V utorok 27. októbra, skoro ráno sme sa z Oaklandu v Californii vydali na niekoľkohodinový let na najzápadnejšie a zároveň posledné americké miesto počas nášho polročného cestovania – havajský ostrov Oahu. Nie, že by sme boli takí bohatí, len to bola pre nás najlacnejšia možná cesta z Bay Area na Nový Zéland s vyhnutím sa rizikovej oblasti na Fiji, na ktorom sme nechceli dostať horúčku dengue.

Hneď ako sme vyliezli z lietadla nás ovalilo totálne teplo a vysoká vlhkosť, ktoré sa šírili po jednom z najneorganizovanejších chaotických letísk aké sme kedy navštívili. Po hodinke blúdenia, hľadania batožiny a kyvadlových autobusov, hádaním sa s personálom autopožičovne sme konečne sedeli v trochu staršom Nissane a na mape hľadali nejaké Wifi na miestach, kde ho s určitosťou nájdeme – McDonald´s 😀 Potrebovali sme sa totiž dohodnúť na ubytku a adrese, kam sa máme dostať, keďže Katka po niekoľkodňovom hľadaní našla niekoho ochotného poskytnúť nám gauč na pár dní.

V mekáči sme vybavili, čo sme potrebovali a následne sme vyrazili krížom cez západné Honolulu vpodstate stredom ostrova na severné pláže. Táto prvá cesta a pohľady na okolie boli asi posledným rozčarovaním, čo sme tu zažili – mesto nebolo vôbec pekné a okrajové časti boli na tom ešte horšie a viac industriálnejšie. Lepšie na tom nebol ani vidiek a polia s cukrovou trstinou…

Všetko sa našťastie zmenilo príchodom na severnú stranu ostrova, kde sme ako prvé objavili krásne pieskové pláže plné surferov a oceán produkujúci celkom slušné vlny. Na ich akčné zábery tam dokonca čakalo zopár profi fotografov s celkom slušnými kanónmi.

Ako sme si tak pomalým tempom razili cestu pomedzi podvečernú dopravnú špičku, usmiala sa na nás jedna z miestnych pláží. Aj keď počasie na to veľmi nevyzeralo (mračilo sa a fúkalo), ihneď ako sme vyskúšali vodu sme zistil, že z týchto 5 dní môže byť celkom fajn dovolenka dokonca aj s okúpaním sa 🙂

Navečer sme už dorazili k pohodovej Umi, ktorá býva v malom domčeku spolu so svojským bratom a kamarátkou Sariah. A konečne sme zažili pravý couchsurfing (couch=gauč), keďže sme sa im na celých 5 dní zložili v obývačke na gaučoch 😀 A aj keď sme prvú noc na nich skúsili spať, zvyšné noci sme už pohodlne strávili na našej nafukovacej posteli, ktorú so sebou poctivo vláčime už nejaký ten mesiac a ktorú sme takto nafukovali večer na ulici popri nevraživých pohľadoch susedov.

V stredu ráno (28.10.) sme sa ani dlho nerozhodovali, kam ísť…jednoducho pokračujeme v objavovaní ostrova a severovýchodných pláží autom v smere hodinových ručičiek, ako sme prichádzali. Ešte predtým nás však Sariah vzala na jednu z pláží, na ktoré chodí pri východe slnka fotografovať oblaky. Na konte má už jednu knihu o tvaroch skrytých v oblakoch a momentálne pracuje na ďalšej s vianočnou tematikou…My sme jej s tvarmi veru veľmi nepomohli, zato východ slnka sme zažili krásny 🙂

Po raňajkách sme sa konečne vybrali na jazdu ostrovom a už za obrazne povedané prvým rohom na nás čakal taký pravý Havaj, aký sme si asi predtým predstavovali – džungľa, ostré zelené kopce začínajúce takmer na plážach a teplo spolu s nepríjemnou vysokou vlhkosťou…

