektnym výhľadom, keby nebolo zamračené 😂 Ale! Odpočívadlo malo aj servisné miesto pre karavany, tak sa nesťažujeme. Doplnená voda, vyčistená wc kazeta v „automate“ (dáte plnú kazetu do automatu a ono ju komplet vyčistí a aj naplní chémiou) úplne zadarmo. Katka si počas spánku celej posádky zatiaľ láme hlavu nad ďalšími dňami – má totálne pršať. Rozhodujeme sa nakoniec zakotviť na 2 noci v kempe, popozeráme indoorové aktivity a ako inak, operieme, dopíšeme blog, a pôjdeme asi podopĺňať zásoby do obchodov. Voľba padla na kemp za mestom Kabelvåg, asi 15 minút od väčšieho mesta Solvaer smerom ďalej na juhozápad. Po druhý krát od začiatku cesty rozbaľujeme aj predstan, pekne na trávičke, hádam sa nebudeme špiniť niekde na štrku. Času do spánku je viac ako dosť, beháme všade po okolí, na bicykli aj bez, alebo obdivujeme susedný motorhome, do ktorého sa úplne pohodlne zmestí aj malé auto, ako v tomto prípade Fiat 500 Abarth. Jednoducho Švajčiari 😀

Deň 50 (11.7.) Prečo ľudia záhadne parkovali aj na štrkových plochách sme sa dozvedeli hneď ráno – ako som išiel do kufra auta Rastíkovi po raňajky, čvachol som hneď v našom predstane do obrovskej kaluže, ktorá sa zákerne skrývala pod našim vonkajším kobercom. Celé miesto, kde stojíme, je jedna obrovská kaluž 😀 Asi nemusím ani písať, že celú noc a celý deň prší a prší. Program sme teda prispôsobili a tesne po jednej vyrážame k neďalekému akváriu. Katulienku to celkom bavilo a aj expozície boli nadmieru interaktívne. Nestihli sme však kŕmenie tuleňov a vydier, a tak sa do akvária vyberáme aj po poobednom spánku. Lístok aj tu našťastie platí celý deň – bodaj by nie, akvárium je z kategórie menších a zvieratká v ňom sú vyslovene lokálne – netreba čakať obrovské medúzy ani kosatky či žraloky. Zato tam však boli kadejaké stvorenia severných morí – najzaujímavejšia bola asi najnesymetrickejšia rybka, na ktorú sme sa museli hodne dlho dívať, aby sme vôbec pochopili, čo sa deje – celá plávala akosi naležato, obe oči na rovnakej polovici tela v rôznych miestach…posúďte sami, ani odfotiť sa to bohvieako nedalo 😀 A Katulienku zas najviac bavili krabíky, ježkovia, vonkajší bazénik a hrajúce sa vydričky = vodní Rastíkovia.

Deň 51 (12.7.) Predpoveď hlásala oblačno a hmlu, ráno nás ale prekvapil hustý dážď…teda, podľa predpovede asi veľmi hustá, veľmi rýchlo padajúca nórska hmla…po krátkom uvážení situácie platíme za ďalšiu noc v premočenom kempe a rozhodujeme sa pre výlet na ostrovy mesta Svolvaer, inak hlavného mesta na Lofotách. Je to najväčšie mesto široko ďaleko a v prípade potreby sa tu dá kúpiť takmer všetko, od turistickej výbavy, rôznych výletov až po doplnenie zásob. Ako je v týchto končinách zvykom a takmer aj povinnosťou, súčasťou mesta sú aj 2 ostrovy prepojené mostami, kam sme sa vybrali. Čast ostrovov je typicky seversky romantická s červenými rybárskymi domčekmi, a časť presný opak – technické haly, pneuservis, alebo blatová jamatá cesta vlniaca sa pomedzi obrovské sušiaky na ryby. My sme sa prešli až na koniec ostrova, kde je socha „rybárovej ženy“. Naše kopce boli v oblakoch, zato pevninské kopce boli v diaľke v plnej kráse…viditeľnosť voľným okom podľa mojich prepočtov z máp je cez 150 kilometrov!

A takto nejak sa skončil náš zatiaľ posledný týždeň horšieho počasia, oblačnosti a dažda…čím južnejšie pokračujeme, tým krajšie počasie nás víta. Kto vie, či to bude stačiť na dokonalý dojem z mnohotvárnych Lofôt…ale o tom až v ďalšom blogu 🙂