Na tento zelený hornatý kúsok Nového Zélandu sme po plážach za Aucklandom stavili ako druhú tak trochu turistami zabudnutú destináciu v poradí. Celkovo na naše objavovanie zákutí tohoto poloostrova máme necelé dva dni, od stredy (25.11.) do piatka (27.11.), tak sa to snažíme povypĺňať a užiť si čo najefektívnejšie.

Zo sprievodcu sme si povyberali najlákavejšie veci, z ktorých prvé na zozname boli trasy popri starých ťažobných lokalitách kdesi na konci sveta s takmer mýtickým názvom – Broken Hills (broken=zlomený, lomený, rozbitý). Kemp sme si po asi 5 kilometrovej štrkovej ceste doprostred hôr našli celkom unikátny – na rozlohu asi dvoch futbalových ihrísk sme tam boli 3 autá, inak nikde ani živej nohy, dokonca ani správca sa neukázal…

Vybrali sme si teda pekné miestočko pri vode, nafúkali nafučku, rozložili stan, navarili nejaké to klasické mexické jedlo (tacos/burritos) a medzitým nás stihli totálne doštípať malé kúsavé odporné muchy (Katka má jazvy ešte teraz)…to bolo asi daňou za toľko miesta a pekné počasie…

Po vyššie uvedných činnostiach nám popri západe slnka ostal ešte nejký čas a kúsok posledného svetla, ktorý sme sa rozhodli stráviť prechádzkou po starých prieskumných banských šácht neďaleko od nás. Tie sa nachádzali v tmavom lese ako z Hobbita, čo by inak bolo asi celkom hororové, ale na Zélande sa akosi nemusíme po tme v lese báť, keďže tu nič veľké a nebezpečné prirodzene nežije a navyše tu ani nikto nebýva.

V prvej prieskumnej jaskyni sme však našli niečo, o čom doteraz toho veľa nevieme – bolo to však perfektne naaranžované ako ležiaca kostra baníka, aj s helmou samozrejme…či išlo o vtip, miestnu atrakciu alebo reálne pozostatky nejakého nešťastníka sa nám nepodarilo nikde zistiť. How cool is that? 🙂

Týmto náš akčný večer ešte nekončil, pretože baníkmi vyhĺbených jaskýň sme ponachádzali ešte niekoľko a každá bola niečím iná. V jednej sme objavili tzv. „glowworms“, alebo aj svietiace červíky 😀 Jednoducho sme vošli hlboko do jednej z dier, zhasli a pokým si oči chvíľu zvykali na stenách sa pomali poobjavovali malilinké modré svetielka. Na svetle vyzerali ako malé retiazky.

Vidieť sa tu dajú takisto aj hrdzavejúce pozostatky banských zariadení ako napríklad koľajnice, základy obrovských vodných nádrží alebo ešte stále uzatvorené štôlne. Z celého okolia sme však mali dojem, ako keby sme sa nenachádzali na zopár desaťročí opustenom mieste, ale minimálne niekoľko stoviek rokov…alebo v kulisách filmu. Ani si neviete predstaviť, ako nás tento večerný minivýlet parádne nabudil na rannú túru po okolitých kopcoch!

Na štvrtok (26.11.) sme teda mali plán viac ako jasnejší. Už o ôsmej sme naraňajkovaní, zbalení, vypotrebovaní a vysmiati šliapali do prudkého kopca neďaleko nášho kempu s vidinou niekoľko kvalitne oddrených, ale zato dobrodružných kilometrov. Polovicu úvodného strmáku sme končili pri krásnych vodných tuneloch, ktorými kedysi pretekala dažďová voda pozbieraná z okolitých kopcov dolu do batérií v dolinách, kde ju používali na pohon strojov alebo ako súčasť procesov získavania zlata v vyťaženej rudy.

Absolútnym vrcholom dňa bol pre nás jednoznačne tzv. „Collinsov tunel“ – 500 metrová jaskyňa vytesaná do kopca spájajúca jeho dve úbočia…čelovky, pokiaľmožno nepremokavá pevná obuv a teplé oblečenie boli povinnou výbavou, keďže sme ho chceli preskúmať do posledného centimetra a nie preletieť za pár minút. A ono sa to naozaj oplatilo, pretože sme v ňom mohli vidieť desiatky svetielkujúcich červíkov, zabednené štôlne, niekoľko minikvapľov a niekedy aj čiernočiernu tmu!

Celkom uchvátení sme sa po vylezení z tunela začali driapať na posledné stúpanie s výhľadom na okolité kopce. Ten sme nakoniec ani veľmi pekný nemali, pretože nám začalo pršať a 500 metrový tunel v zabudnutých horách aj tak niečo ťažko prebije. Predstaviť si však nevieme, aké ťažké to museli mať baníci absolvujúci takúto trasu každý deň s viacerými kilami výbavy na svojich pleciach…nuž, zlatá horúčka je zlatá horúčka…

Takáto trasa sa razom zaradila medzi naše zatiaľ TOP miesta, dúfame, že to bude ďalej len gradovať 🙂 Veľmi skoro sme na ňu vyrazili z dôvodu, aby sme stihli prísť späť okolo jedenástej, pretože o jednej mal byť na zhruba 45 kilometrov vzdialenej pláži odliv, ktorí sme chceli veľmi stihnúť. Dôvod? Nešlo totiž o len tak nejakú pláž, ale o jedno z najväčších turistických lákadiel, ak nie aj najväčšie, na celom Coromandeli – vychýrenú Hot Water Beach.