Čo sme si však vživote nepredstavovali a čo bolo jedným z najväčších havajských prekvapení boli všadeprítomné a v prírode voľne žijúce sliepky 😀 Nepatria vpodstate nikomu, túlajú sa tu po celom ostrove, ráno ich môžete nájsť na svojom aute alebo vás zobudia o štvrtej ráno svojim kikiríkaním alebo kotkodákaním…sila, nie? 😀

Okolo obeda sme sa dostali na jeden z najväčších lokálnych cintorínov, ktorý sa nám okrem toho, že bol krásny zelený páčil aj tým, že bol pekne rozdelený a dával rovnaký priestor väčšine veľkých náboženstiev. Nachádzal sa v ňom aj krásny budhistický chrám (angl. temple) Byodo-In, podľa ktorého je zrejme celé údolie aj pomenované – Temple Valley. Krásnu tichú atmosféru tohto miesta však podľa nás až príliš často narúšajú autobusové zájazdy s desiatkami turistov, aj keď im pri pohľade na peknú stavbu nieje čo zazlievať…

V mestečku Kailua sa konečne vyjasnilo, kvôli čomu začalo byť vonku neznesiteľne teplo, z čoho sme vyšpekulovali zmenu plánu, do ktorého sme zakliesnili hodinku kúpania sa…v Kailua Beach Park sme si našli miestočko na krásnej pláži a konečne sa osviežili v Tichom oceáne 🙂 Voda bola vyhriata na (pre nás) ideálnych 28°C a akonáhle sme začali po vylezení z nej stavať z piesku hrad, z plánovanej hodinky sa stali tri…ešte dobre, že sme so sebou nemali kýblik, formičky, hrabličky a lopatku, to by nás odtiaľ museli po záverečnej asi vyháňať 😀

Takýto super deň sme zakončili na mieste zvanom Nu´Uanu Pali Lookout, z ktorej je pri dobrom počasí veľmi dobrý výhľad na najkrajšie pláže tejto časti ako aj na okolité kopce. Nám moc počasie neprialo, keďže prudký vietor skôr oblačnosť prinášal ako odnášal, tak sme sa aspoň zabavili sledovaním evidentne lokálneho stáda sliepok s malými kuriatkami v totálnej džungli…

Štvrtok (29.10.) nás ráno vítal krásnym slnečným počasím, ktoré bolo treba dobre využiť. V smere hodinových ručičiek sme pokračovali a prvou zastávkou bola po Waikiki asi druhá najslávnejšia pláž ostrova Lanikai Beach. Čo nás zaujalo najviac je, že na pláži, kde sme boli deň predtým bol trochu iný piesok, a to sú od seba vzdialené len kúsok…inak celkom pekná pláž a hlavne super na vyvádzanie vo veľkých vlnách, párkrát nám dobre prečistilo všetky dutiny počas toho ako nás zmiatla jedna vlna za druhou 😀

Na najvýchodnejšom bode ostrova sme si spravili menšiu túru k majáku, čo bola celkom osudová chyba…vedie k nemu totálne rozpálená asfaltová cesta, na ktorej veľa tieňa alebo vody nenájdete a samotný maják až taký extra nebol…teda maják by aj bol, ale výhľad naň a okolité stavenisko veľa možností na pekne fotky nedávali. Toto nás nejak utvrdilo v tom, že podobné trasy už pešo v takýchto horúčavách a hlavne obrovskej vlhkosti nebudeme absolvovať, namiesto toho si radšej popozeráme lokálne obchodíky popri ceste, okúpeme sa alebo pozrieme mesto…

