Deň 38 (29.6.) Do vytúženého Nórska sa nám podarilo dostať po viac ako mesiaci. Tesne pred odchodom som si len tak načrtol, koľko by to asi mohlo trvať aj s nejakými nečakanými zastávkami a tipol som 1.júl – takže sme to stihli takmer presne 🙂 Poslednou prekážkou alebo povinnosťou pred vstupom na hraniciach Bjørnfjell bolo preclenie Rastíka – to vybavili dievčatá, ktoré na colnici stretli prvých slovákov na našich cestách! Manželia z DS robia celoeurópskych kuriérov v dodávke napoly prerobenej na karavan. Aj tak sa dá pocestovať… Inak na hraniciach sme boli o 12:40, colnicu otvárali o jednej – celkom dobrá náhoda, keďže nám ani nenapadlo zistiť si otváracie hodiny predtým – naivne sme predpokladali, že bude otvorené nonstop 😀

Takmer v momente ako sme prešli hranicu, začal byť terén členitejší, hlbšie údolia striedali ešte vyššie kopce. Jazierka už neboli také nedotknuté a na ich brehoch sa týčili malé chatičky s nórskymi vlajkami, niektoré aj so zelenou strechou. Takisto nás pekne privítalo aj počasie, to malo byť upršané celý týždeň, ale oceánsky vietor to asi celkom dobre rozohnal. Ponuku sme využili a spravili si parádny obed na kamienkovo-pieskovej pláži v mestečku Bjerkvik. Ihrísk tu zrejme veľa nebude, a tak sa Katulienka preorientuje na hľadanie čo najviac mušlí a hádzanie kamienkov do mora.

Deň zakončujeme ako inak, pri mori a malinkom prístave v dedinke Evenskjer s výhľadom na ešte stále zasnežené kopce. Je tu celkom plnka, prichádzame na parkovisko ako 12-ty karavan a ďalší sa tu už nezmestí. Čajky vrieskajú ostošesť celú noc, na to si predpokladám musíme rýchlo zvyknúť. V meste inak všetko zatvorené, vrátane pumpy, celkom typická nedeľa večer. Prvý deň v Nórsku tak hodnotíme veľmi pozitívne, je tu prekvapivo teplejšie a na prvý pohľad menej komárov 🙃.

Deň 39 (30.6.) Neďalekým mostom sa cez úzky fjord dostávame na ostrov Hinnøya – štvrtý najväčší ostrov Nórska. Keď sme ním išli tak sa nám postupne vracali spomienky zo severného ostrova Nového Zélandu a niekedy aj z Havaja, teda nebyť toho snehu 🤣 Ostrov vyzeral byť celkom hospodársky – všade je tu veľa traktorov čo kosilo a balíkovalo trávu…plus sem tam kravy, ovce alebo kone. My sme zamierili k jednej z čistiacich staníc, kde je zadarmo mašina, kde vložíte plnú kazetu z WC, zavrú sa dvierka a ona sa vyčistí a napustí novou chémiou. Napríklad v Nemecku boli takéto miesta spoplatnené. Škoda, že tu nie sú sprchy, z ktorých by vyliezol človek rovno voňavý, očesaný a suchý 😀 Obyčajné však našťastie našla Katka v meste Harstad, a to rovno v bicyklovom parku plného veľkých aj malých pump-trackov, alebo trailov na horské bicykle. Samozrejme nemohla chýbať požičovňa bicyklov alebo wifi. Zadarmo nám požičali biky aj helmy, namontovali sme Katulienkinu sedačku a hurá do lesa, kúsok k neďalekému jazierku prebehnúť Rasťa. Najväčší úspech mal aj tak samozrejme pumptrack…

Zážitkov bolo v tento deň veľa, ďalší na nás čakal po príjazde kľukatými úzkymi cestami do dedinky Refsnes – trajekt na druhú stranu! Všetko inak prebehlo hladko a automaticky – pri naloďovaní nám týpek telefónom zoskenoval ŠPZ-ku, skontroloval, či sme zaregistrovaní v automatickom platobnom systéme a mávol, nech pokračujeme…všetko sa dialo počas pomalej jazdy, nemuseli sme zastavovať, super to zrýchlilo celý proces naloďovania sa.

