Doslovne preložené ako „Ľadovcový národný park“ získal štatút národného parku zápisom do právnych listín 11. mája 1910 a ročne ho navštívi asi dva milióny turistov hľadajúci horské hrebene, čisté jazerá a divokú zver. Rozkladá sa na 4101 km² v území okresov Flathead a Glacier v americkom štáte Montana na severozápade USA a nachádza sa v ňom viac ako 1000 km turistických chodníkov. V súčasnosti tu žije stabilná populácia asi 300 medveďov grizly, jedna z najväčších v USA.

Kým v roku 1850 tu bolo asi 150 horských ľadovcov, dnes ich ostáva už len 25 a aj tie pravdepodobne do roku 2020 v dôsledku globálneho otepľovania vymiznú. Rastúce teploty znamenajú, že jar prichádza asi o tri týždne skôr, čo spôsobuje skoré roztápanie snehu a lesy sa stávajú smerom k letnému obdobiu viac suchšími, čo má za následok časté a deštruktívne požiare aj na vyššie položených miestach.

Tieto rozsiahle požiare zastihli a pravdepodobne ešte zastihnú na našich cestách aj nás, preto sme výlet do parku plánovali s niekoľkodňovým predstihom nalepení na oficiálnu stránku parku s aktuálnymi informáciami o požiaroch a samozrejme na weather.com. Po dlhých úvahách a rozhodovaniach sme sa konečne vybrali v deň keď požiare ustali a predpoveď hlásala slnečné počasie.

V Kalispelli sme si hneď ráno požičali autíčko Dodge Dart (na americké pomery vpodstate „najmenšie požičateľné“ economy auto), zapli klímu a vydali sa v ústrety „korune kontinentu“ („crown of the continent“). Našim cieľom bolo užiť si a prejsť cestu zvanú Going To The Sun Road, vydať sa na túru k jazeru Hidden Lake, pokochať sa jedinečnými scenériami, objaviť aspoň kúsok z unikátneho wildlife a na spiatočnej ceste kuknúť jazero McDonald.

Cestu sme začali v infocentre na začiatku parku, kde vás privítajú vynikajúco pripravení miestni rangeri všetkých vekových kategórií ochotní informovať o chodníkoch a trasách alebo o aktuálnom počasí alebo požiaroch.

Po poobzeraní infocentra a doplnení tekutín sme sa vydali na Going To The Sun Road. Iba ňou prejsť je zážitok. Ako jediná cesta pretínajúca park sa tiahne približne 85 kilometrov zo západu na východ jeho divokým vnútrom, točí sa okolo úbočí hôr a ponúka jedny z najkrajších vyhliadok v Montane.

Keď už som pri vyhliadkach, odstavné vyhliadkové pruhy sa nachádzali približne každého pol kilometra (!!!), čo bolo super hlavne z hľadiska plynulosti premávky keďže dávala každému možnosť sa kochať každú chvíľku a nebrzdiť tým ostatných na kľukatej a relatívne úzkej ceste.

V roku 1985 bola vtedy táto vtedy vyše 60 ročná cesta (výstavba v r. 1921 až 1932) ocenená titulom „Národný pamätník civilného inžinierstva“…z fotiek je, dúfame aspoň trochu vidieť prečo bola takto ocenená – doslova sme sa presekávali uzučkými zákrutami po perfektnej ceste bez akejkoľvek jamy postavenej v absolúte neprístupnom teréne s miestami neuveriteľne úžasnými výhľadmi až do výšky 2026 m.n.m.!!!

Tú cestu by som opísal asi takto: Idete si tak cestou a pred vami sú steny…steny vysoké niekoľko kilometrov a vy nechápete ako to môže byť také strmé. Celý park vyzerá, ako keby ho ľadovce vytvorili iba včera, doslova. A takto nechápavo s otvorenými ústami sme pokračovali celou cestou smerom nahor až k spomínaným 2026 m.n.m.

Tam sa totiž nachádza jej najvyšší bod – Logan Pass, s menším, totálne plným parkoviskom, krásnym infocentrom a zároveň začiatkom turistického chodníka k Hidden Lake.

Na jeho začiatku nás najskôr privítal malý vykŕmený tvor (ground squirrel alebo niečo podobné) chystajúci sa pomaly na zimu, potom sme sa čudovali ako nám turistika ubiehala celkom rýchlo aj s mnohými zastaveniami na fotenie či už veľkolepej scenérie kopca Mount Clements, alebo miestnej fauny a flóry…aby ste si to nemuseli predstavovať, kuk obrázky:

Po asi hodinke stúpania do mierneho kopca sa nám naskytol pohľad na Hidden Lake spolu s masívom Bearhat. Pri tomto neskutočnom úspechu našej výpravy sme si pochutnali na vynikajúcom slovenskom menu (chleba vo vajíčku) pričom sme boli neustále sledovaný bandou hladných nazimuvajíčkovýchlebauložiťchcejúcichsi tvorov 😀

Naspäť v infocentre sme doplnili vodné zásoby a vybrali sa smerom východ dokončiť a doobjavovať Going To The Sun Road, ja s cieľom spraviť typickú foto z každej pohľadnice Glacier NP…to sa mi po príjazde na východný koniec bohužiaľ nepodarilo z dôvodu uzavretých vyhliadok, ktoré ešte stále ohrozovali rozsiahle požiare spaľujúce všetko čo im stojí v ceste…škoda, nabudúce 🙂