Deň 59 (20.7.) Na trajekt v smere Svolvaer -> Skutvik sa dostávame krátko pred pol šiestou poobede, a ako uvidíte na fotkách, počasie nám stále prialo. Prvé rady sedadiel na vonkajšej palube sa beznádejne obsadili ihneď po vystúpení z áut, no nám to vôbec nevadilo – aspoň sme mali koho poprosiť o fotku pomedzi behanie za malou Katulienkou. Celkovo na túto plavbu spomíname ako na najlepšiu možnú rozlúčku s Lofotami, kedy sme ich mali možnosť vidieť takmer celé naraz s morským vetrom vo vlasoch.

Celkovo sa charakter krajiny pre nás na pevnine až tak meniť nebude – stále nás čakajú krásne veľhory, akurát vymeníme ostrovy za nekonečné fjordy a krásne lesy. To sme koniec-koncov začínali tušiť už po prehodení sa zo zadnej na prednú palubu:

Z malinkej prístavnej dedinky Skutvik sa kľukatou 81ničkou vyberáme najskôr na severovýchod v kolóne ostatných spolucestovateľov z Lofotského trajektu. Väčšinou sa ide v nekonečne dlhom vláčiku cca 60tkou, v poradí podľa rýchlostných možností – motorkári, domáci na osobákoch, potom kamióny a ako posledný karavanisti. To niekedy blahodárne zapôsobí aj na našich najmenších pasažierov, a tak už krátko po ceste odfukujú v jednom rytme. My s Katkou sme si tak naladili konečne nejakú hudbu a potiahli cca hodinku po medzinárodnej ceste E6 smerom na juh. To bola jedna z jej najkrajších pasáží, kde sme nadobudli pocit, akoby sme sa nachvíľu preniesli do Kanadských Skalnatých hôr – odrazu ideme cez lesy, sú tu aj ihličnany, kopce už nie sú také úzke a strmé, „iba“ masívne a vysokánske, semtam sa striedajú s menšími zalesnenými kopčekmi…

Na noc parkujeme pri malej vodnej elektrárni na vodopádoch Sagforsen, ktorú ani nie je vidno. Pri našom parkovisku je zamrežovaný tunel a hneď vedľa pri vode je vysekaný jeden prírodný – „vodný“. Ideálne miesto pre založenie ohňa, ktoré je bohužiaľ momentálne zakázané :/ S čerstvo zobudeným dieťaťom a psom sme sa tak namiesto zakladania táboráku vybrali na večernú prechádzku, kde sme konečne objavili aj zrelé čučoriedky. Malá Katulienka ich volá tutujičky – je mimochodom to presne rovnaké slovo, aké používa pre kukuričky.

Deň 60 (21.7.) Teplo tu južne tesne nad polárnym kruhom naberá na obrátkach, a tak Katka promptne našla na obednú pauzu jazero s plážou na potenciálne ovlaženie sa. Na prvý pohľad pôsobí kúpanie s výhľadmi na zasnežené kopce celkom mrazivo až exoticky, ale aj tu bolo také teplo, že sa jazerá nahriali dostatočne dokonca aj pre moju manželínu, a to už je čo povedať!

Stále očarujúcou E6 sme pokračovali aj naďalej, na jednom odpočívadle s malým červeným nórskym domčekom s parádnym výhľadom sme si dali kávu – pre predstavu o miestnych cenách – 7€ za dve čierne kávy z termosky 😀 Káva síce nebola zlá, ale cena v kombinácii s jednorazovými papierovými pohármi pre dvoch dospelákov rozmaznaných trenčianskymi pražiarničkami spraví svoje…

Nocujeme nad jazerom Straumvatnet, pod obrovským skalným masívom s ďalšími piatimi karavanmi. Je tu krásny výhľad na západ, kvetinky a ihličnany, tak konečne nelením a vyťahujem foťák. Za pár minút mám nacvakané niekoľko desiatok portrétov malého človiečika, počítač dostane dnes ešte zabrať…