Už pri odchode z bike parku začala Katka silno rozmýšľať, kde budeme nocovať. Na Vesteráloch a zvlášť ostrove Langøya, kde teraz sme, je momentálne veľmi veľa karavanistov na tak malú plochu, ktorí sa napchajú na každý voľný kúsok zeme. Blokujú tak parkoviská a prístupové poľné cesty pre domácich, alebo stoja na súkromných pozemkoch alebo farmách nehovoriac o tom, že robia bordel. My k tomuto trendu veľmi prispievať netúžime, a tak sa snažíme hľadať oficiálne stojiská. Katke však napadlo pozrieť sa aj na appku couchsurfingu, kde našla 76-ročného Sveina, ktorý hosťoval už 120 ľudí! Napísala mu teda s malou dušou last-minute couch request a on to s našim prekvapením akceptoval. Takže sme na noc luxusne zaparkovaní pred jeho domčekom s neskutočným výhľadom na západné Vesterály z jeho kuchyne aj obývačky. Na večeru sme mali švédske mäsové guľky s omáčkou a varenou zeleninou. Parádne sme s bývalým námorníkom a učiteľom pokecali – je to perfektný človek plný elánu, ktorý stále hosťuje študentov na zahraničných stážach počas celého roka. Pomedzi to cestuje po svete, chodí navštevovať „svojich“ bývalých študentov, couchsurfingových hostí a popozerať miesta, kde sa v minulosti plavil ako námorník.

Deň 40 (1.7.) U Sveina sme ráno ešte behli na kus reči a po rozlúčení vyrazili späť na cesty. Bolo treba dokúpiť potraviny a dotankovať, a tak sme v meste Sortland nazbierali aj zopár poznatkov – je tu drahšie ako vo Švédsku, ale nie je to až taký cenový šok, ako to bolo pred 10 rokmi. Asi vďaka dražobe na Slovensku. Nafta sa dá kúpiť aj za 1,70€, ale keďže nám došlo VIF letné aditívum, keď je možnosť tankujeme tú lepšiu a týmpádom aj drahšiu. V karavanistickom obchode sme doplnili zásoby chémie do wc, ktovie kedy nájdeme podobný obchod. Ďalšia bola v pláne sobia farma kúsok za mestom, ale my sme opäť raz nemali šťastie – bola zatvorená…Pokračujeme teda ostrovom Hinnøya na sever, až na ostrov Andøya, kde nás čakala jedna z Nórskych scénických ciest, 58km trasa po západnom pobreží ostrova.

Cesta to bola extrémne ufúkaná, na vyhliadky alebo minichodníky sme sa v takom počasí veľmi neodvážili. Aj tak nás ale stále držali nalepených na oknách parádne výhľady na strmé kopčiská dvíhajúce sa rovno z oceánu. A keď sme konečne zastavili v kempe, s Katkou sme sa cítili úplne ako kedysi na Islande. V Stave camping, kde prespávame, majú navŕšených asi 4-5 kopčekov, v ktorých na vrchu zakopali horúce bazény… (kopčeky naľavo od karavanu na fotke) Vyzerá to parádne, ale cena už taká parádna nie je (cca 76€ na 90min). Aj tak boli všetky beznádejne vypredané. Zaujímavé boli aj sprchy, kde sa platilo kartou – pípnete telefón a spustí sa na 5 minút sprcha. Brali sme to ako výzvu, či to všetci traja stihneme do vypnutia vody, a predstavte si, stihli sme to úplne vpohode aj s umytím vlasov!