Neďaleko majáčika sa nachádzala zátoka Hanauma Bay známa predovšetkým pre potápanie pomedzi pestrofarebné rybičky všetkých tvarov a krásnymi koralmi, na ktorú sme sa bohužiaľ neúspešne pokúšali dostať…už na hlavnej ceste nás parkovači posielali preč s tým, že majú plné parkovisko a dnu budú púšťať 20 áut potom, ako 20 áut preplnené parkovisko opustí…a že dovtedy máme krúžiť okolo po pobrežnej kľukatej ceste a pýtať sa ich, či už púšťajú…blbci…keby aspoň púštali systémom „jedno von, druhé dnu“…nepochodili sme a preto sme sa bohužiaľ na Havaji nepotápali 🙁 Po zopár otočeniach a skontrolovaní nedostupnosti parkoviska sme sa na to vykašľali a zamierili si to do múzea v Pearl Harbor neďaleko Honolulu. Návštevu poslednej battleship (bojová loď) americkej armády Missouri sme nestihli (prídeme inokedy :D), zato sa nám ušli posledné lístky (zadarmo) na pamätník U.S.S. Arizona – dalšej bojovej lode, na ktorej v osudný deň japonského náletu zomrelo najviac ľudí. Naň sa dá dostať iba kyvadlovkou po vode a nachádza sa priamo nad potopeným vrakom.

Tesne pred uzatvorením múzea sme si ešte stihli poobzerať ponorku U.S.S. Bowfin, balistické strely používané v námorníctve, americké a japonské torpéda a vydali sa hľadať jedného chalana, ktorý nám pri hľadaní ubytovania napísal, že nás síce ubytovať nemôže, ale aj tak by sa rád stretol. Ty (jeho meno) je príslušníkom NAVY, teda námorníctva U.S., pracuje ako kuchár a dozvedeli sme sa od neho ako to na mori počas napr. aj 9 mesiacov chodí, že lietadlové lode majú okrem iného na palube aj kaviareň Starbucks, že vojaci majú v Honolulu svoje vlastné obrovské nákupné centrá a tak ďalej…celkom príjemné zakončenie dlhého dňa 🙂

V piatok (30.10.) sme mali tentoraz naplánované objavovanie krás ostrova proti smeru hodinových ručičiek po severných plážach. Potápaniu sme chceli dať druhú šancu, avšak po príjazde do Shark´s Cove a uvidení obrovských vĺn počas prílivu nás to celkom rýchlo prešlo 😀 Tak sme si za cieľ dali aspoň nájdenie pláží s voľne žijúcimi, plávajúcimi a na slnku vylihujúcimi korytnačkami…toto je jedna z najväčších výhod couchsurfingu – domáci nám poradili niekoľko miest, kde ich zaručene nájdeme a kde veľa turistov nezablúdi – tak sme sa aj my dostali na menej frekventované časti ostrova, kde sme po chvíľke prechádzania sa po piesku objavili jednu staršiu veľkú vyhrievajúcu sa korytnačku a vode tri ďalšie…

Popri hľadaní miestnej fauny sme chceli poobjavovať aj lokálne obchodíky alebo trhy, a tak sa nám podarilo natrafiť na tetu predávajúcu makadamové oriešky. Po chvíľke vykecávania sme pyšne zistili, že sme prví Slováci, ktorých tu stretla, skúsili sme si rozlúsknuť nejaké tie oriešky a nakoniec sme odchádzali s vrecúškom orieškov s cesnakovou príchuťou…a môžte nám veriť, nič na Havaji nám nechutilo lepšie 🙂

A keď už sme pri tom objavovaní lokálproduktov, ďalšou vecou ktorú nám Umi odporučila bola typická havajská pochúťka zvaná „shave ice“ – z veľkej kocky ľadu pomocou hoblíka naškrábu ľadové ostružliny, dajú do pohára a na to pridajú sirupy podľa výberu – je to kvázi sneh so sirupom 😀 Vyskúšali sme, osviežilo nás to ale na makadamové oriešky sa len ťažko bude niečo chytať 😀

Jeden z najznámejších produktov známy aj z mnohých filmov je ananás a my sme chceli vidieť na vlastné oči, ako také ananásové pole vyzerá…smerom do mesta sme po ceste navštívili Dole Plantation, ananásovú farmu spolu s návštevníckym centrom, vláčikom, suvenírmi a malou záhradou s mnohými druhmi ananásu. Na tour de farma vláčikom sme sa nedostali, pretože tam mali všetku úrodu už zozbieranú, tak sme sa popozerali aspoň v záhrade a popri hlavnej ceste, ako taká farma vyzerá…

