Veruže neboli, a zrejme ešte dlho ani nebudeme, keďže jeden z našich ďalších cestovateľských snov – argentínska Patagónia – sa ešte ani nerysuje…ale o tom v inom (možno) blogu…sedíme momentálne v aute a uháňame smerom na juh, najjuhovejší juh Južného ostrova, ktorý plánujeme pobehať za niekoľko dní strávených v stane na fučiacej nafukovačke.

Po ceste k pobrežiu (v piatok 29.januára) sme chceli zastaviť iba raz – na prieskum jednej míle dlhej jaskyne zvanej Clifden Cave. Podľa nášho sprievodcu nás čakala dobrá hodina náročnej trasy, plná lozenia, plazenia sa a prepchávania sa najrôznejšími dierami spolu s pred nami utekajúcimi pavúkmi.

Obliekli sme sa „našpinavo“ (takže žiadne kostolové veci, pozdravujem mamu a babku :D), do vačkov napchali všetky energizer baterky, čo máme, pretože podľa sprievodcu „ak vám umrie svetlo, umriete s ním…“. Alebo záleží na tom, či vás niekto s dobre zásobovaný baterkami v podzemnom labyrinte nájde alebo nie 😀

Nakoniec to ale nebolo až také náročné a ani sme sa moc neušpinili (topánky sa nerátajú). Vo vápencovej jaskyni sme ponachádzali kadejaké stalagnáty, hlboké jazierka a priepasti, pavúky a inú háveď, polozili sme po rebríkoch a vpodstate sme sa tam aj celkom dobre zabavili 🙂

Podvečer sme konečne našli náš camp pri šírom mori nazvaný podľa na pláži trčiaceho ostrova Monkey Island. Celkom sme si užili krásny západ slnka vykúkajúci z doznievajúcich búrkových mrakov alebo rannú (30.januára) prechádzku, ktorú nám konečne spríjemňovalo horúce „južanské“ slnko.

Zaujímavosťou tohto pobrežia sú okrem iného miestne stromy – popri plážach totiž len ťažko nájsť jediný rovno rastúci, pretože tu väčšinu roka fúka tak silný vietor, ktorý všetku vegetáciu ohýba do ťažko uveriteľných tvarov.

Naobed sme sa dostávali k jednému z tunajších dvoch najznámejších „koncov sveta“ – mestečku Bluff, v ktorom sa končí diaľnica č.1, ťahajúca sa z najsevernejšieho bodu pevninského Zélandu na Severnom ostrove až sem. Takže skôr ide o „koniec cesty“, ktorá je súčasťou novozélandskej frázy „from Bluff to the Cape (Reigna)“, niečo ako československé „až po Aš…“.

Ešte pred fotením sa so žltými kilometrovníkovými značkami na konci diaľnice č.1 sme sa v zálive na začiatku mesta vybrali preskúmať pohrebisko flotily rybárskych lodí, pričom nám do karát celkom zahral pomaly ustupujúci odliv. Na počudovanie je to celkom fotogenické miesto, posúďte sami:

Na našej ceste okolo sveta sme HelpX využili dovedna 9 krát a takmer zakaždým to prekonalo naše očakávania. Desiateho sme sa však nedočkali, pretože potom, ako sa všetko úspešne dohodlo, sa na nás posledný človek doslova vykašľal…tak sme boli zo dňa na deň nútení prehodnotiť a poprerábať celý náš zvyšok „bytia“ na Zélande. Nakoniec sme sa s Katkou dohodli na tom, že si posledných 20 dní jednoducho užijeme a celé toto obdobie jednoducho prehopsáme z miesta na miesto až do finále v Christchurchi. Takisto sme sa rozhodli, že prestriedame dni v stane s dňami, počas ktorých využijeme Couchsurfing a spoznáme tak opäť nových ľudí. Prvým z nich bol farmár Mike, u ktorého sme sa zložili na dve noci. Mike býva neďaleko Curio Bay, zálivu, ktorý sa stal pre nás zaujímavým hneď z viacerých hľadísk – prvým bol tzv. petrified forrest, skamenelý les starý 170 miliónov rokov!!! Samozrejme to nie je les v pravom zmysle slova, ale na plytčine vystupujúcej z mora je možné nájsť desiatky kamenných pňov alebo popadaných kmeňov. Všetko vyzerá byť drevenné, ale až dotyk a podrobné preskúmanie odhalia, že je to tu všetko doslova skamenelo.

