Vegas sme poriadne ani nestihli vstrebať a už sa vydávame na ďalšiu spanilú jazdu najobávanejšími púšťami západu. Mňna ešte stále bolia zápästia a prsty z najdlhšieho článku doteraz…a písať o púšťach po takých zážitkoch a fotkách ako z Vegas bude tiež zaujímavé 😀

Cestu sme začali hneď ráno (3.10. v sobotu) nákupmi zásob, keďže na pláne sme mali ísť riedko obývanými, resp. neobývanými oblasťami štátotv Nevada a California. Paradoxne, alebo skôr logicky tvoria väčšinu tunajšej populácie najťažší zločinci z celých U.S., ktorý sú tu v najstráženejších väzeniach na celoživotnom all inclusive pobyte. Utiecť odtiaľ sa asi veľmi nevypláca, keďže by ich čakali iba stovky míľ piesku a zakrpatených kaktusov…

Sčasu načas sme popri ceste natrafili na zopár domov, ale čo tam tí ľudia robia a ako sa živia nemáme ani potuchy, pretože väčšina územia je tu zabraná nekonečnými vojenskými priestormi…hmmm, možno stavajú ploty, alebo ich strážia…popri takýchto usadlostiach sme sa dostali k prvému mestečku vedľa leteckej základne v Indian Springs. Natankovali sme megapredražený benzín, umyli okná a znechutení cenami, okolím a vonkajšou teplotou sme sadli do auta a uháňali ďalej po nikým a ničím nerušenej rozpálenej ceste 🙂

Zhruba dve hodiny z Vegas po najnudnejších cestách, aké si viete alebo aj neviete predstaviť sme konečne prišli aspoň k niečomu – k hraniciam štátov Nevada a California. California bude odteraz našou poslednou spoločníčkou na našej púti pevninskou časťou spojených štátov až do odletu z letiska v Oaklande. To, že sme prekročili hranice znamenalo, že národný park Death Valley leží v Californii, čo bolo pre mňa celkom prekvapením, keďže by som ho skôr zaradil do Nevady…

Asi po troch hodinách po prázdnych cestách sme sa dostali do parku. Ako sme tak zostupovali nižšie a nižšie, ostali sme po hodinách cestami v ničote očarení konečne niečím…a to niečo nám bolo celkom povedomé, len sme to akosi nevedeli zaradiť. Až po chvíľke nás napadlo, že toto miesto vyzerá ako z legendárnych filmov Star Wars…ktorých časti tu boli skutočne natáčané! 🙂

Taktiež nás zaujala ochrana pred slnkom niektorých turistov – od hlavy po päty zakrytý…zaujímavá taktika, hlavne pri 40°C…my sme volili naše obľúbené kovbojské klobúky 😛

Veľmi sme ocenili v parku všadeprítomné značky oznamujúce okrúhle čísla nadmorskej výšky a aj podmorskej hĺbky (k tomuto sa ešte dostanem ochvíľku). Jednak ten, kto so sebou práve nemá nejakú aplikáciu na meranie výšky, má možnosť okrem zaľahnutiu v ušiach vidieť ako rýchlo zostupuje dolu a poprípade si to pekne odfotiť…

Teraz nejaké krátke fakty o celej oblasti – je to najnižšie, najhlbšie a najsuchšie miesto severnej ameriky. Pred 100 rokmi tu namerali dovtedy najvyššiu teplotu na svete – 56,7°. Klasicky sú tu normálne dlhé, suché a veľmi horúce letá a krátke horúce zimy s minimom dažďa. To je spôsobené hlavne nadmorskou výškou a vysokými pohoriami, ktoré celé údolie obklopujú a izolujú od akejkoľvek oblačnosti. Pri návštevnickom centre to však vyzeralo, akoby tam až také sucho zas nebolo…

Po krátkom pozisťovaní informácií a doplnení pitnej vody (nečakali sme, že v Death Valley to bude možné, ale je) vo visitor centre sme sa vydali na dno celej oblasti – tzv. Badwater Basin, ktoré je To spomínané, najnižšie miesto severnej ameriky. Nachádza sa 85,5 metra pod hladinou mora na dne vyschnutého jazera, z ktorého ostali dve kaluže a jedno veľké slané pole…opäť musíme pochváliť pekné značenie nadmorských výšok a teda aj podmorských hĺbok, keď okrem rekordnej hĺbky sme mali možnosť na skale nad nami vidieť aj aktuálnu hladinu mora s výškou presne 0 m.n.m.