Deň 41 (2.7.) V ďalšej dedinke Bleik sme si vyšli na krásnu piesočnú pláž s bielym jemným pieskom. Stavali sme hrad, písali do piesku, hľadali mušle, medúzy, krabie klepietka a kadejaké iné naplaveniny. Nakoniec sme ostali v miestnom kempe aj na noc, aj keď sme mali v pláne trajekt na ostrov Senja – hlavným dôvodom bolo, že nám ešte neprebehla zahraničná platba na nórsky účet trajektovej spoločnosti, kde sme sa zaregistrovali a predplatili kredit, z ktorého sa budú stŕhať peniaze pri každom nalodení sa. Obrovským benefitom tohto kreditu je 50% zľava z ceny trajektov. A druhým dôvodom, prečo sme nakoniec ostali, bolo počasie -> ako sme boli na piesku, tak severne aj južne od nás čierňava a dážď, na pláži slnko ☀️Tá je mimochodom vedľa kempu hneď za malou dunou, takže tam máme iba naskok.

Celý deň sme teda nečakane a netradične strávili na jednom mieste – buď sme stavali vodné diela s celou kýblikovo-lopatkovou výbavou, alebo sme sa hrali v miestnej spoločenskej miestnosti („hujáááá tatino, poď, úkážem Ti hejničku“)…Katka stihla zatiaľ oprať a osušiť prádlo. U uja na recepcii si Katulienka kúpila škoricového slimáka (vyzerá, že to je v škandinávii jedno z najtypickejších pečív) a skoro celý ho zošrotovala.

Večer Katulienka po namáhavom dni zaspala už o 21:30 (norma je o 00:00), vonku ale bolo krásne. Tak sme povyťahovali stoličky a užívali si večerného slnka spolu s ďalšími karavanistami. Inokedy o desiatej dedinka duchov, dnes niekorí vínkari ťahali aj do druhej rána…

Deň 42 (3.7.) Z kempu a hlavne pláže sa nám malinkú bágristku do auta podarilo dostať iba za úplatok z pekárne – samozrejme škoricového slimáka 😂 Platba nám síce stále neprešla, rozhodli sme sa však nečakať a nestrácať ďalší deň čakaním. V najsevernejšom mestečku ostrova Andenes sme mali na pláne iba pozrieť maják, tulene a tesne po odchode poobedného trajektu sa zaradiť hneď do radu na ten ďalší, spraviť si kávu v karavane a uspať Katulienku.

Tulene sme pri majáku nenašli, a tak sme sa vybrali k prístavu. Keďže sme prišli skôr ako sme plánovali, trajekt tam ešte stál a naloďoval autá. My sme prišli poslední, a tak sme sa zaradili do radu č.3, kukajúc na odchádzajúce autá v predošlých dvoch. Zrazu prišiel týpek v reflexnej bunde, načítal nám mobilom ešpézetku a poslal nás za ostatnými! A tak sme mali konečne aj kúsok šťastia, od ktorého malá bagristka s prstom v nose odpadla po prvých minútach hojdania sa na mori 🙂

Ostrov Senja leží severovýchodne od Vesterál a v jeho západnej časti, kam smerujeme, je charakteristický riedkym osídlením a hlavne krásnou prírodou – predovšetkým horami vystupujúcimi rovno z oceánu do výšky jedného kilometra. Nás očaril už pohľadmi z lode, no až na zvlnenej vyhliadke Bergsbotn sme si tú nádheru mohli vychutnať plnými dúškami v ukážkovom počasí.

Náš relatívne malý karavan sa ukázal byť ideálnym na miestne úzke jednosmerné cestičky. Tie majú iba malé množstvo výhybiek, pričom rovnaké je to v tmavých vlnitých skalných tuneloch. Väčšinou sa však stretávame s rešpektujúcimi a ochotnými vodičmi v oboch smeroch, a tak je šoférovanie celkom príjemné. Ideálnou rýchlosťou tu je aj tak len 60tka, napokon, nie je sa kam ponáhľať – stojíme na každom krajšom odpočívadle, alebo výhybke.