Druhou, oveľa zaujímavejšou atrakciou tohto zálivu sú nepochybne žltooké tučniaky, ktoré tu možno vidieť každý deň asi hodinku pred západom slnka, kedy sa z mora (priamo po 170 miliónov starom skamenelom lese) vracajú do svojich hniezd. My sme spolu s ďalšími zvedavcami na tieto stvorenia v neustávajúcom mrazivom vetre čakali viac než dve hodiny.

Ide o najzriedkavejší typ tučniakov a na svete ich žije len okolo tisícky a tomu zodpovedá aj ich miestny počet – sú tu 4 páry, každý pravdepodobne s dvoma mláďatkami, pri ktorých strážení sa obaja rodičia striedajú. Každý deň je však možné zazrieť iba jedného člena rodiny, ktorý sa práve vracia s plným bruchom z lovu rovno za hladnými krkmi. Na naše šťastie po vylezení z vody nasleduje procedúra sušenia sa a opätovného impregnovania, tak sme ich mali možnosť pozorovať zopár desiatok minút.

Na farme ná s čakal Mike aj s pozvánkou na miestnu „akciu“ – írski a škótski potomkovia oslavovali v miestnom „kulturáku“ narodeniny jednoho slávneho írskeho básnika, na ktorého meno si už žiaľ nespomínam – ako si viete predstaviť, tam sme nemohli chýbať 😀 Nakoniec sa z toho vykľulo celkom fajn posedenie s rôznymi menšími vystúpeniami miestneho „folkóru“…

Cestou späť cez hory a lesy sa nám konečne podarilo zoči-voči stretnúť a odfotografovať najväčšieho novozélandského požierača všetkého zeleného, nepriateľa štátu a farmárov – possum, alebo po slovensky vačicu. A na prvý pohľad aké milé zvieratko!

V nedeľu ráno (31.januára) sme si to konečne namierili na najjužnejší bod Južného ostrova – Slope Point. V okruhu asi 30 kilometrov okrem oviec a zaprášených ciest nie je možné nájsť asi nič, aj tak si ale myslím, že prísť tam bolo niečo zvláštne už len z hľadiska tej obrovskej diaľky, ktorú sme sem na „koniec sveta“ prešli, aby sme sa tu obrátili a pomaly sa vydali na cestu nazad domov 🙂

Pred príchodom späť na farmu sme sa zadnými cestičkami stihli ešte dostať k peknému a idylickému majáku na Waipapa Point. Neviem čím to je, ale tieto majáky na takto opustených miestach vystavené nekončiacim náporom vetra, mora a dažďa jednoducho majú dačo do seba…

V prvý februárový deň – pondelok ráno – sme Mikovi spolu s našimi bratmi z Čiech a Moravy a spolucouchsurfermi Tomášom a Vaškom pomohli so zháňaním ovečiek do ohrady, počas ktorého nám Mike statočne odpovedal na všetky naše zvedavé otázky. Potom sme sa so všetkými zúčastnenými rozlúčili a vydali sa na ďalšie objavovanie krás tohto kraja.

Veľmi nás prekvapili dva vodopády, ktoré sme našli už po pár minútach cesty a následných prechádzkach po hustej džungli. Prvý vodopád je dokona pomenovaný po Mikovej rodine, ktorá patrila k prvým európskym novousadlíkom v týchto južných končinách – McLeans Falls. Ani druhý v poradí – Purakaunui – v kráse ničím nezaostával.

U „Lost Gypsy“ sme sa pohrali s nespočetným množstvom „nakolene“ vyrobených hračiek miestneho týpka, ktorý svoju zbierku hračiek a kadejakých funkčných hovadiniek sprístupnil za malý poplatok každému zvedavcovi, napríklad aj nám. A musíme povedať, že sme sa teda pozabávali až až 🙂

Hlavným programom dňa, pre ktorý sme vodopádmi a hrajkaním sa tak trochu zabíjali čas, boli „Cathedral Caves“, alebo aj „katedrálové jaskyne“. Ide o morom vytvorené jaskyne vydlabané do vysokých útesov nad nimi, na ktoré sa dá bezpečne dostať iba počas odlivu, čo z nich denne spraví zhruba 4 hodinovú atrakciu.