Na spiatočnej ceste nás zlákala jedna z mála vedľajších ciest v údolí – pestrofarebná Artists Drive („cesta umelcov“). Je to zhruba 15 kilometrová jednosmerka, ktorá sa kľukatí smerom do kopcov pomedzi rôzne farebné útvary. Najlepšie na nej asi bolo, že bola komplet celá asfaltová a tak sme si ju mohli naplno užiť namiesto strachu o našu požičanú strelu.

Po nej sme už pomaly odchádzali z údolia smerom na sever a naberali nadmorskú výšku. Ešte raz sme zastavili pri nápise s výškami a posledným pohľadom na celú podmorskú oblasť, ktorá vyzerala, ako keby z nej more zmizlo len pred pár dňami…

Súčasťou národného parku sú aj krásne pieskové duny, na ktoré sme natrafili niekde nad údolím. Pri prichádzajúcom západe slnka vytvárali krásne siluety, ktoré ešte viac umocňovali stále sa zväčšujúce tiene. Bolo to jedno z najfotogenickejších miest na okolí 🙂

Cestou von z parku sme niekoľkokrát prekonali rôzne pohoria a zostúpili opäť do nížin, ktoré vyzerali ako dná vyschnutých jazier, cez ktoré priamo viedli hlavné cesty…tak ako pri zapadákove menom Panamint Springs. Skúmali sme to tam až dokedy nám nezapadlo slnko 😀

A keďže sme s približujúcou sa nocou nechceli riskovať kľučkovanie autom cez neznáme horské priesmyky, rozhodli sme sa staviť na radu rangera z Death Valley, ktorý nám odporučil stanovať niekde popri bývalej ceste do hôr…lepšie sme sa rozhodnúť ani nemohli – doteraz to bolo jedno z najodľahlejších miest na našich cestách amerikou.

No a prečo sme sa nemohli rozhodnúť lepšie – keďže v okolí stoviek míľ sa nachádzalo iba zopár menších osád a ospalých dier, znamenalo to minimálny až takmer žiadny svetelný smog…a spolu s mesiacom, ktorý sa na oblohu ešte nestihol vydriapať sme mali neuveriteľný výhľad na hviezdnu oblohu a konečne šancu robiť moje vysnívané hviezdne fotografie! Dúfam, že sa vám budú páčiť tak ako nám 😉

Noc na púšti bola síce krásna a jasná, ale zato celkom studená, a ráno (v nedeľu 4.10) toto chladnejšie počasie pokračovalo, tak sme boli sami zvedaví na predpoveď počasia pre našu ďalšiu destináciu, do ktorej sme mali dnes doraziť – Yosemity. Po príjazde do mestečka Lone Pine sme preto vyhľadali informačné centrum, kde sme sa veľa dobrých správ nedozvedeli – predpoveď v Yosemitoch hlásala veľmi chladné počasie s teplotami okolo 0°C, čo by nám po mrazivých nociach v Yellowstone a Grand Tetone ani tak neprekážalo, ale väčšinu dní malo pršať a snežiť…tak sme boli nútení spraviť zásadné rozhodnutie a do Yosemitov bohužiaľ neísť. Plány sme teda zmenili doslova o 180 stupňov a namiesto zasnežených hôr sme sa vydali na 500 kilometrovú cestu na pobrežie slnečného Pacifiku, ktoré si prejdeme po scénickej Highway number 1 🙂

Na záver taký malý súhrn…Death Valley nás tiež prekvapilo. Očakávali sme, že to bude veľmi horúce údolie bez života a naokolo nič. Bolo síce horúce, ale nachádza sa tam toho veľmi veľa – kopčeky všetkých možných farieb, pieskové duny, dokonca kemp s pitnou vodou, trávou a palmami, veľmi nápomocní rangeri a super výškové nápisy popri cestách. Také akurát na jeden deň 🙂 O ceste k pobrežiu a po ňom až nabudúce 🙂