Môžem teraz kľudne konštatovať, že ani sme sa nenazdali, už sme na Novom Zélande a polovica nášho cestovania ďalekým svetom je nenávratne za nami…ostáva nám však stále asi stovka dní na tomto od nás navzdialenejšom mieste, ktoré sme si vysnívali a predstavovali už nejaký ten čas a spolu s vidinou tripu po USA nám pomohli prerúbať sa štátnicami a diplomovkami.

Let zo Sydney bol nečakane veľmi dobrý hlavne vďaka prekvapivo kvalitným službám na palube China Airlines. Škoda, že sme leteli len pár hodín a okrem Minions som si popri lietadlovom obede nestihol pozrieť žiaden iný film! 😀 Taká Katka mala zase iný problém, nevedela si vybrať ani jeden a tak to po rozpozeraní asi troch zabalila a začala čítať knižku…

Po prílete do Aucklandu a vystátí si asi dvoch hodín v radách na víza a „biologickú“ kontrolu (to aby sme sem náhodou nejakého tvora alebo peľové zrnko nepriviezli) sme sa konečne trochu otriasli, zohnali novozélendské telefónne číslo, pobalili stan, ktorý nám konečne po kontrole komplet rozbalený vrátili, zohnali parádne malinké auto z požičovne, pohľadali kempy a ako bonus takmer stratili jeden z našich kufrov…pri tom plánovaní, riešení milióna vecí a semtam chaose sa to bohužiaľ niekedy stáva…našťastie všetko dobre dopadlo a kufor nám strážili na jednej z príletových kontrol 🙂

S miernym zdržaním sme teda vyrazili nájsť dáky kemp niekde nablízku, pretože pôvodne plánovaný sa nám nepodarilo stihnúť. Opatrne s pravostranným riadením po ľavej strane sme sa trochu kostrbato dostali do krásneho Ambury Regional Park-u, obklopeného farmou s rozličnými zvieratkami, kde sme zakotvili na prvé dve noci. Cieľ sme mali celkom jasný (inak téma tohto článku) – poobjavovať (trochu) najväčšie mesto Zélandu Auckland a hlavne vychutnať si najznámejšie pláže regiónu na jeho severozápade, ktoré sú zároveň vyhľadávanými surferskými rajónmi.

S plážami sme začali hneď ráno, kedy sme sa kľukatými cestičkami vinúcimi sa krásnymi zelenými pralesmi nad mestom dostali na asi najslávnejšiu z nich – Piha Beach. Charakteristickými znakmi sú Lion Rock (obrovská skala uprostred pláže pripomínajúca leva) a plytká zrkadlová pláž tvorená čiernym sopečným pieskom…celkom dobrá kombinácia, nie?

Havajská teplá voda sa tu ale bohužiaľ neopakovala – akonáhle sme z parkoviska prešli cez pieskovú dunu plnú krásnych kvetiniek k moru, zistili sme, že nám akosi nestačí ani dlhý rukáv, taká bola totižto pri vode zima…a keď už som pri tej vode, ľad je celkom dobré vyjadrenie jej momentálnej teploty 😀 Inak celkom sranda – buď nám horeli chodidlá na rozpálenom čiernom piesku alebo mrzli celé nohy v oceáne…aj tak nás ale Piha celkom očarila svojou prirodzenou krásou, nekonečnosťou a typickými zákutiami.

Neďaleko Pihy sa na „Hillaryho chodníku“ nachádza vodopád, ktorý medzi turistami nie je až tak známi, no pre nás bol jednoznačnou voľbou. Od neúprosného slnka nás našťastie chránila džungľa popri chodníku a chladil nás svieži vzduch prichádzajúci od studeného potôčika. Po asi pol hodine sme sa dostali k 90 metrovému vodopádu Kitekite a zopár odvážnym slečnám chystajúcim sa okúpať…tiež ich to prešlo v tom doslova ľade, aj keď celková scenéria pri vodopáde uprostred džungle v slnečnom počasí vyzerá celkom lákavo 😀

Ďalšou zastávkou pre nás bola Karekare Beach, ktorá je ukrytá za zopár kopcami a vedie k nej iba jedna dlhá, úzka,strmá a kľukatá cesta…zrejme kvôli svojej polohe, žiadnym službám a nedostupnosti nie je taká obľúbená ako napríklad Piha, zato má však tak trochu opustený romantický charakter…opäť sme si mohli dosýta užiť čierneho rozpáleného piesku a miesto stavania hradu sme si vytvorili tak trochu klišé dovolenkový nápis…no a čo 😛

Poslednou plážou pre nás bola Muriwai Beach…ani nie tak pre samotnú pláž plnú surferov, ako pre vyhliadky na hniezda miestneho vtáctva. V angličtine sa volajú gannet a doteraz sa mi toto meno s mojim offline slovníkom (zadarmo) v mobile nepodarilo správne preložiť do našej kmeňovej reči…veď uvidíte na fotkách 😉 Taktiež uvidíte to množstvo, ktoré prekvapilo aj nás…doteraz nikto netuší, prečo si vybrali práve tieto skaly, ale už tomu tak raz je a miestni ochranári tu vybudovali pre zvedavcov ako sme my celkom pekné vyhliadky, z ktorých sa dajú tieto „gannets“ pozorovať aj niekoľko hodín.

Týmto sme zakončili celkom dlhý deň, počas ktorého sme poobjavovali miesta, ktoré nie sú turistami až tak prepchané a na ktoré nás doviedol malý outdoor bedeker NZ Frenzy, podľa ktorého budeme poväčšine pokračovať aj naďalej, keďže sa nám takto celkom osvedčil…pláže neďaleko najrušnejšieho a najväčšieho mesta Zélandu inak od nás dostávajú jedničku s hviezdičkou 🙂

Ráno (25.11.) sme mali na programe konečne nakuknúť aj do najväčšieho mesta celej Polynézie, rozlohou ako Londýn, avšak s populáciou 1,5 milióna ľudí. Kratučký program v Aucklandemnám sformovali dve veci – predpoveď počasia, ktorá vravela o poobedňajšom daždi a naša (dá sa povedať) presýtenosť mestami, ktorá zrejme má čo dočinenia s dvojtýždňovým pobytom v Sydney…prvou zo zastávok bol kopec Mt.Eden neďaleko centra mesta, ktorý evidentne vznikol sopečnou činnosťou, pretože v sebe ukrýva okrem krásneho výhľadu aj vyhasnutý kráter. Len pre zaujímavosť, takýchto vulkanických kopčekov do 200 m.n.m. je v okruhu 25 km asi 50!

Potom sme si to už pekne namierili do centra, kde sme sa iba tak zľahka pomotali po uliciach, nakukli do jedného kostolíka, na ulici vypočuli vianočne koledy vrámci reklamy nemenovanej poisťovne a celkom nám stačilo…viem, že veľa ľudí môže tvrdiť, že sme si neužili „ten pravý“ Auckland, nočný život alebo nešli na nejaké miestne trhy, ale po metropolách ako Las Vegas, San Francisco alebo Sydney je ťažké nadchnúť sa pre ďalšie (opäť len) mesto s myšlienkou, že „tam vonku“ na nás už netrpezlivo čaká celý Nový Zéland, kam sme sa predsa netrepali kvôli mestám 😀

Koniec prvého článku zo severu NZ, presúvame sa konečne do šírej zelenej krajiny, ktorú po novom nazývame ovečkoland a najbližie píšeme zo zabudnutého poloostrova Coromandel 😉