Deň 61. (22.7) Ráno sme sa zobudili opäť do teplotného peklíčka, a tak sme sa po pobalení vybrali na výpravu pomedzi čučoriedky pozrieť jazero. Ja som samozrejme ponúknutej príležitosti neodolal, Katulienka išla aspoň po kolená…voda inak taká, celkom svieža ľadovcová 🙂

Po chvíľke na E6 sme sa konečne pripojili na Helgelandskysten, jednu z nórskych Scenic Routes (je to cesta č.17. alebo Kystriksveien alebo Coastal Route) a svišťali sme si to po nej na juhozápad a juh. Chvíľu vyzerala cesta ako u nás doma, len také „kopčeky“ ale neskôr už vykukli skalnaté štíty, ale aj masívne skalnaté kopce ako z učebnice prírodovedy alebo geografie, kde je vidno ako sú skaly erodované snehom, ľadom a tak podobne… Išli sme okolo miesta, kde sú jedny z najsilnejšich prílivových prúdov na svete, ale akurát bol odliv 🤣 tak sme ani nezastavovali. Zakončujeme to v kempe u Aliho – imigrovaný Jemenčan, už s nórskym pasom, čo si to tu vybral ako domov pred cca 17 rokmi. Každý večer griluje/pečie v kempe pre všetkých hostí ryby chytené tu vo fjorde, len tak, zadarmo… a Katulienka vyfasovala hneď pri príchode nanuk! Taký „rodinný“ kemp, kde si to žije svojim vlastným životom. Je tu pokope aj viacero rybárov/rybárskych rodín, čo sa sem opakovane vracajú. Kemp je hneď pri fjorde, hneď vedľa je prístav, stoly na čistenie rýb a pod. Takže parádny deň zakončený kúpaním v ľadovom fjorde a letnou grilovačkou ako sa patrí.

Tento deň sme zavŕšili dovedna dva mesiace na cestách. Aj keď sa nám to nejak nezdá…Čo sa týka štatistického okienka, vyzerá asi nasledovne: prejdených máme cca 6000 kilometrov, so spotrebou auta 8,4 litra na 100 kilometrov. Denne dokopy minieme asi 80€, presne tretinu nás vyjde jedlo. Jednu pätinu dáme na dopravu, jednu na ubytovanie. 13 krát sme posledný mesiac spali nadivoko, 17 krát v kempoch/stellplatzoch. Ostatné výdavky zhltli granulky, kávičky, zmrzliny, dovybavenie, servis a napríklad trajekty.

Deň 62. (23.7.) Highlightom prvej polovice dňa bola určite pre všetkých pikniková pláž Storvika – Rastinko sa kúpal a slnil ostošesť, Katulienka si našla plytkú teplú vodu na behanie aj dostatok mušlí a krabov do zbierky a mamina konečne objavila čaro stavania Gaudího pieskových hradov.

Katka objavila ďalšiu aplikáciu na cestovanie severom – Nortrip. Je to vpodstate sprievodca pre karavanistov, ktorý umožňuje za ročný poplatok cca 42€ nájsť miesta na prenocovanie u viac ako 300 hostiteľov v Nórsku a Švédsku. Hostitelia sú zároveň majiteľmi lokálnych biznisíkov, u ktorých sa dá napríklad kúpiť jedlo, pivo, poprípade objaviť zaujímavé miesta – majáky, pekárne, farmy s možnosťou jazdy na koňoch a podobne. Ako sme čoskoro zistili, je to ako kempovanie u vašich kamošov na dvore, taký couchsurfing pre karavany.

