S Bryce Canyon NP tvorí tento ďalší národný park super dvojičku, pretože ich od seba delí iba niečo vyše hodiny dlhá, asi 100 kilometrová a hlavne nie veľmi rušná cesta. To nám po našej túre celkom dobre padlo, keďže sme v aute nemuseli stráviť väčšinu dňa (20.9. v nedeľu).

Niekde uprostred šoférovania som si všimol menšie jubilejné kilometre (vlastne míle) – hrdo môžme prehlásiť, že sme práve spravili 2000 míľ našou prenajatou strelou 🙂

Tesne pred vstupom sme našli kemp, postavili stan a snažili sa vydať na poobednú cestu (nie siestu!!!) parkom…na našu smolu, vedie ním iba jedna veľmi kľukatá horská cestička vedúca dvoma tunelmi doslova vyrazenými do skál a ako napotvoru v jednom sa práve vtedy ťuklo zopár áut…po asi polhodinke, kedy sme sa pohli možno o pol kilometra a následne zastavili, sme sa to rozhodli aj kvôli pokročilej hodine nakoniec vzdať…

Tak sme sa pekne otočili, prišli naspäť do kempu, kde sme si spravili večeru, napísali blog z Tetonov (je aspoň vidieť, koľko meškáme :D) a zároveň naplánovali ďalší deň, ktorý mal byť jeden z najťažších v našej doterajšej ceste…takto nejak to vyzeralo:

V parku sa nám veľmi páčila miestna doprava – autom sa priveziete na centrálne parkovisko, odkiaľ vás k jednotlivým atrakciám alebo túram privezie kyvadlový autobus jazdiaci po scénickej ceste parkom…je zadarmo a okrem „pešibusu“ sa tam nemáte ako dostať, keďže táto cesta je pre autá uzatvorená v sezóne od marca do novembra…skvelý nápad ako uchrániť celú scenériu parku a miestnu divočinu pred návalom tisícok áut parkujúcich mimo parkovísk na kraji ciest alebo dlhým zápcham a zdržaniam 🙂

Opäť k nám – ako hlavnú túru dňa (pondelok 21.9.) sme si vybrali jednu z dvoch najkrajších v celom parku – Angel’s Landing (pristátie anjelov), ktorej meno spadá do roku 1916, keď banda objaviteľov tohto miesta uzrela tento kopec, ktorý bol tak vysoký a nedostupný, že „pristáť tam by mohli iba anjeli“.

…prevýšenie zhruba pol kilometra, jedna z najnáročnejších trás kvôli prudkým zrázom, nebezpečnému finálnemu stúpaniu a hlavne extrémne nevhodná pre ľudí so strachom z výšok (resp. hĺbok). Budíček na 5:34, veľké raňajky a kvalitná výbava ako pevné topánky, funkčné tričká, opaľovacie krémy, širáky, ovocie, veľa vody a celozrnné tyčinky boli našim veľmi dobrým základom pre náš naplánovaný turistický deň.

Privstanie si nám pomohlo k tomu, aby sme sa vyhli dopravnej špičke na uzunkej ceste v parku a aby sme sa ako-tak ochránili pred pomerne horúcim poludňajším slnkom. Časť nášho oblečenia sme zhadzovali už po prvých stovkách metrov výstupu – v tieni bola síce zima, ale slnko už pomaly vychádzalo a so sebou sme niesli veľa vody a ťažký foťák 😀

Celkovo bola prvá časť výlezu úplne vpohode – strmé schodiská sa striedali s rovinkami a väčšina bola našťastie v tieni…prekvapenie prišlo, keď sme sa dostali tesne pod hrebeň hlavného kopca a uvideli, čo nás to vlastne ešte len čaká – chodníček na úzkej skale vytýčený vpodstate iba reťazami stúpajúci do závratných výšin, pod ktorými sa vinie údolie Zionu – ale o pár stoviek metrov nižšie! Úprimne, veľmi veľké šance som tomu nedával…hlavne teda z hľadiska môjho panického strachu z výšok 😀

Po zhruba hodine driapania sa najhorším „chodníkom“, aký si viete predstaviť krát dva ale zato s najlepšími výhľadmi na okolité doliny sme konečne pristáli na vrchu tejto obludnej skaly…pokochali sme sa krásnymi výhľadmi, dali si tyčinku za odmenu (časť z nej mi šlohol a zožral chipmunk), pofotili sa a pofotili viacero panorám a nezostávalo nám nič iné ako cesta späť.

