13teho decembra sme začali našu poslednú púť Severným ostrovom Nového Zélandu. Na pláne sme mali stovky kilometrov vinúcich sa pomedzi nespočetné množstvo ovečkolandov, území plných jaskýň, čiernych pláží, vodopádov a iných prírodných krás, ktoré zakončíme v hlavnom meste Wellingtone odovzdaním autíčka a nasadnutím na lietadlo.

Omaru Falls sme našli asi po dvoch hodinkách jazdy zelenou krajinou plnou ovečiek. Je to krásny 40 metrov vysoký vodopád, ku ktorému vedie asi dvojkilometrová cesta pekným lesom, trávnatými lúkami a jedným super lanovým mostom.

Nekonečné kochanie sa okolitou prírodou nás dostalo natoľko, že sme sa rozhodli nájsť si v okolí kemp a jaskynnú časť začať až v pondelok ráno (14.12.). V mestečku Te Kuiti sme si nejak nevybrali, čo bolo nakoniec celkom fajn, lebo sme sa zatúlali o kúsok ďalej do Waitomo Farmstay – niečo ako kemp popri farme. Lepšie sme si ani vybrať nemohli, pretože popri krásnom západe slnka sme stihli peknú prechádzku po celom okolí, ktoré vymysleli a zrealizovali jeho majitelia. Celému prostrediu dominovali svojsky zrecyklované príbytky, ohrady so všeliakými zvieratkami alebo kvetiny na každom kroku vždy spolu s nejakým kúskom umenia domácich kutilov.

Ráno sme zamierili k svetoznámym Waitomo Caves, jaskyniam s tisíckami svetielkujúcich červíčkov ako sme videli na Coromandeli. Na všetkých prospekoch to vyzerá nádherne – loďky plné turistov s otvorenými ústami pozerajúcich sa na svetielkujúce stropy jaskynných klenieb plaviacich sa po kľudnom tmavom jazierku. Celé to však má jeden megaobrovský háčik – za 50 dolárov (asi 32 eur) vás zoberú na 45 minútovú tour de jaskyne s tým, že sa tam nesmie fotiť… nahnevaný odchádzame, vonkoncom nie kvôli cene, ale tie fotky zamrzeli 🙁 Ešte, že máme so sebou našeho outdoor knižného sprievodcu, ktorý to zachránil hneď niekoľkými jaskyňami 🙂

Prvou na rane boli Ruakuri Tunnels, cez ktoré vedie jedna z najlepších krátkych peších trás na celom Zélande! Asi hodinovú prechádzku sme zakončili s množstvom pekných fotiek a so širokým úsmevom na tvári…je to iba kilometer od slávnych svietiacich červíkových jaskýň a pritom sme tam stretli len minimum ľudí (jeden párik) a celá paráda nás nič nestála…

A tak pekne to pokračovalo aj naďalej, napríklad pri obrovskom prírodnom moste do ktorého by sa kľudne zmestil nejeden slovenský kostol, aj keď to na fotkách možno na prvý pohľad tak nebude vyzerať. Na väčšinu týchto krás čo tu spomínam väčšina ľudí ani nenatrafí, pretože sa nachádzajú na jednej zabudnutej zadnej 53 kilometrovej cestičke z vnútrozemia smerom na pobrežie. A keďže my máme do odletu z Wellingtonu ešte 4 dni, radi sa potúlame aj po takýchto nepropagovaných atrakciách.

Piripiri Cave bola, ak sa nemýlim, našou poslednou jaskyňou na Severnom ostrove. Ak by nebola taká zatopená, asi by sme sa vybrali aj hlbšie…nakoniec sme si však vystačili aj s krátkou prechádzkou k nej spolu s malým preskúmaním jej zákutí a výdatným obedom na neďalekej lavičke (rozumejte zopár vajíčok natvrdo s kukuričnými tortillami Doritos).

Ešte stále na tej istej zadnej ceste k moru sme objavili aj 30 metrové vodopády Marokopa Falls, ku ktorým viedol chodníček zasadený priamo do stredu okolitej džungle…neskutočne krásne, zelené a fotogenické miesto 🙂

Poobede sme sa konečne dostali k pobrežiu Tasmanovho mora, ktoré nám bude robiť spoločnosť niekoľko nasledujúcich dní. Stan sme si rozbalili neďaleko mestečka Tongaporutu, kam sme sa chystali vďaka hneď niekoľkým výnimočným prírodným javom – na sever od neho sme najskôr magnetom skúšali miestny čierny piesok a na pláži hľadali jednu z miestnych nie veľmi známych atrakcií – polguľové oblé kamene trčiace z mora počas odlivu.