My sme si za prvý nortripový cieľ vybrali malú galériu rovno pod horami s obrovským ľadovcom Svartisen. Galéria je súčasťou viac ako 100 ročnej farmy, momentálne vkusne prerobená na kaviareň, ubytovanie, galériu a spoločenské miestnosti na oslavy. Jediným negatívom sú v tomto krásnom teplom počasí všadeprítomné ovady, ešteže sme vybavení sieťkami na oknách…

Keďže sme nemohli ísť kvôli ovadom na podvečernú prechádzku, vybrali sme sa aspoň previezť autom na miesta s ďalšími výhľadmi na ľadovec – nikdy nevieme, dokedy tu ešte vydrží…

Deň 63. (24.7.) Ráno sa budíme celkom skoro, noc bola chladná, okolo 10°C (oproti 22° pred pár dňami dosť rozdiel :D). Ráno slniečko, bezoblačne, 18°C, na slnku oveľa viac. Raňajkujeme, balíme, Katulienka ide vrátiť knižky do herničky a vyrážame kúsok ďalej k ľadovcovému infocentru, kde sa dá napustiť pitná voda a vypustiť tá špinavá. K ľadovcu nakoniec nejdeme, dá sa k nemu dostať iba loďkou pre peších a k samotnému začiatku to je 6km (1,5hodiny). Máme podľa predpovede posledný slnečný deň, tak to chceme využiť kochaním sa na kopce po ceste, ktovie, či zajtra nebude všetko v hmle.

Na nadväzujúci trajekt sme sa len tesne nezmestili, a tak chtiac nechtiac objavujeme čaro prístavu. Lokálni biznissmeni (asi 8 a 12 roční) tu počas letných prázdnin rozbehli lov na turistov čerstvými waflami a horúcou kávou. Katulienke veľmi nechutila, ja som po nej chmatol rýchlejšie ako Rastík 🙂

Hneď po trajekte si dávame pauzičku v tieni veľkých jedlí, aby sme boli oddýchnutí na ďalšie výhľady a zastavovačky po ceste, ktorých sa tu dá spraviť asi nekonečno. Ako ste si určite všimli, po škaredom počasí alebo hmlách zatiaľ ani stopy…

Ďalšie čakanie na trajekt južnejšie v mestečku Jektvik je výnimočné – okrem krásneho prístavu s peknými morskými živočíchmi je to pre nás na tomto výlete poslednýkrát, čo sme na pevnine za polárnym kruhom! Pri plavbe trajektom sa budeme plaviť okolo ostrovčeka s malým kovovým glóbusom, symbolicky označujúcim polohu arktického polárneho kruhu.

Nocujeme vo free campingu popri ceste s možno ďalšími 15timi karavanistami. Keďže máme do spánku stále ďaleko, vyberáme sa na minituristiku hore skalnatým kopcom k jazierkam, kde sa dá kúpať. To bola inak hlavná motivácia pre Katulienku, aby vydržala v aute bez protestov. Išli sme celkom naľahko, mysleli sme si, že to bude tak do 15 minút…nakoniec z toho bola celkom drina, 30min do kopca s Katulienkou na ramenách, samozrejme v gumených šľapkách – točili by sme nad sebou hlavami keby sme nás videli 😀 Celý kopec inak vyzerá ako jedna obrovská hladká skala, ktorá má na sebe vodou vymleté „járky“, jamky a cestičky, kadiaľ tečie voda pokiaľ prší alebo je veľa vody vo všeobecnosti. My sme tu posledný deň dlho trvajúceho pekného a teplého počasia, tak je jazierok pomenej. Hore v cieli pri „živých“ jazierkach s tečúcou vodou je drevený domček/útulňa aj s krbom, vonku malý gril. Jazierka sú po prúde potôčika, ktorý si to len tak vlní medzi skalami. Všetko to je také nejaké oblé a hladké, nie ako typický potok. Voda plytká, teplotne celkom znesiteľná, dokonca aj pre Katku!

Deň 64. (25.7.) Ráno konečne vychádza predpoveď – prší, mrholí, je zamračené. Cestujeme pomaly okolo celého fjordu, cez hospodárske farmárske oblasti, po ceste vidíme prežúvajúce ovečky a sem-tam aj kravy. Na trajekte sme takmer všetko karavany, ale aj 2 domiešavače a samozrejme nejakí motorkári. Inak je tu zvykom, že napríklad tie domiešavače, nákladne kamióny alebo cisterny zvyknú mať prednosť, niekedy ani nejdú do rady na trajekt ako všetci, ale stoja pomimo a dnu ich pustia ako prvých. Vovnútri potom pracovník v reflexnom oblečení navázdajú všetkých kam je treba, aby bola celá loď vyvážená.