Tá však už nebola taká hrozná – mozog to konečne nejako spracoval a trochu si zvykol na tú nekonečnú hlbočinu pod nami a nestresoval tak ako cestou hore…takže to bolo niečo ako s kazom u zubára – prvá polovica je strašná, nekonečná a odpočítavate každú sekundu do konca, druhá polovica je už vpohode a vravíte si, že až také hrozné to zas nie je a nebolo…pohodička 😀

Celé nám to trvalo veľmi slušné 3 hodiny a 45 minút (v infoletáku 4-5 hodín), boli sme celí šťastní, že to máme za sebou a zároveň a sme ľutovali každého človiečika idúceho oproti v dvojnásobnom teple a takmer bez tieňa…oplatilo sa ísť do postele skôr (posteľ = nafukovačka + karimatka + 1,5 spacáka) a ráno si privstať 🙂

Na zastávke autobusu sme premýšľali kam ďalej, a keďže teplota stúpala do nepríjemných letných výšin, rozhodli sme sa pre osviežujúcu trasu údolím kaňonu rieky North Fork Virgin River – tzv. the Narrows (úžiny). Posilnený o potrebné proteíny z aljašského lososa sme sa vydali po pieskovom chodníku spolu s ďalšími desiatkami ľudí popri rieke až sme po asi 2 kilometroch dorazili na jeho koniec, kde nás čakalo mrazivé brodenie sa v pokolenách hlbokej vode.

S početnými o(z)mrzlinami a Katkinou modrou pusou sme to vzdali asi po kilometri pri malom vodopáde, keďže vidina perfektne zužujúceho sa kaňonu, jaskýň a ďalších vodopádov by nás stála kráčanie v ľadovej vode niekoľko strastiplných hodín…ak by som mal čas a nebavilo by ma až tak fotenie (a taktiež mi je ľúto utopenej techniky), požičal by som si špeciálne topánky do vody, neoprén a gopro kameru a vydal sa na kompletnú trasu, čo bolo v našom prípade trochu nemožné. Možno niekoho na to takto inšpirujem, pretože tie kaňony sú vážne krásne 🙂

Na tejto trase sme taktiež objavili ultimátne pripravené zvieratko na zimný spánok:

Kyvadlovkou sme sa zviezli k najkratšej trase parku (vpodstate vyhliadka 73 metrov od zastávky), ktorá sa končí majestátnym výhľadom na kopce pomenované po starozákonných postavách (patriarchoch) Abraham, Isaac a Jacob a dva vedľajšie – Moroni a Sentinel.

Našim posledným cieľom bola kúpa magnetky v návštevníckom centre, kde sme si taktiež mohli pozrieť, čo všetko sme stihli pozrieť a čo všetko sme bohužiaľ nestihli. Aby sme mali spolu s ostatnými návštevníkmi lepšiu predstavu ako celý park vyzerá z výšky plus 3D, vo väčšine centier majú k dispozícii takúto plastickú mapu celej oblasti, pričom táto ešte zrejme nebola natretá (vidieť na nej údolie Zionu v popredí s kopcom Angel’s landing):

Na kľukatej spiatočnej ceste do po celom dni vytúženého kempu/stanu sme mali ešte jednu wildlife fotostopku – popri ceste, cez cestu a na ceste pobehovali tzv. big horn sheep, alebo ak chcete ovca hruborohá…viem, divný názov, ale bohužiaľ, wikipedia nepustí 😀

