Údolia a kaňony rieky Colorado sme nechali nachvíľu bokom, aby sme mohli navštíviť miesto, ktoré asi najviac ovplyvnilo predstavy ľudí o divokom západe, kovbojoch a indiánoch – Údolie monumentov (Monument Valley) a o ktorom sa vám chystám napísať kratučký článok 🙂

Kovbojkami ho preslávil hlavne režisér John Ford a najslávnejší americký kovboj (cowboy) John Wayne, ktorého možno v národných parkoch v týchto končinách nájsť na väčšine pohľadníc a iných suvenírov. Avšak pekne poporiadku – ne cestu smerom k údoliu sme vyrazili hneď po zbalení stanu (v nedeľu 26.9.) vo Wahweap a pokračovali nekonečnými míľami smerom na východ. Kúsok za mestečkom Page sme si zblízka obzreli obludu, ktorá na vás kričí pri príjazde zo všetkých strán – elektráreň na čierne uhlie pomenovanú podľa kmeňa Navajo…popri okolitej prírode pôsobila na nás ako päsť na oko 😀

Cesta nám veľmi veľa času nezabrala takže na územie, z ktorého sme už mohli spozorovať zopár monumentov sme sa dostali aj s nejakými prestávkami za zhruba 3 hodiny. Celé Monument Valley sa nachádza na území indiánskej rezervácie kmeňa Navajo, sčasti v Arizone, sčasti v Utahu. Navajovia (číta sa navahovia) si to tu celé šéfujú sami, čo pre nás znamená, že do parku sa poctivo platí vstupné a nepomohol nám ani náš kúzelný Annual Pass do všetkých národných parkov – stačí národný park premenovať na kmeňový park 😀 (Monument Valley Navajo Tribal Park)

Ako prvé sme sa však rozložili v peknom, ale pieskovom kempe neďaleko v miestnych kopčekoch. Na naše prekvapenie mal tento kemp aj bazén, čo bol doteraz s výnimkou Wahweapu celkom milý bonus a pred našim cestovaním som ani len netušil, že na také niečo ako bazény v kempoch sa dá v púštiach natrafiť…hneď ako sme do zeme zabili posledný kliniec napínajúci stan sme sa vydali konečne do samotného parku.

Celkom nás prekvapilo, že návštevnické centrum stojí rovno oproti najväčším a najznámejším atrakciám – 300 metrovým Mittens (rukavice), známym z mnohých fotiek – nie však z tých na pohľadniciach v návštevníckom centre, ktorých výber bol podobný ako v Trenčianskom informačnom centre – nič moc veru…

V návštevníckom centre sa dá dočítať aj o histórii kmeňa Navajo a ak niekomu toto meno niečo hovorí, možno si ho pamätá ako ja z vojnového filmu Navajo Code natočenému podľa skutočných udalostí – jazyk navajo je taký komplexný, ťažko reprodukovateľný a zároveň izolovaný, že ním pred druhou svetovou vojnou rozprávalo iba 30 (!!!) ľudí z celého sveta mimo kmeňa. To využila americká armáda, ktorá naverbovala 200 Navajov na vyvinutie dorozumievacieho armádneho kódu nezrozumiteľného pre ľudí mimo kmeňa a následne použila týchto špeciálne vycvičených indiánov v II.sv. vojne v Pacifiku. Doteraz je možné nájsť fotky a mená všetkých týchto mužov v tomto návštevnickom centre.

Tam sme sa taktiež rozhodli, že sa vydáme na rally pieskovo-kamenistú cestu pomedzi monumenty našim GT autom. Obavy oň sa rozplynuli, keď sme videli ako sa na ňu vydávajú aj týpkovia v najnovších športiakoch ako Ford Mustang alebo Chevrolet Camaro.

Postupne sme sa predierali prašnou pieskovou cestou, na odstaviskách pri vyhliadkach sme zas čakali na najvhodnejšiu fotografickú chvíľku bez rozvíreného piesku z cesty alebo ľutovali ľudí čo sa na tú istú 30 kilometrovú cestu vybrali na korbe pick-upu a ešte si za to chudáci aj zaplatili…

Medzi tým všetkým boli na takmer každom väčšom autovom odstavisku miestni indiáni predávajúci ručne vyrábané šperky a iné svoje tradičné veci ako tomahawky, zrkadlá alebo maľovanú keramiku.

Pomaly sme takto obišli celé 30 kilometrové koliečko pomedzi všeliaké tvary červených kopcov a vrátili sa na prvú vyhliadku, kde sme kontrolovali škody napáchané všadeprítomným červeným pieskom, ktorého sa asi už nezbavíme do konca nášho výletu. A keď to možno na fotke tak nevyzerá, auto bolo neskutočne špinavé…ešte, že sme mali farbu na ktorej to nie je až tak vidieť 😀

Tesne po absolvovaní tohto terénneho dobrodružstva (ktoré inak všetkým odporúčame) sme ešte stihli preskúmať prvky miestnej architektúry a keďže sa obloha zatiahla mrakmi, zabalili sme to a išli sa nachvíľu čľapkať do bazéna a hlavne skôr spať, aby sme ráno stihli vyraziť ešte pred východom slnka na legendárnu cestu, ktorá bola súčasťou napríklad aj filmu Forrest Gump 🙂

Ráno (27.9. v pondelok) sme vstali ešte za tmy a musíme povedať, že sa nám to opäť vyplatilo. Iba kúsok od kempu sme už v diaľke videli obrysy celého údolia v krásnych teplých farbách oblohy na ktorú sa veľmi pomaly driapalo arizonské slnko.

Stáť sme museli snáď na každom kilometri cesty U.S. Highway 163, ktorá sa vinie okolo parku a kochať sa výhľadmi na kopce Sentinel Mesa, Big Indian, Stagecoach alebo Eagle Mesa.

Krátko po východe slnka sme konečne objavili to, kvôli čomu sme sem prišli – legendárny pohľad na nekonečnú rovnú cestu smerujúcu k monumentom v mieste nazvanom po jednej z najznámejších amerických fiktívnych postáv – Forrest Gump Point. Na moje prekvapenie nikde ani nohy (kolesa), čo sme využili na aspoň na tucet super fotiek priamo na ceste:

Asi hodinku po východe slnka začali po ceste premávať viaceré autá (iba hodinka ich delila od úplne iného pohľadu na celé údolie) a motorkári. Tí vyzerali, že majú celkom naponáhlo, keďže si to celé fotili zajazdy a niektorí aj postojačky 😀

Ešte raz sme si celé údolie pozreli cestou späť do kempu a s úsmevami na tvári sme pobalili stan a vyrazili na 300 kilometrov dlhú cestu ako inak totálnou púšťou na jedno z najslávnejšich miest v U.S. – Grand Canyon 🙂

P.S.: ako bolo možno vidieť na fotke mojich nôh alebo na ďalšej fotke Katkinej nohy, šľapky na cestovanie a fotenie v Monument Valley veľmi vhodné nie sú, hlavne kvôli malým pichľavým hviezdičkám, ktorých sme si užili dosýtosti…howgh!