Prečo tomu tak je sme sa presvedčili hneď, ako sme tam prišli po chvíľke čakania na pár sekúnd bez vĺn – aj keď to celé vyzeralo bezpečne, celé miesto sa o pár sekúnd naplnilo mrazivou vodou z oceánu…tá voda bola tak neuveriteľne ľadová, že sme sa zmohli len na asi 10 minút v jaskyniach a hneď na to sme sa už vracali späť po pekne vyhriatom piesku…

Navečer nás, vášnivých pozorovateľov divej zvery, opäť čakalo pozorovanie kolónie žltookých tučniakov. Tentokrát sa to odohrávalo oveľa ďalej od nášho úkrytu, ale zato s oveľa väčším počtom jedincov ťarbavo lezúcich z mora. Dokonca sme objavili jedného, ktorý sem typovo akosi nezapadal a tak sme mali o zábavu celkom postarané. Večer sme zakončili neďaleko, asi dvojkilometrovou prechádzkou k majáku na Nugget Point, ktorý je celkom pekným miestom na nejaké tie gýčové dovolenkové fotky.

Utorok a stredu (2. a 3. február) sme trávili v najväčšom južnom meste – Dunedine. Prirovnania alebo prezývky ako  „novozélandský Edinburgh“ nie sú veľmi namieste, na slávne a predovšetkým nádherné hlavné mesto Škótska sa ani prinajmenšom nechytá. My by sme ho nazvali akýmsi „Wellingtonom juhu“, pretože svojim charakterom, veľkosťou a umiestnením pri mori nám ho až priveľmi pripomínal. Našou prvou zastávkou nebolo mesto, ale polostrov tiahnuci sa od neho smerom do mora s rovnakým názvom ako celý región naokolo – Otago. Na konci scénickej cesty po pobreží sa nachádzú kolónie tuleňov, modrých tučniakov (ktorých sme nestihli vidieť) a  albatrosov, ktoré ako sme zistili vyzerajú takmer ako čajky 😀 Ale cesta tam spolu s výhľadmi stáli našťastie zato.

V meste sme si stihli pozrieť to najkrajšie, čo v ňom aktuálne je – vlakovú stanicu, radnicu a krásny kostolík. A aj keď by sa to niekomu mohlo zdať málo, pri tej okolitej prírodnej kráse čakajúcej na nás v každom kúte ostrova, sa nám takáto mestská exkurzia v skrátenej forme zdala ako úplne primeraná a dostatočná 🙂

V stredu ráno sme sa vydriapali na poslednú miestnu atrakciu – najstrmšiu ulicu na svete Baldwin Street. Má sklon 19° a je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov. Ja viem, je to taká blbosť, ale pre nás zaujímavejšia ako nejaká pochybná galéria 😛

Najvzácnejších žltookých tučniakov nie je nikdy dosť, preto sme využili aj poslednú možnosť vidieť ich naživo. Katiki Point je pre turistov našťastie jedno z menej známych miest a ak to tak aj ostane, bude to stále asi jedna z najlepších destinácií na takmer celodenné pozorovanie malých pinguinov, pretože už bližšie sa k nim dostať ani nedá.

Čo to je turisticky známe miesto sme sa počas odlivu presvedčili na mieste zvanom Moeraki Boulders. Ide o obrovské kamene, ktoré vyzerajú ako obrovské lopty zakopané v piesku, ktoré denne pritiahnu tisícky nevraživých turistov, ktorí dokážu každému normálnemu človeku poriadne znechutiť akékoľvek zaujímavé miesto.

Jeden z veľmi mála známych susedov Moeraki šutrov je Shag Point – miesto podobné polguliam trčiacim z piesku ale podľa nás jednoznačne zaujímavejšie. Sú to totiž akési „dinosaurie škrupinky“, ale obrovských rozmerov. V jednej z nich sa dokonca našla doteraz najväčšia kostra dinosaura (plesiosaura) na území Nového Zélandu!!!

Vo štvrtok (4.februára) sme sa zobudili v kempe na Trotters Gorge, kde sme najskôr ani neplánovali byť, ale celé okolie s riekou a jaskyňami nás presvedčilo natoľko, že sme tam nakoniec prespali a ráno sa vybrali na menšiu túru po okolitých kopcoch. Po zbalení a vysušení stanu na doslova páliacom slnku sme zamierili k pobrežiu na posledné výhľady na oceán a zamierili opäť raz do vnútrozemia, ktoré vám takto pekne kvetnato opíšem pri troche šťastia s internetom až niekedy nabudúce 🙂