Divnou špecialitou Nórska sú vodopády – máme pocit, akoby boli úplne odignorované. Sú ich tu doslova tisíce, k takmer žiadnemu nevedie cesta alebo turistický chodník, a nám sa zdá, že sú pre všetkých neviditeľné – iba my nechápeme a kocháme sa jedným mohutnejším, ako druhým. More je tu tyrkysové ako niekde v prospektoch o Karibiku, pieskové pláže nevnímajúc…už len tú teplotu doladiť 😀

Po prvotnom kľučkovaní ostrovom sme začali pomaly hľadať miesto na odparkovanie a uvarenie obeda, ale všade bol pichnutý nejaký karavan. Keď sme konečne niečo našli, Katulienka zahlásila, že chce ísť ďalej, do kempu…tak teda chodíme a hľadáme miesto aj na prípadné prenocovanie. V appke park4night ho Katka našla pri dedinke Steinfjord. Menšie štrkové parkovisko hneď pri pláži, s WC a smetiakom. Parkovné je 8,5€/24hod. a platiť sa dá v automate kartou, v hotovosti alebo apkou, odsúhlasené celou posádkou…paráda! Prišli sme a čakala nás samozrejme totálna plnka. Vtesnali sme sa ešte ako-tak ku kríkom, kde sa autokaravany na dĺžku nezmestia, no my po rozpojení šKatuľky áno. Keď som ju komplet rozpojil a začal stabilizovať, z vedľajších miest rovno pri pláži naraz odišli asi 3 autá…po rýchlom prehodnotení situácie a veľkému záujmu o toto parkovisko som teda nelenil a ihneď odkotvil, zapojil a preparkovával 😀 Toto parkovacie miesto nás duševne prenieslo spomienkami na Zéland, kde boli vo free campoch autá a vany zaparkované úplne všade, kde sa len dalo. Aj tu sú karavany natlačené na sebe, odrazu už neplatí nepísané pravidlo, že by mali stáť od seba v 3-4m rozostupoch, samozrejme z bezpečnostných dôvodov (požiar). Pekne nahusto vedľa seba, aby sa aj ďalší pomestili. A aby sme nezabudli, stretávame tu aj prvých Slovákov od začiatku výletu…na veľkom karavane, ktorý im tu nechali kamoši na letisku, postupne ho prepravia späť na Slovensko počas otcovskej dovolenky 🙂

Deň 43 (4.7.) Do neďalekej dedinky Mefjordvær sme si pôvodne išli iba vyčistiť kazety a doplniť vodu, poprípade sa prejsť a pozrieť sa na výhľady. Nenašli sme však žiadne schopné parkovanie a Katka naviac potrebovala poposielať zopár mailov na úrady. Jediná dostupná a schopná wifi bola v miestnom samoobslužnom kempe. Mamina teda zakotvila s notebookom na lavičke, my s Katulienkou sme sa išli pohrať do fontány s desiatkami gumených kačičiek…neskôr sme objavili aj detské šľapacie traktory, ozajstné traktory, takmer naozajstného Matera (najlepšieho kamoša bleska McQueena z filmu Autá), bicykle na požičanie, saunu, práčku a sušičku v cene…viac nám nebolo treba a už sme aj odpájali šKatuľku 😀

Katulienka nezaháľala a okamžite po „ubytovaní sa“ zhrabla pedálikový bicyklík s pomocnými kolieskami a jazdila všade naokolo. Ani sme sa nenazdali a v okolí kempu sme sa nejak tak premotali celý deň. A čím viac sa blížila polnoc, tým krajšie výhľady sme mali. Minimálne pre mňa sa toto malé nenápadné miestečko určite zaradí k najkrajším kempom, v akých sme boli.

Deň 44 (6.7.) Budíme sa do krásneho teplého a slnečného rána, raňajkujeme vonku, kecáme so susedmi z Nemecka, Katulienka sa ešte popreháňa na bicykloch a traktoroch, platíme domácemu spätne za ubytko a vyrážame. Dá sa platiť (je to takto vo väčšine stellplatzov a v samoobslužných kempoch): 1. v hotovosti, ktorú nemáme, 2. prevodom na účet, za čo si naše banky pýtajú nehorázne poplatky, tak sa tomu vyhýbame 3. cez aplikáciu (rôzne miesta majú rôzne aplikácie) 4. alebo kartou u domáceho, s ktorým sa treba telefonicky dohodnúť, kedy príde. Na iných miestach sa platí napr. v potravinách, na pumpe… Inak celé Dánsko a Švédsko sme zvládli bezhotovostne, v Nórsku si zrejme budeme musieť pre najodľahlejšie miesta zohnať aj nejaké Nórske koruny.