Odtiaľ sme sa už ponáhľali smerom domov aby sme stihli večerný program, tesne pred tým sme však ešte vedľa cesty zočili malinký trh s ovocím, kde mali celkom slušný výber domácich produktov. My sme skončili s vreckom, v ktorom sme našli dračie ovocie, papáju (ktorú sme si ešte zjednali v cene), avokádo, nejaké banány, dva druhy litchi, dve mandarínky z obchodu a tak podobne…celkom fajn až na trochu prehnané ceny pre nepolynézanov…

O večerný program sa nám postarala Sariah, ktorá pracuje vo vedľajšej dedine na high school ako vedúca obchodu so suvenírmi miestneho futbalového tímu. Kahuku Red Raiders sú najlepším tímom amerického futbalu spomedzi verejných high school a tento večer hrajú o titul na najväčšom 50 tisícovom štadióne Aloha na Havaji v Honolulu. Po ceste na zápas sme mohli vidieť veľa domov komplet vyzdobených farbami tímu alebo rodné domy niektorých hráčov…celkom fanatici 😀

Za pomoc v obchodíku s balením, presunom a vybalením suvenírov sme sa spolu s nimi dostali na zápas a zažili najlepšiu atmosféru zo všetkých zápasov, čo sme doteraz videli. Až tu sme sa dozvedeli, že tričko 5XL je úplne normálna a hlavne obľúbená veľkosť medzi miestnymi.

Aj keď štadión nebol plný ani spolovice, to čo fanúšikovia a hráči predvádzali bolo celkom elektrizujúce – na začiatok si štyria kapitáni spolu s ľudmi zaspievali školskú hymnu, nasledoval bájny bojový tanec haka, kedy sme si mysleli, že niektorí fanúšikovia od vytŕženia rozbijú pol hľadiska a potom nasledoval samotný zápas, pri ktorom v hľadisku nebolo ani chvíľu ticho – ľudia spievali a predvádzali nacvičené pokriky a radovali sa spolu z každého úspechu svojho tímu.

Až dokonca celkom tesný zápas nakoniec vyhrali „naši“ Red Raiders, ešte raz sme si pri víťaznom bojovom haka tanci vychutnali pocit strachu, že sa zrúti štadión a s hlasným trúbením sme sa vydali na cestu späť…inak v obchode dokázali predať úplne všetko, čo tam mali a potrhali všetky rekordy predajnosti. Ako hovorí jedno slávne meme: „today was a good day…“ (dnes bol celkom dobrý deň) 🙂

Náš posledný kompletný havajský deň (sobota 31.10.) sme celý strávili v Honolulu. Prvou zastávkou bola bojová loď U.S.S. Missouri, pre tých mladších známa aj z celkom nového filmu Battleship a pre najstarších ako loď, na ktorej bola 2.septembra 1945 v zálive pri japonskom hlavnom meste Tokio ukončená II.svetová vojna. Na druhej fotke je ukážka, ako to v okolí takej lode vyzeralo počas paľby z kanónov…

My sme ju mali vyhliadnutú už dávnejšie ako jednu z mála atrakcií, ktoré musíme definitívne absolvovať…prehliadku so sprievodcom sme vzdali ešte hneď na začiatku, keďže týpek vyzeral, že ho to nudí viac ako nás jeho vysvetľovanie a opisovanie lode tesne pred záverečnou 😀 Postupne sme sa poprechádzali palubou s obrovskými kanónmi, jedálňami a kuchyňami, kajutami dôstojníkov aj obyčajných vojakov a prehliadku sme zakončili na kapitánskom mostíku a navigačných miestnostiach…najviac sme sa asi tešili na objavovanie zbraňových systémov, čo sa nám až tak celkom nepodarilo – niektoré veci musia byť jednoducho ešte zopár rôčkov tajné…za tie peniaze sme teda čakali viac, aj keď sklamaní sme vonkoncom neodchádzali 🙂

