Ak by ste si do vyhľadávania čo možno najrýchlejšej, najkratšej, najefektívnejšej alebo najlacnejšej trasy medzi Arches NP a Bryce NP zadali hocičo, s určitosťou vám medzi prvými piatimi výsledkami nenájde variantu, po ktorej  sme túto vyše 400 kilometrovú cestu precestovali my…nám v prvom rade šlo o to, aby tá cesta bola čo najpestrejšia a najzážitkovejšia, a k takému vyhľadávaču sa dostanete asi ťažko. No ale pekne poporiadku, všetko sa dozviete v tomto kratučkom blogu 🙂

Zhruba 80 kilometrov „takmer“ po ceste sme mali na pláne zastaviť sa nachvíľu v meste zvanom Cisco. Na tom by ešte asi nebolo nič zvláštne alebo zaujímavé, teda až na fakt, že počet jeho obyvateľov je zaokrúhlene 0 😀

Kedysi celkom prosperujúce takmer 10 tisícové mestečko odrezala od záujmu ľudí a aj sveta nová medzištátna diaľnica I-70 vzdialená pár míľ. Mestečko teda postihol rovnaký osud ako jeho fiktívneho kolegu v animovanom filme CARS (Autá…a nie som si istý, ale tuším sa volalo Radiator Springs).

Cisco bolo našim najvýchodnejším bodom našeho putovania v U.S., odtiaľ sme mierili už po zľomyselnej I-70 až po križovatku s cestou Highway 24, ktorá nám odvtedy robila spoločnosť príjemnú spoločnosť. Zhruba v polovici putovania sme uprostred púšte jednej z nekonečných rovných amerických ciest zazreli zaujímavé kopčeky trčiace doslova z ničoho…takže stojíme, fotíme, dokumentujeme 🙂

Okolo obeda sme celkom nečakane (z ničoho nič) dorazili do národného parku Capitol Reef. Tento park mi svojou skromnosťou, polohou a charakterom príde ako chudobnejší príbuzný svojich slávnejších bratov – Yellowstone a Grand Canyon. Podľa nás sa však vôbec nemá za čo hanbiť – svoje krásne prírodné bohatstvo, kresby na skalách a farebný nekonečný útes (reef) sú jedny z vecí, ktoré nás veľmi milo prekvapili a ktoré určite každému stoja za hociakú obchádzku alebo zachádzku.

Parkom sme prešli bohužiaľ len autom, videli sme však starodávne indiánske rytiny na stenách takmer kolmého kopca a kochali sa s otvorenými ústami celou celučičkou scénickou trasou (Scenic Drive) od dedinky Fruita až po začiatok Capitol Gorge road. Každé miesto na nej bolo neskutočne fotogenické a vďaka farebnému útesu si konečne vieme predstaviť, ako asi tak môže vyzerať Jupiter alebo Saturn na povrchu…

V dedinke Fruita, ktorú ako inak v tejto predtým nehostinnej oblasti založili mormóni a kde možno nájsť informačné centrum alebo aj mnoho ovocných sadov aj so samozberom jabĺk (vojdete, naplníte si vrecká, ktoré si vezmete pri vchode, pri odchode ich odvážite a hodíte do šporkasky potrebnú sumu) sme si spravili aj niekoľko takýchto fotogenických záberov:

Takže všehovšudy, skromný, ale zato veľkolepý Capitol Reef ostane navždy v našich srdciach 😀

Highway 24 sme ukončili v dedinke Torrey, kde sme zároveň začali scénickú cestu – Scenic Byway 12. A tá bolo ako z iného sveta! Iba pre predstavu, odkedy sme ráno vyrazili z Arches, išli sme vpodstate cez púšť – sucho, maličké odolné kríčky, sucho, červené skaly sa striedali so sivými a žltými, potom Capitol Reef, kde to vyzeralo ako na inej planéte…a zrazu les! Taký pekný zelený, skoro už jesenný ako u nás doma – ihličnany, pomedzi ne dožlta sfarbené brezy, srnky, chladnejší vzduch…najvyšší bod – 2926 m.n.m 🙂

O pár kilometrov nás táto cesta prekvapila opäť – v priebehu pár stoviek metrov sme sa po mestečku Boulder ocitli v opäť úplne inom svete – vyššia teplota, veľmi veľa skál a väčších zelených kríkov ale hlavne obrovské kaňony po oboch stranách! Táto časť sa volala Hogback (geologicky horský chrbát), čo plne zodpovedá tomu, ako vyzerá…

Tesne pre západom slnka sme konečne dorazili do cieľovej destinácie pre tento deň – mestečka Escalante, kde sme sa najskôr potúlali pri hľadaní voľného kempu, aby sme neskôr našli vytúžené jedno miestečko s práčovňou, sprchou a wifi priamo na hlavnej ulici 🙂

Tu sa naše putovanie pre tento veľmi dlhý deň našťastie končilo, takže sme aspoň chvíľu čas na zopár ďalších povinností – sprcha, pranie, neskôr sme sa vrhli na naše tradičné úlohy – Katka plánovala a komunikovala, ja som písal a dokumentoval… Dovidenia v nasledujúcom blogu z neskutočného Bryce NP!

P.S.: …ešte k ceste – denne máme sami sebou stanovený limit na prejdené kilometre, hlavne teda z dôvodu, že je vrcholne únavné cestovať na veľké vzdialenosti a popri tom aj navštevovať všakovaké miesta. Preto radšej volíme časovo náročnejší plán jednotlivých zastávok s tým, že oveľa viac stihneme vidieť a zažiť, poprípade napísať a naplánovať, keď denne prejdeme namiesto 500 kilometrov iba polovicu…to len ak by si niekto myslel alebo sa pýtal, prečo nerobíme denne také veľké vzdialenosti, ako je väčšinou pri výletoch v U.S. zvykom…