Deň 90 (20.8.) Ráno nás privítalo slniečko, ale pomerne chladná pocitová teplota. V noci bolo okolo 10°C. Z tohto počka nadobúdame pomaly pocit, že už začína jeseň 🍁🍂. Raňajkujeme, balíme a ideme smer ľadovce. Cesta je super rýchla a široká, keďže to je E39, jedna z hlavných ciest juhu. Výhľady sú taktiež krásne, miestami ideme úzkymi vysokými údoliami…všade naokolo opäť farmy so zvieratkami a všade sú traktory kosiace a balíkujúce seno.

V meste Skei čistíme za poplatok karavan na miestnom „servisnom“ mieste a dokupujeme zásoby jedla v Coop-e. Aj by sme bez toho prežili, ale je to dobré rozptýlenie pre Katulienku pomedzi cestovanie a Katka samozrejme nepohrdne pomotaním sa v obchode. Pokračujeme po ceste č.5 k ľadovcom.

Na parkovisku ľadovcového splazu Bøyabreen varíme obed, potom s úvodnými veľkými protestami slečna zalomí na obedný spánok a až potom sme sa dostali k nejakým výhľadom spojeným s prechádzkou. Stále sa motáme okolo ľadovca Jostedalsbreen, ktorý je najväčším na pevninskej Európe.

Supphellebreen – splaz hneď vo vedľajšej dolinke, bol vysokánsky a na pohľad veľmi hrubý. Plus keška na parkovisku, ideálne kombo. K tomu prirátajte vytiahnutý kýblik s náradím pre malú slečnu a veselý výlet je na svete 🙂

Neďaleko sme zablúdili aj ku Glacier múzeu. Celkovo sme tento koncept infocentier vybudovaných ako múzeá nevstrebali, keďže sú ich expozície spoplatnené. Tu sme sa zastavili, lebo sú vonku interaktívne ihriská spolu so sochami mamutov. A vnútri vypchatý ľadový medveď, ktorého boli Katky pozrieť. Musíme ale uznať, že lokalita ľadocového múzea je perfektná, pretože z parkoviska je vidno viacero ľadovcových jazykov a dolinky sú ako z učebnice v tvare písmena „U“.

Na prenocovanie sme sa chceli zašiť niekam nenápadne do dolinky, ale na poslednú chvíľu (doslova, cca 1,5km pred cieľom) Katka objavila oveľa lepší variant – na slepej ceste v dedinke Fjærland, za ktorou už nič nie je, teda úplne malé zabudnuté miesto. Leží na jednom z takmer koncových ramien Sognefjordu – druhého najväčšieho fjordu na svete a najväčšieho v Nórsku. Šírka jeho ústia je približne 72 km a celková dĺžka 203 km, maximálna hĺbka je 1 308 m pod hladinou mora.

Späť k „našej“ dedinke. Vyrobili tu v bývalom trajektovom prístave parkovacie miesta pre karavany (zadarmo) a v okolitých budovách (tiež patrili v minulosti prístavu) je obrovský antikvariát kníh. Knihy sú vyložené aj vonku na poličkách, dajú sa pozrieť a kúpiť v prípade záujmu (peniaze sa hodia do schránky). Je tu aj veľa lavičiek, pódium s kreslami, pieskovisko s bagrom a hračkami, domček, labyrint… dokonca je neďaleko aj wc so sprchami a práčkou. No jednoducho ideálne miesto s unikátnou atmosférou a krásnymi výhľadmi na okolité kopce, údolia a ľadovce.

V Nórsku už skončili školské prázdniny, z ciest sa odpratali nórske a švédske karavany, zostali iba húfy Nemcov. Teda aj na dnešnom nocovisku bola Katka v domčeku a na pieskovisku (štrkovisku :D) s dvoma staršími dievčatkami, nemecky hovoriacimi. Boli ale super, neodstrčili ju ako vedia niekedy staršie deti, celkom ju pri sebe tolerovali.

Ja som si po ceste už dlhšie všímal drevené stodoly na kamenných základoch. Neďaleko parkoviska jedna taká opustená bola a tak som ju šiel preskúmať. Fascinovala ma precíznosť dedinskej stavby, hlavne jej základov, ktoré tvoria iba presne opracované kamene uložené bez jediného kúsku malty!

V noci sa teplota hýbe okolo 8°C, ale našťastie nefúka, a my teda nemusíme až tak kúriť. Keď fúka, tak sa celý karavan podstatne rýchlejšie ochladzuje a Katka v noci často šteluje kúrenie a kadejako prikrýva malého červíka, ktorý cestuje po celej posteli a neustále sa odkopáva…

Deň 91 (21.8.) Znovu sme zablúdili do mestečka Skei, znovu na nákupe a znovu na vyčistenie a doplnenie karavanu. Keď sme zaparkovali pri obchode, tak sme našli na zemi hračku (látkovy hríbik z Katulienkinej „kuchynky“), čo nám včera vypadla. Ešte, že sme parkovali na tom istom mieste 😀 Hneď potom sme pokračovali južným smerom na ďalšiu scenic route. Katulienka čoraz silnejšie bojuje proti obednému spáku, a to samozrejme aj napriek únave. Keď si lahneme po obede, chytá celkom hysáky 🤣 Presúvame sa teda na spánky do auta, ktoré sú takmer úplnou istotou. Majú vpodstate iba jednu nevýhodu – strácame hodinku, možno hodinku a pol buď na dospávanie, alebo na ďalšie plánovanie, písanie blogu, vybavovanie nevyhnutností, alebo na slastné ničnerobenie…po novom Katulienka večer zaspáva okolo 23:30.