Na juh od spomínaného mestečka sme sa za totálne silného a nepríjemného vetra pokúšali poprechádzať pomedzi pieskovcové útvary rôznych tvarov (ako inak Tri sestry, ktoré ale s prehľadom tromfol slon!) vytvorené morom a obrúsené neústupným vetrom. Za pekného počasia je odtiaľto vidieť aj krásnu symetrickú horu Taranaki, čo nám dopriate bohužiaľ nebolo…

V utorok (15.12.) ráno sme náš stan balili opäť, aby sme už pred obedom stihli pozrieť prírodnú pamiatku, tzv. biele útesy (White Cliffs). Objavili sme ich ešte počas prílivu, takže semtam sme mohli byť šťastní, že nás nejaká z 30 metrových vĺn neokúpala napamiatku.

Cestou odtiaľ sme niekde na úpätí zamračenej hory Taranaki natrafili aj na ďalšie z našich obľúbených Redwoods, viac nás ale zaujali zvyšky vraku lode S.S.Gairloch, ktorý na čiernej pláži neďaleko mestečka Oakura leží už viac ako 111 rokov.

Ako sme tak postupne obchádzali celý poloostrov, počasie sa umúdrilo aspoň na malú chvíľku, presne keď sme prichádzali k majáku na Cape Egmont. Osobne ma mrzelo len to, že sme zblízka nemali možnosť pokochať sa majestátnou sopkou Taranaki v pozadí…už len predstava tej fotky ma privádza do zúfalstva…možno nabudúce 😀 Inak podobné problémy mali aj moreplavci, ktorí ako prví objavovali pobrežie – niektoré kopce nevideli pre silnú oblačnosť a tak boli dlho utajené a nenachádzali sa na žiadnej z máp.

Podvečer sme riskli kemp zadarmo a celkom sa nám to oplatilo – krásny priestor na ešte krajšom čerstvo pokosenom trávniku a len niekoľko susedov. Tí boli zaujímaví hlavne tým, že to boli kočovníci ako sa patrí, na svojsky upravených motorhome-och.

Našou poslednou prechádzkou po plážach Tasmanovho mora bola tá v mestečku Patea (16.12.). Priviedol nás sem vrak ďalšej stroskotanej lode – S.S.Waitangi, ktorí sa podľa miestnych celkom rád hrá na schovávačku – nebolo po ňom dlhé roky ani stopy, až do roku 2011, kedy ho z útrob čierneho piesku odkryla jedna z najväčších lokálnych búrok za posledné desaťročia.

Z pobrežia sme si to namierili do vnútrozemia, konkrétne do Pukaha Mount Bruce Wildlife Centre, pretože sme konečne po mesiaci putovania Zélandom chceli vidieť zvieratko, ktoré nežije nikde inde vo svete – kiwi. Keďže sú to nočné tvory a „hore“ sú iba vtedy, ak je tma, majú zavedený špeciálny nočný režim pod červeným svetlom, ktoré ich nijak neruší. Tomu zodpovedajú aj fotky, ktoré sú kvalitatívne zrejme to najhoršie, čo na našom blogu uvidíte.

Okrem kiwiov sa v centre nachádzajú aj iné druhy miestneho vtáctva, napríklad Hihi, Kokako alebo niečoakopapagáje Kaka, ktorých sme mali možnosť vidieť pri ich kŕmení, čo bol zážitok porovnateľný s pohľadom na kiwi.

Celkovo nám plány posledných pár dní výrazne narúšalo upršané počasie, preto sme sa rozhodli ísť rovno do Wellingtonu, kde sme chceli stráviť zvyšok nášho výletu po Severnom ostrove. Noc predtým sme ešte pretrpeli v kempe, kde sme celú noc úpenlivo testovali vodeodolnosť nášho nového stanu Zajo, inak môjho promočného darčeku 🙂 Obstál na jedničku, zostali sme pekne v suchu, aj keď si to sám doslova vypil do poslednej kvapky. Zato my sme boli celkom nevyspatí z celonočného bubnovania dažďa a neskutočnej zimy – na ďalšiu noc pred odletom hľadáme výnimočne motel 😀

Wellington nás na rozdiel od Aucklandu milo prekvapil hneď pri prvom pohľade (17.12.), pretože prímorské mesto je roztrúsené po okolitých zelených kopcoch a hlavne nie je až také obrovské, aj keď to je novozélandské hlavné mesto. Hneď na začiatku sme si ho teda obzreli z jednej vyhliadky pekne zhora.

