V nedeľu 3. januára sme sa z Christchurchu pobrali preč, aby sme konečne načali a okúsili niečo z pravej divočiny aj na Južnom ostrove. Voľba padla na jednu z rozľahlých fariem niekde pred koncom Double Hill Road, prašnej štrkovej cesty, ktorú by ste na mnohých mapách hľadali asi zbytočne. Počas príchodu malo celé obrovské údolie zvláštne čaro, dokonca aj počas vytrvalého dažďa.

Po privítaní pani domácou Belindou sme sa nasťahovali do malého domčeka nad celou usadlosťou a na 10 dní sa našimi skvelými susedmi stalo stádo ovečiek všetkých veľkostí a farieb, mašurko nami nazvané Čuník, s ním bývajúca ovečka a pár koní – všetko vpohode charaktery 🙂

Keďže sme boli v údolí medzi vysokánskymi kopcami (niektoré cez 2800 m.n.m.) a ako som spomenul počas príchodu nám pršalo (čiže vo výškach snežilo), ráno (4.1.) nás po prebudení čakal kráľovský výhľad na zasnežené vrcholy okolitých kamenných obrov. Krátko poobede sme stihli vybehnúť na najbližší breh a pofotiť celé údolie aj s pohľadom na „našu“ farmu.

Kopce nás neprestávali udivovať ani počas pomáhania domácim – asi prvé čo mi domáci gazda Mark povedal bolo niečo ako „toto je traktor, takto sa štartuje,  a na ostatné hádam prídeš sám…“. Tak som sa skamarátil s polorozpadnutým, ale fungujúcim traktorom a pospomínal na staré dobré časy z bizónej rezervácie v Montane. Celkovo nám celý tento veľmi suchý kraj pripomínal svojou charizmou mix Montany a Idaha, tak sme sa tu aspoň necítili ako takí úplní cudzinci.

Tým, že sme mali a stále máme až do konca celého výletu požičané auto, sa nám výrazne uľahčili presuny za krásami okolia a tak sme jedného pekného dňa jednoducho doň nasadli a vybrali sa zistiť, čo sa  nachádza na konci Double Hill Road. No, okrem doslovného konca sveta sme tam našli aj zopár krásnych zákutí, modromodrú ľadovcovú rieku a hlavne milión brán, ktoré bolo treba neustále otvárať a zatvárať, o čom by vedela porozprávať hlavne Katka 😀

Keď som začínal písať tento článok, myslel som si, že napíšem prvú vetu ako úvod a ostatné nechám tak, aby za seba porozprávali fotky…ale akonáhle som sa rozpísal, na um mi prichádzalo toľko vecí, že koniec článku je ešte ďaleko pred nami. Napríklad jedného krásneho večera sme zistili, že na oblohe nie je konečne mesiac a tak sme sa mohli pokochať aj hviezdami a nebom, aké u nás na severnej pologuli nie je…a pritom sme podvedome stále hľadali Veľký voz 😀 Miesto neho sme po dlhom hľadaní objavili navigačné súhvezdie juhu – Južný kríž…(to je ten obrátený)

Jedného dňa sa nás Belinda spýtala, či máme radi lietanie. Po prvom zhrození sa a predstave dvojsedadlového laminátovo-plexisklového stroja na turbulencie sme si to bleskurýchle rozmysleli – veď, prepánajána, kto by odmietol let súkromným lietadlom pomedzi najkrajšie kopce na Novom Zélande??? Jasné, že ideme 😀 V jedno pekné pondelkové ráno nás zobudili s tým, že sa ide na vec – nahádzali sme teda do seba nejaké cereálie a hlavne (!!!) pochrúmali tabletky proti nevoľnosti a vyrazili dolu do údolia na malé letisko (rozumej „do tvrau dráhy“ pokosenú lúčku), kde nás už čakal Markov otec pri jeho malom bielom lietadle.

Najskôr ja, potom Katka, obaja sme mali možnosť poletieť si kľudne ponad krásne údolia asi pol hodinku, ochotný ujo nám poodpovedal na každú jednu zvedavú otázku a ja som si dokonca mohol aj vyskúšať nejaké to „šoférovanie“. Počiatočný strach zrejme aj vďaka dopingu opadol už po pripútaní sa a celé to divadlo sme si tak mohli v pokoji a nerušene dosýta užiť, ešte by sme asi aj šli viackrát 😀 Inak to bol mega nezabudnuteľný zážitok!

V širšom okolí sa nachádzala aj jedna z ďalších lokalít, známych predovšetkým z filmu Pán Prsteňov: Dve veže. Ide o celkom vzácne miesto, pretože po nakrútení všetkých pasáží sa daných záberov takmer vôbec „nedotkli“ všadeprítomné špeciálne efekty alebo umelé dorábanie kopcov atď., takže vo filme je v skutočnosti „holá“ realita. Miesto vo filme sa volá Edoras, mesto v kráľovstve Rohan, ktoré bolo na malom kopčeku uprostred neskutočného údolia takmer celé naozaj aj postavené…škoda len, že tam neostalo dodnes a filmári sa ho rozhodli totálne demontovať.

Kopec Mt.Sunday sa inak nachádza v jednom z vedľajších údolí od nášho, vzdušnou čiarou niekoľko kilometrov, avšak bez helikoptéry alebo lietadla sa tam cez hory dostať nedá, a tak nám v utorok (12.1.) cesta tam a späť trvala po štrkových cestách/necestách viac ako 5 hodín!!! Na Slovensku celkom dlhá doba strávená cestovaním, tu každodenná záležitosť…

Posledný TOP zážitok sme mali zo zháňania oviec posledný deň na farme. Našťastie sme to nemuseli robiť my, pretože ponachádzať 4 tisícky častokrát tvrdohlavých alebo prešibaných 4×4 terénnych ovečiek po chotári s rozlohou niekoľko kilometrov štvorcových kopcovitého terénu nie je také jednoduché akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Miestni farmári na čele s domácim Markom na to používajú metódy známe od prvopočiatkov ľudstva (tzv. hod bakuľou na cieľ), až po naháňanie ich policajnou sirénou hučiacou z reproduktora miliónovej helikoptéry.

A keď nás už nudilo pozerať sa na to, o zábavu sa vždy kvalitne postaral malý jedenapolročný Ben, nebojácne to dieťa miestnych horalov, ktorý bez akéhokoľvek zaváhania naháňal stádo desiatok ovečiek v najbližšej deliacej ohrade. Zlaté dieťa 😀

Takto akčne sme ukončili našich desať dní uprostred majestátnych Južných Álp, počas ktorých sme mali možnosť nakuknúť do života pohodových novozélanďanov žijúcich na konci sveta. Za zážitky patrí veľká vďaka Belinde, Benovi, Markovi a jeho rodičom, o dvadsať rokov očakávame Bena na výmennom pobyte na Slovensku 🙂 Nabudúce sa ozývame zo Západného pobrežia!