Z E39 odbáčame na FV613, na Gaularfjellet scenic route. Výhľady pekné ale moc sme toho nenafotili – sme už z výhľadov dosť rozmaznaní a videli sme aj krajšie 🙃 Nocujeme na odpočívadle Hestad, hneď vedľa jazierka s pieskovo-blatovým brehom. Berieme teda kýblik, Katulienku obliekame vodeodolne a ideme stavať hrad 💪

Je tu aj pekný malý drevený kostolík/kaplnka zo 14.storočia, ktorú stihli začiatkom 19.storočia rozobrať a v ten istý rok aj naspäť zrekonštruovať (nevieme prečo). Hneď za kostolíkom boli super čučoriedky. Inak toto je zvláštne, tie čučoriedky chutia všade inak. Tieto boli viac vodové ale všeobecne chuťovo veľmi dobré.

Navečer sme si ešte kopali loptu pri karavane a kreslili na zem kriedami. Katulienka už vie nakresliť melón, raz sa jej podarilo nakresliť a vyfarbiť aj banán…jej najnovším hobby sa však stalo fotografovanie – celkom sama zistila, ako aj na zamknutom telefóne spustiť fotoaparát a nacvakať fotiek, čo to dá…toto je jedna z jej prvotín a ja musím nestranne uznať, že na takého malého štupla je tá kompozícia až podozrivo dobrá 😀

Deň 92 (22.8.) Pokračujeme v scenic road, čaká nás jej najkrajšia časť. Zo 610 odbáčame a napájame sa na cestu č.613, Gaularfjellsvegen. Postupne stúpame kopčekatým krajom, je tu opäť veľa fariem a cesta sa vlní hneď vedľa rieky. Likholefossen sú prvá zastávka, v karavane si dávame škoricového slimáka a potom vyrážame loviť kešku a pozrieť vodopád. Prší až priveľmi na náš vkus…

Gaularfjellet Utsiktspunkt je jednou z architektonických zastávok na našej trase, nachádza sa rovno nad serpentínami scénickej cesty. Stojíme, robíme obed a čakáme na dopršanie, aby sme si mohli spraviť aspoň nejakú fotku…kešky sa tiež hľadajú lepšie v suchu 🙂

Na následný trajekt niekde dolu pri fjorde čakáme so spiacou princeznou. Budí sa tesne pred vylodením na druhom brehu, a tak stihla aspoň kúsok z plavby medzi Dragsvik-om a Hella-ou 🙂 Cesta smerom na trajekt (popri fjorde) a aj z trajektu bola asi jedna z najhorších aké sme šli, úzke cesty a celkom silná premávka. Teda každú chvíľu dosť silné brzdenie, striehnutie čo vylezie spoza zákruty a zároveň s tým striehnete po uhýbacích ostrovčekoch, aby ste neprešvihli možnosť vyhnúť sa…

Deň zakončujeme v kempe v mestečku Leikanger. Teda, je to viac motel s chatičkami a popritom obsluhujú aj malý kemp. Je zasadený do južne orientovaného svahu s parádnym výhľadom na Sognefjord. Aj kopce sú tu vysoké, výhľady máme na viacero ramien fjordu, navečer nám ešte aj slniečko zasvietilo. Máme pocit, že na rozdiel od predchádzajúcich poľnohospodárskych a pasienkových oblasí je táto jedným veľkým ovocným sadom.

Inak asi nikdy sme nemali tak ďaleko na WC, ako v tomto kempe…ďaleko a ešte aj do kopca 😀 Ale vpodstate nevadí, máme opraté, sme okúpaní, Katka aj Rasťo vybehaní na zelenej trávičke kempu. A ako sa nám navečer vyjasnilo, tak sme po dlhých mesiacoch videli konečne aj nejaké hviezdy, pretože už máme v noci konečne aj regulérnu tmu🙃.