Cestu máme zaujímavú, aj keď je zamračené alebo prší. Je nám iba ľúto, že nevidíme celé kopce alebo pohoria. Miesto toho ideme často krásnymi mostami, ktoré majú svoje čaro asi za každého počasia. Taký bol napríklad aj Helgelandsbrua, spájajúci viacero ostrovov.

Trajekt na trase Tjøtta – Forvik bol nečakane prázdny, asi už bolo na väčšinu cestovateľov a biznisov neskoro:

Na noc sme sa uložili hneď vedľa prístavu a pražiarni kávy. Po extrémne dlhom čase stretávame nejakého iného Slováka – v hoteli/kempe a kaviarni robia dve študentky, ktoré boli rovnako prekvapené ako my. Okrem nich tam brigáduje aj český párik. V kaviarni sme si konečne dopriali to pravé – espresso a kapučínko z dobrej kávy, k tomu fajn bezlepkový koláčik. Väčšinou po cestách mávajú klasickú filtrovanú termoskovú, tak si radšej robíme svoju v karavane.

Deň 65. (26.7.) Pri čakaní na trajekt medzi prístavmi Andalsvågen a Horn sme sa pocitovo presunuli na Zéland – poväčšinu cesty nám robili spoločnosť výhľady na farmy, ovce pasúce sa kade-tade, skalnaté čiastočne zalesnené kopce a do toho mrholenie a hmla. Je tu pekne a tak nejak pomaly, nič extra ohurujúce alebo nedajbože gýčové, ale pekne. Pre niekoho určite ideálne fjordíky na húpanie sa na malej rybárskej lodičke niekde v hmle s nahodenou udicou…

Obednú pauzičku sme mali hneď za mestom Brønnøysund, na malom parkovisku pri chodníčkoch k bunkrom z druhej svetovej vojny (Skarsåsen festningsanlegg). „Atlantic Wall“ (atlantický múr/stena) bola sieť 350 nemeckých opevnení s delami atď. pozdĺž pobrežia Nórska. Keď sme boli pred viac ako 10 rokmi na juhu, aj tam sme pobehovali po takýchto hradbách a opevneniach. Ani sme netušili, že to siaha až na Nordkapp. Zobudená Katulienka dostala do výbavy svoju líštičkovú čelovku (konečne ju využije :D) a všetci spolu sme sa vybrali na prieskum. Hore sme našli aj delo a pozostatky zrejme nejakého rádiolokátora – taká obrovská kovová hrdzavá opacha. Výhľady boli fajn, živé kosačky boli však jednoznačne zaujímavejšie ako nejaké nemecké pozície alebo turistika. Katka si spomenula na geocaching, a tak sme si do zbierky pripísali ďalšie kešky spolu s nájdenými lesnými jahodami.

Z bunkrov ideme rovno do obchodu – konečne sme našli jogurt, čo Katke chutí, tak ideme doplniť zásoby. Zajtra je nedeľa, všetko býva zatvorené. Inak jogurt vyzerá ako náplň do tekutého mydla 😀 Veľké 800g balenie, je to sáčok a v rohu je štuplík na odšróbovanie. Je hustý ale pri tom nie kalorický (300kJ/71kcal na 100g) a nemá v sebe umelé sladidlá. Vanilkový chutí úplne ako pribináčik, aj konzistencia je taká. Rýchlo sa míňa, najmä ak ho cucáme z toho sosáčika len tak 😀 Večer kotvíme v kempe Torghatten, hneď pod najväčšou atrakciou v okolí – diere v skale 😀 Ide sa tam pekným kamenným chodníkom, dokopy je to krátka okružná turistika asi na hodinu a pol. Vybaľujeme nosič, a ideme na to. Podľa fotiek to až tak dobre nepôsobilo, ale sakramentsky sme sa mýlili.