Cieľ na dnes máme opäť neurčený, ale pokračovaním po ceste číslo 862 zisťujeme, že tie najkrajšie fjordy a kopce Senje sú pomaly, ale isto za nami. Po ďalšej krátkej jazde do rybárskeho mestečka Husøy, ktoré leží na malinkom ostrove v strede fjordu, zakotvujeme v prístave na stojisku pre karavany a užívame si výhľady. Stojisko je tesne pred ostrovom. Na prístupovej ceste na ostrov je tabuľka s prosbou, aby karavany nechodili na ostrov. Je to fakt malý ostrovček a karavany sú fakt veľké, nemotorné a je ich všade veľa.

Po krátkom poobednom spánku sme naštartovali kočík a išli sa prejsť po ostrove na jeho druhý koniec, kde je malý maják. Celou cestou sme plánovali túru na miestny legendárny kopec Hesten, z ktorého je unikátny výhľad na vrch Segla (plachetnica). Bohužiaľ nejde o úplne jednoduchú turistiku, a tak sa na ňu podvečer podujmem iba ja s Rastíkom. Katky sa zatiaľ túlajú prístavom, plážami, pozorujú medúzy, kraby alebo slimáky, dokonca sa kúpali aj spolu s legovými postavičkami.

My s haukom sme mali poriadny chlapský večer – najskôr sme si to za zvuku Foo Fighters veľmi svižne prekľučkovali autom cez serpentínky a hneď nato vyrazili plný entuziazmu spolu s asi 50tkou ďalších turistov kolmo hore po Hesten traily. Rastíkove nadšenie neutrpelo celou cestou, mne klesol hrebienok už na prvom stúpaní a ďalej to bolo už len horšie. Stavy vyčerpania sa v pravidelných intervaloch striedali so stavmi absolútnej beznádeje a sklamania z aktuálneho stavu mojej chabej telesnej schránky…po urputnej hodine sme však utrpeli prvú čiastočnú výhru – sedlo pod našim cieľom, a ja som si tak doprial chvíľku oddychu doplneného o asi najlepšie jablko, ktoré som kedy jedol. Po videohovore s Katkami som bol na tom oveľa lepšie a iskry v Rastíkových očkách ma definitívne presvedčili prekonať sa a začať sa plaziť na vrchol kopca Hesten. Po najutrápenejšej hodine a pol za posledné roky sme sa v ideálnom počasí a svetle vydriapali hore a odmena bola vážne dychberúca – neskutočné výhľady ponúkali všetky svetové strany a mne tak neostávalo nič iné, ako cvakať a natáčať. Rastíka to po chvíľke omrzelo a veľmi rýchlo sa stal vrcholovým modelom pre nespočetné množstvá objektívov rozveselených súputníkov.

Po dobehnutí k autu nás za odmenu čakali granulky, liter čokoládového mlieka a Kabáti na cestou serpentínami. Večer zavŕšilo prvé „ostré“ testovanie karavanovej sprchy a bolo celkom úspešné, keďže sme zistili, že naša vstavaná 5l nádrž bojlera na horúcu vodu stačí 💪.

Deň 45 (6.7.) Až teraz pri písaní blogu si uvedomujem, že Husøy bolo najsevernejšie miesto, na ktoré sa cez tento dlhý roadtrip dostaneme – severne tak končíme zhruba na 69°32 minúte a 32 sekunde severnej polárnej šírky.

Pre lepšiu predstavu, tu je screenshot z google maps a navrhované trasy domov:

A ešte pre porovnanie s podobnou zemepisnou šírkou na južnej pologuli:

Posledný deň na ostrove Senja je opäť krásny, a my sa rozhodujeme ísť naspäť takmer rovnakou trasou, ako sme šli. Obednú pauzičku si teda robíme na našej obľúbenej pláži pri dedinke Steinfjord…lúčime sa s nenápadným ostrovom a v diaľke sa nám črtá pokojný týždeň strávený postupnými presunmi na zrejme najväčší cieľ nášho roadtripu – Lofoty 🙂