Deň 93 (23.8) Vyrážame z kempu, v meste Sogndal nakupujeme. Mesto vyzeralo celkom veľké (nezvyk pre nás, čo sme sa posledné dni motali po mini dedinkách), ale sympatické. Akurát mali festival v centre, ale nemali sme bohužiaľ kde zaparkovať, inak by sme to určite preskúmali. V pláne sme mali umyť karavan v ďalšom meste, Hafslo, ale tak sme tam rýchlo prešli, Katka zamestnaná ohadzovaním sa látkovou zeleninou s Katulienkou (veľká zábava aby ste vedeli, normálne má malá záchvaty smiechu pri tom), ma zabudla navigovať na vapku. Tak budeme musieť prežiť ešte so špinavou šKatuľkou 🤷‍♀️Obedná pauza bola v meste Gaupne, kde bol super výber 💪Najskôr sme sa zabavili v malom obchoďáku, bol tam bazár/antikvariát, tak má Katulienka 2 nové hračky (9 dielikové drevené puzzle a šnúrkovú navliekačku), Katka knihu a Rastík misku na granulky. Ja som potom varil obed a baby sa ešte hrali v hračkárstve. Po obede sme vybehli na vedľajšie ihriská, vskutku parádny areál, kde bolo asi všetko okrem hrazdy pre mňa. Inak celkovo o Nórsku platí, že tu hrazdu takmer nenájdete a napríklad pieskoviská nie sú pieskoviská, ale štrkoviská 😀

Katulienka nie a nie odísť, komu by sa aj chcelo z takých parádnych ihrísk…kotvy teda dvíhame celkovo asi až po 4 výdatných hodinách a bábo zaspáva do pár minút v autosedačke. My už vnútorne začíname plánovať trasy a dni tak, aby sme mali poobede dlhší presun, a Katulienka tak zaspala. Bez nejakých významnejších zastávok a atrakcií…ak by sme napríklad zakotvili poobede v kempe, tak nezaspí, jednoducho by nebolo kedy 😀

A keďže Katulienka spí, tak neodbáčame k ľadovcom, ale ideme pozrieť na koniec cesty k priehrade. Celá cesta ide okolo tyrkysovej riečky, údolie je úzke a sem tam sa rozšíri – tam sú odrazu domy, lúky a farmy a znovu sa zúži a nikde nič, iba kopčiská a príroda. Ku koncu trasy odstavujeme karavan, nech ho zbytočne neťaháme za sebou a ideme hore. Pod priehradou je parkovisko, zastavujeme a čakáme, až sa slečna zobudí. Je 6°C, fúka, pocitovo asi okolo nuly…a do toho samozrejme začalo pršať 😀

Po zobudení ideme aspoň pozrieť hore na priehradu, no vonku je to nepríjemné – strieda sa zima, vietor, dážď, dokopy nič nevidno, jedine mobil zvláda rozoznať tyrkysovú farbu vody v priehrade. Chýba nám karavan, tam by sme v pohodlí prečkali zlé počko. Ale aj auto stačí 🙂 Hlavne, že je sucho a teplo. A k tomu jablko…

Po chvíľke zbehneme dole do dolinky a ideme po šKatuľku, zakempiť sa na vyhliadnutom miestečku s pekným výhľadom a zopár susedmi – karavanistami. V noci je len 5°C, ale aspoň nefúka. Začíname byť zvedaví, koľko vydrží plyn…pri príjazde na drsný parking sa mi darí odtrhnúť aj ľavú zadnú plastovú nožičku – prvú sme zlomili ešte v ČR. Našťastie sa dajú stále použiť aj takto, takže pohoda.

Deň 94 (24.8.) Na mape to vyzerá celkom vtipne, ako sme sa znovu zvrtli na sever 😀 Dnes sme chceli ísť pozrieť ľadovec, na turistiku. V oblasti sú 2 dostupné vo vzdialenosti 2-3hodiny chôdze tam a späť. Tak sme si to zamierili do infocentra, aby poradili. Infocentrum krásne, drevené! Vnútri múzeum, tam sme neboli. Ale v druhej časti bola kaviareň, suveníry, parádna hernička a dokonca aj úľ – taký otvárací, kde sa dalo cez sklo pozorovať včielky. Priamou čiarou sme šli neuhádnete kde 😀 Jasné, že hernička…

Na a samotné informačné služby infocentra, sodoma gomora. O druhom ľadovci vo vedľajšej doline nemali ani potuchy, lebo tam sa samozrejme neorganizujú nimi platené výlety. A na ľadovec, kde sú organizované, tak ani o tom nám ani jedna pani nevedela povedať, ako to tam vlastne vyzerá, kam sa vieme dostať (ako blízko k ľadovcu), jednoducho nič 🫣. Infocentrá mimo ich infraštruktúry a architektúry zatiaľ veľké mínus celého Nórska…

Ľadovec Nigardsbreen, kam sa organizujú platené tours, je hneď „za rohom“, treba k nemu prešlapať. Išli sme sa pozrieť na parkovisko aby sme zhodnotili, či ísť, alebo nie. Svietilo slnko, takže to nám hralo do karát, aby Katulienke nebolo v nosiči na mojom chrbte zima. Ale začalo doslova extrémne fúkať a to by po 2 hodinách v nosiči bola premrznutá slnko-neslnko. Tak sme aspoň spravili foto krásne zafarbeného jazera a išli do vedľajšej doliny spraviť obed s výhľadom na ďalší splaz ľadovca.

Ten bol celkom impozantný, škoda len, že k nemu nešli nejaké cestičky a túry vhodné aj pre najmenších…hold, budeme sa musieť niekedy vrátiť, dúfam, že tu takéto splazy ako Bergsetbreen ešte chvíľku pobudnú…aj keď to momentálne vyzerá, že sa strácajú rovno pred očami.