Otvor z doby ľadovej sa nachádza v obrovskom granitovom kopci, a je to vpodstate tunel, dlhý 166 metrov, s priemernou šírkou 18 metrov a priemernou výškou 41 metrov. Ako sme ním prešli na druhú stranu, tak sa otvoril krásny výhľad na priľahlé ostrovčeky. Bolo pekne jasno, slnečno.

Katulienka bola celú cestu v nosiči a jeho veličenstvo Rastislav, pán Váhu a hrádze išiel dolu na Katkiných rukách – hlavne kvôli množstvu schodov, jeho dĺžke a očakávanej životnosti jazvečíkovských platničiek. Z nosiča sme každých 30 sekúnd počuli závistlivé „pečo mamina nesie Rastinka?“, my na to „lebo je dlhý“ 😀 Celkovo pekná turistika, s akurátnou náročnosťou asi aj pre menšie deti, plus ako bonus veľa kešiek po ceste. Na začiatku/konci túry je rovno náš kemp. Inak super vybavený, dokonca tu majú 2 výbehy s obrovskými zajacmi (vyzerá to tak, že tie 2 klietky, medzi ktorými je tak 2m priechod pre ľudí, sú prepojené podzemným zajačím tunelom!). Po kempe sa povaľuje dostatok detských hračiek a dopravných prostriedkov – motorka, auto, traktor, vlečka, cisterna (vlečka). Väčšina z nich samozrejme nocovala pred našim karavanom 🤪

Deň 66 (27.7.) Jedna zo zastávok na pobrežnej scenic route č.17 je Trælvikosen – jedno z mnohých umeleckých diel. Keď sme prichádzali autom, tak Katka ešte videla tie kamene nad vodou. Pokiaľ sme zaparkovali a prešli k moru, tak už boli tesne pod vodou… a keď sme sa chceli ísť prejsť druhýkrát, tak sa Katulienke hneď na začiatku nabrala voda do gumákov…voľajaký rýchly príliv.

Obedujeme a driememe na pláži jedného farmára, ktorý ju sprístupnil všetkým – 2€ za parkovanie alebo 10€ za prenocovanie. Platiť sa dá v hotovosti, cez paypal alebo jednu škandinávsku appku Vipps (tú ale nemôžme používať, lebo nemáme účet v žiadnej zo škandinávskych bánk). Každopádne, Lofoťani by sa dačo uňho mohli priučiť. Potom balíme a nasadáme na posledný trajekt na ceste č.17, ktorej scénická časť končí v meste Holm. Inak, zatiaľ na všetkých trajektoch, čo sme boli, funguje v bufetoch samoobsluha – normálne tam sú aj spravené wafle, zapečené pečivo atď., ktoré si len dáte do mikrovlnky…plus koláče, nanuky, sladkosti, slanosti, voda, kávovar…sami si vyberiete, naskenujete, zaplatíte – také severské scifi pre východoeurópanov.

Krátkou plavbou sme sa pocitovo opäť presunuli do úplne inej krajiny, je to tu pre zmenu ako v Kanade. Kopce sú vyššie, skalnaté, zarastené ihličnanmi. Na trajekte Katka pozrela možnosti prenocovania, nakoniec sme sa rozhodli pre zachádzku do mestečka Terråk, kde je možnosť rezervovať si miesto cez Nortrip pri reštaurácii s ubytovaním. Privítali nás veľmi milí majitelia, wifi, wc a detské ihrisko v tvare pirátskej lode za vedľajšou budovou, dokonca aj tak dlho mnou hľadaná hrazda – asi len druhá v Nórsku. Celkovo to tu hodnotíme ako super miestečko, Katulienke aj nám sa páčilo.

Deň 67.(28.7.) Ráno sme sa ešte zamotali v Terråk, tak obednú zastávku máme iba o kúsok ďalej, pri fjorde s parádnym výhľadom. Tým sme zavŕšili naše putovanie scénickou cestou číslo 17 a taktiež regiónom Nordland – víta nás región Trøndelag, o ktorom až nabudúce 🙂