Ako názov napovedá, ide o pláž s horúcou vodou. Priamo pod ňou sa na dvoch konkrétných miestach nachádzajú horúce pramene, ktoré vyvierajú neustále na vymedzenom priestore pláže, avšak dostať sa k týmto miestam je možné iba pri odlive. Celé miesto inak počas odlivu vyzerá trochu vtipne – na niekoľkokilometrovej pláži sa nachádza jeden zhluk desiatok ľudí s lopatami, ktorých by som rozdelil na tri skupiny: 1. ako oživot jamy-kopajúci ľudia všetkých vekových skupín 2. ľudia vyvalení vo vykopaných jamách naplnených horúcou vodou 3. okolostojaci ľudia pozorujúci/fotiaci/natáčajúci si celé toto vtipné divadlo 😀 Inak miestni tu majú celkom rozvinutý biznis s prenájmom lopát a rýľov…

Pre mňa bolo zozačiatku veľmi lákavé zaradiť sa s našou malou lopatkou na smeti k skupine č.1, eventuálne neskôr k skupine č.2, avšak po počiatočnom precitnutí a uvedomení si okolitej teploty vzduchu a rýchlosti vetra, násobenými vzdialenosťou od našeho auta som sa pokorne pridal k skupine č.3 v ktorej bola od začiatku Katka…

Pekný kemp sme si našli neďaleko Cathedral Cove, čo je zrejme druhé najznámejšie a najnavštevovanejšie miesto na poloostrove po pláži s horúcou vodou…najskôr sme sa však rozhodli autom trochu pocestovať po kľukatých uzunkých cestách smerom na Coromandel City. Táto kopcovitá zelená krajina nám pripomínala všeličo – do jedného celku tu totiž bolo zakomponované Slovensko, Škótsko, samozrejme krajinky z Pána Prsteňov a Hobbita ale aj kúsok Havajského raja, to všetko dotvorené tisíckami békajúcich ovečiek.

Keďže sme sa na Cathedral Cove chceli vyhnúť davom ľudí, zvolili sme pre jej návštevu celkom netradičný čas tesne pred západom slnka. Väčšine ľudí sa tam o tomto čase ísť nechce hlavne kvôli zhruba 45 minútovému 2 kilometrovému kráčaniu cez dva kopčeky (samozrejme ako z filmu Hobbit) a následnému putovaniu späť v tme…my sme s tým po kostrách v opustených baniach nemali najmenší problém a táto taktika neskorej návštevy sa nám celkom vyplatila a parádne nám to zakončilo nabitý deň.

Cathedral Cove vo voľnom preklade znamená niečo ako zátoka s katedrálou, čo odkazuje hlavne na slávny skalný tunel na tejto obľúbenej pláži. Po príchode na ňu nie je ani veľmi ťažké si uvedomiť, prečo je toto miesto také obľúbené – krásne a rôzne vyformované skaly trčiace z mora, takmer biely, jemný piesok alebo sprcha v podobe sladkovodného vodopádu padajúceho z útesu priamo nad plážou. Mega miesto, len škoda tých davov cez deň…

Ráno 27.11. bolo našim posledným na tomto neobyčajnom poloostrove. Do plánovaného príchodu na ďalšie miesto nám však ostával takmer celý deň, čo sme stihli využiť na návštevu poslednej ťažobnej oblasti Karangahake Gorge. Začli sme prechádzkou po ruinách Victoria Battery, kde to ešte pred 90 rokmi žilo čulým ruchom tisícok robotníkov v spracovateľni zlata…ťažko tomu aj uveriť pri pohľade na zarastené a zkorodované pozostatky banských mechanizmov…

Hlavnou trasou pre nás bola zhruba hodinová prechádzka „Windows Walk“ asi 5 km východnejšie. Na sútoku dvoch riek tu v minulom storočí počas zlatej horúčky stálo doslova celé mesto, dnes nebyť dvoch visutých mostov ponad rieky, tak ani nevieme, že sa tu niečo nachádza…celé outdoor múzeum je sprístupnené hlavne vďaka novozélandskému oddeleniu konzervácie (DoC – department of conservation), ktoré tu urobilo kus práce pre zachovanie, vytvorenie a sprístupnenie toľkých zákutí a chodníkov.

Windows Walk je medzi ľudmi asi najobľúbenejšia, a celkom sadla aj nám hlavne vďaka množstvu tunelov, informačných tabúľ, starých relikvií ako banské vozíky alebo aj krásnymi výhľadmi do údolia rieky. Na konci nás trochu zamrzelo, že drvivá väčšina banských tunelov je stále uzatvorená, ale otvoriť pre návštevníkov desiatky kilometrov nebezpečných baní z minulého storočia, z ktorých polovica sa nachádza pod úrovňou hladín riek bude ešte asi ťažký oriešok. Pre zaujímavosť, na týchto miestach sa vyťažili dovedna tri milióny uncí zlata, čo je po prepočítaní do jazyka našeho kmeňa viac 85 ton!!!

Ale vážne už naozaj posledným cieľom z tohto kúta severu južnej zeme bolo vidieť najjužnejší, v prírode rastúci megastrom kauri. Volá sa Tuahu (áno, má aj vlastné meno), nachádza sa na hranici prirodzeného výskytu týchto obrov a v priemere má cca 2,7 metra.

Tuahu geograaficky ukončil naše putovanie Coromandelom, na týždeň sa presúvame do mestečka/dediny Kawerau, ktorý strávime v malom rodinnom motelíku svojských novozélanďanov Raewyn a Petra (Pítra). Poloha na začiatku vulkanickej oblasti okolo mestečka Rotorua teda vôbec nebola náhodne vybraná, o tom ale až v ďalšom článku 🙂