Nasledovalo také malé túlanie sa centrom, pri ktorom nás jednoznačne najviac oslovil malinký drevený kostolík, ktorý nám svojou výzdobou a atmosférou asi prvýkrát na našom výlete pripomenul, že sa blížia Vianoce. Nebyť tohto takpovediac náhodného zážitku, vážne by sme našom najobľúbenejšom sviatku ani netušili – tu je to jednoducho iné už len tým, že tu je leto, aj keď len studené.

Po ubytovaní sa v moteli, kde sme konečne stretli aj nejakého Slováka, sme sa ešte rozhodli nelenivieť a ísť sa prejsť po centre. Vianočné trhy alebo nejaký „hlavný“ mestský vianočný stromček sme síce nenašli, prekvapila nás aspoň fontána pozostávajúca z plniacich sa kýblov oblievajúca nič netušiacich okoloidúcich.

Večer sme zakončili návštevou krásneho múzea Nového Zélandu Te Papa, v ktorom nás asi najviac zaujali až priveľmi realistické sochy vojakov v nadrozmerných veľkostiach. Doteraz nevieme ako to spravili, ale vyzerali vážne ako živí. Inak neviem či má takýto vojenský kútik plniť funkciu, že v ľuďoch vyvolá rôzne pocity a myšlienky, pretože nás to dokonale dostalo (ako zakaždým) a aj správne naštvalo – Nový Zéland to v II. svetovej schytal na celej čiare, keďže ako člen Commonwealthu do bojov v prvej frontovej línii na druhom konci sveta musel poslať tisícky svojich mladíkov v našom veku. Straty cez 90% a to s tým de facto tí chalani nemali nič spoločné…

Ráno 18. decembra sme po odovzdaní našeho super auta, s ktorým sme spravili na Severnom ostrove takmer 3 tisíc kilometrov, netrpezlivo vážili veľké batožiny, ktoré nesmeli presiahnuť 23 kg. Aj keď si možno poviete, že do tohto limitu by ste sa zmestili aj o polnoci bez najmenších problémov, my máme so sebou celkom slušnú výbavu ako napr. dva spacáky, stan, nafukovací matrac aj s malým autokompresorom (ktorých nám bolo našťastie v USA ľúto vzdať sa), statív, veľkú zrkadlovku, balíček liekov a prvej pomoci, alebo veci do každej teploty a poveternostných podmienok…aj preto som bol taký šťastný a milo prekvapený z výsledku na jednej z váh, kde sme si to celé kontrolovali 🙂

Wellington je okrem iného známy aj tým, že je tu centrála celého miestneho filmového priemyslu vrátane najmodernejšej počítačovej techniky pre tvorbu špeciálnych efektov na svete, hlavne vďaka filmom z trilógií Pán Prsteňov alebo Hobbit. A podľa toho to aj na letisku vyzeralo – v nadrozmerných veľkostiach sme sa mohli pofotiť s drakom Smaugom, raňajkovať pod Gloomom chytajúcim ryby alebo pod Gandalfom lietajúcom na obrovských orloch. Zvonku bolo letisko označené ako „Middle of Middle-Earth“ (stred Stredozeme). Aj to z letiska v mojom rebríčku robí jedno z najútulnejších na svete! My letíme, vidíme sa na Južnom Ostrove 🙂

P.S.: Na zabudnutej 53 kilometrovej ceste niekde na Severnom ostrove sa skončila životná púť mojich dlhoročných spoločníkov v dobrom aj zlom – 7 eurové sandále som si kúpil pred Pohodou v roku 2007, vydržali celkovo 8 festivalov Pohoda, chodenie po USA, Nórsku, Paríži, Škótsku, Ríme, Prahe, Poľsku, Grazi, Mníchove alebo Bratislave…odteraz budú právom navždy odpočívať v topánkovej sieni slávy medzi turistickými legendami Nového Zélandu 🙂