V kempe sme si ešte stihli vychutnať krásny (po)západ slnka, dopísať niektorý z blogov a ozvať sa rodičom a tak podobne…a stihli sme aj prepichnúť našu nafukovačku, takže sme spali pekne ako poriadni kemperi – na tvrdej hrboľatej zemi od ktorej nás oddeľovala iba karimatka…aby ste si nemysleli, že sme nejaké padavky, ale keď sme 33 dní na cestách, cez deň šoférujeme a chodíme na túry, tak si radi oddýchneme aspoň na tej mäkkej nafučke 🙂

Ráno (utorok 22.9.) sme sa vybrali krížom cez Zion smerom do mesta St. George, kde sme mali na pláne couchsurfovať na dve noci. Bol to najbližší možný voľný couchsurfer v okolí a túto variantu sme zvolili hlavne kvôli predpovedi počasia na juhu Utahu, ktorá nám zmarila plány ostať v Zione a Bryce kaňone o nejaký ten deň dlhšie…

Tesne po výjazde z parku sme natrafili na krásnu reštauráciu Fort Zion v štýle konfederačnej pevnosti s obchodíkom, zvieratkami a fejkovým western mestečkom. Za jeden dolár sme sa dostali ku všetkým atrakciám a zvieratkám, čo bola bezkonkurenčná cena široko ďaleko 🙂

Na dve noci nás teda prichýlila banda veľmi svojských IT majstrov na čele s Danielom. Bývali v celkom peknej štvrti s výhľadom na celé údolie a dom mali vyzdobený hneď niekoľkými dekoráciami (napr. rohožka pred vchodom bola veľmi originálna)…tieto dva lenivšie dni nám poskytli dostatok priestoru na ďalšie plánovanie a písanie v suchu a teple, za čo sme chalanom veľmi vďační 🙂

Po večeroch sme zvykli chvíľku debatiť a hlavne my dvaja s Katkou sme sa vypytovali na všetko možné, čo nás napadlo alebo čo sme v U.S. videli, ale nechápali…tak to bolo napríklad aj s veľmi zvláštne oblečenými ženami, ktoré sme mali možnosť zopár krát vidieť v obchodoch. Mali vždy dobre, ale staromódne upravené dlhé vlasy a chodili oblečené v dlhých tiež trochu staromódnych šatoch…niečo na štýl Anny zo zeleného domu. Až Daniel nám vysvetlil, že ide o tzv. sister wives, teda „manželky-sestry“, čo znamená, že sú to ženy toho istého muža…V Utahu sa teda v niektorých väčšinou odľahlých častiach stále praktizuje mnohoženstvo, alebo polygamia. A my sme mali cestu zo St.George naplánovanú tak, že sme prechádzali asi najznámejším mestom s takouto komunitou – Colorado City, ktoré leží presne na hraniciach Utahu a Arizony. A nachádza sa tam z veľmi jednoduchého dôvodu – keďže je polygamia mimo zákona, ak by po nich šli miestne úrady/polícia, jednoducho stačí prejsť hranice a sú pod inou jurisdikciou 😀

No a ako také mesto alebo domy vyzerajú a ako ich je možné rozoznať – vačšinou veľké domy, obkolesené vysokým múrom a nejakým spôsobom nedokončené, aby nemuseli platiť neviem akú daň. Takto nám to rozpovedal Daniel a my sme sa šli presvedčiť na vlastné oči, pretože to bolo doooosť zaujímavé. On sám nám ale povedal, že neozbrojený by do toho mesta nešiel, resp. zdržoval by sa iba na hlavnej ceste. My sme opatrne zašli aj hlbšie a videli sme presne to, čo opísal – veľké trochu nedokončené domy, veľa zvláštne dobovo oblečených ľudí a hlavne pre ameriku nezvyčajné vysoké murované ploty…

Toto bol náš posledný zážitok v štáte Utah, ktorý nás celkovo veľmi milo prekvapil hlavne svojou prírodnou krásou, parádnymi cestami a príjemnými a priateľskými ľudmi. Prekračujeme hranice Arizony v „bájnom“ Colorado City a tešíme sa na najznámejšie miesta divokého západu 🙂