Náš posledný západ sme sa rozhodli stráviť tak, ako by ho podľa nás mala tráviť každý mladý, čerstvo zamilovaný párik – romantickým kúpaním sa v teplých vodách Tichého oceánu na jednej z najslávnejších svetových pláží – Waikiki…fotky z mora nie sú, pretože niektoré momenty si je lepšie navždy a dobre uchovať v spomienkach aj bez použitia najmodernejšej fototechniky 😀

Po zotmení, osprchovaní sa a následnom dovlečení odhadom asi kila piesku a waikiki kamenia v plavkách do auta sme sa nahodili do našich najlepších letných šiat a pobrali sa na náš posledný typický americký zážitok našej cesty – Halloween v uliciach tiahnucich sa popri najlepších plážach Oahu v downtowne Honolulu 🙂

Atmosféra na preplnených chodníkoch bola parádna a kadejaké povymýšľané masky boli ešte veľkolepejšie…popri klasických a takpovediac očakávaných zombie kostýmoch, superhrdinoch alebo všadeprítomných maskách anonymous zaujali kreatívne masky ako tri prasiatka, malý čínsky cisár aj so sprievodom alebo medúza…o nič horšie na tom nebol ani americký kovboj z New Yorku alebo vlk s červenou čiapočkou…Halloween sme si obľúbili na prvú šupu 😀

Úplne poslednou za spomenutie stojacou vecou je raňajší (nedeľa 1.11.) východ slnka na letisku v Honolulu, ktorý bol akousi veľmi peknou bodkou za celým našim havajským dobrodružstvom…my sme sa už myšlienkami poberali k ďalšiemu bodu našej púte – už o pár hodín vystupujeme z lietadla na letisku u protinožcov v Austrálii, kde strávime naše ďalšie tri skvelé týždne, dva v Sydney a jeden výnimočný v mestečku Katoomba, uprostred národného parku Blue Mountains 🙂

P.S. number 1: Nastúpením do lietadla na letisku na ostrove Oahu sme uzatvorili americkú časť nášho cestovania…západ USA nás totálne očaril svojimi prírodnými pokladmi v národných parkoch, rozmanitosťou obrovských miest ale predovšetkým všetkými milými ľudmi, ktorých sme mali možnosť spoznať a stretnúť aj keď len na malú chvíľku…aj keď som najskôr nechcel menovite, z dlhočizného zoznamu predsalen vykúka zopár výnimočných mien, ako kamaráti z bizónej rezervácie Pam a Craig s ich milými susedmi alebo naši americký „rodičia“ a hlavne neskutoční ľudia Sheila s Rustym, s ktorými sme si tak neskutočne sadli 🙂 Všetkým spomínaným a nespomínaným veľmi pekne ďakujeme a už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutia s nimi možno aj na našom malom krásnom Slovensku 🙂 Ďakujeme Amerika!

P.S. number 2: Veľmi veľmi veľmi nás vždy poteší každý jeden pozdrav, každý komentár alebo každé jedno nahliadnutie na náš cestovateľský blog a zároveň nás mrzí zdržanie v posledných týždňoch…na napísanie a uverejnenie takéhoto jednoho článku (všetko na tablete) však potrebujem v priemere celý deň čistého času a veľmi veľa internetu…tieto dve požiadavky sa bohužiaľ nie vždy dajú dobre kombinovať, a napríklad pri krásnom slnečnom dni radšej volíme cestovanie, objavovanie nových miest alebo siahodlhé rozhovory s novonadobudnutými kamarátmi na úkor času stráveného nad tabletom…s písaním však budeme naďalej veselo pokračovať, pričom nás nad vodou drží hneď niekoľko vecí – veľmi radi sa podelíme o naše zážitky, čiastočne nám to celé funguje ako taký „lodný“ denník a môj najnovší cieľ – po návrate domov toto celé skončí ako malá knižočka v našej budúcej cestovateľskej knižnici 🙂 Takže sa je ešte na čo tešiť, pred sebou máme ešte o niečo viac ako polovicu…vidíme sa v Sydney!