Deň 131 (30.9.) Hranice prekračujeme na obed počas pomerne škaredého počasia. Počas Katulienkinho spánku sme si dali za cieľ sa čo najviac priblížiť Hamburgu, podarilo sa nám to tak cca z polovice a kotvíme na farme Holstein Wagyu. Raz darmo, farmy teraz u nás jednoznačne vedú 🐎🐕🐏🐐🐃

Tentokrát sa nám ale opäť náhodou podarilo natrafiť na celkom špeciálnu farmu – jednak asi najčistejšiu a najupratanejšiu, akú sme v živote videli, a naviac tu chovajú unikátne kravičky Wagyu, ale nie na mäso (steak je extrémne drahý, mäso má oveľa viac tuku ako bežné hovädzie), ale na predaj spermií a embryí a niekedy aj menšieho stáda jedincov, keď chce niekto začať celý chov. Šťastné kravičky a býčkovia so škrabkadlami, obrovským výbehom, stajňami s čerstvým senom… majú tu aj 10 dňové teliatka 🥰

Naši susedia sú banda 3 koníkov, 2 huňatých rohatých ovečiek a 2 kôz. Kúpeľňu máme v stajni, vtipnejší východ po sprchovaní sme ešte asi nezažili, keď na vás po vyjdení z kúpeľne pozerá prežúvajúci zvedavý koník meter od vás 😀 Bonus pre nás je, že hneď za karavanom je tráva posiata napadanými obrovskými lieskovcami! Tie boli parádne, ale Katke bolo z nich zle a Rastík ich vyvrátil ráno 😀

Katulienka mi spravila tréning ako sa patrí. Mali sme rozcvičku, naťahovanie aj nejaké tie kliky. S cvičením je to všeobecne na cestách aspoň u mňa katastrofa, ale takéto pekné počko si to vyslovene pýtalo 🙂

Deň 132 (1.10.) Prvý októbrový deň…v našich mysliach sme asi nastavený na začiatok septembra 🤣 Obedujeme po nákupe vo Wankendorfe pri peknom ihrisku…úlohy presne podelené, najskôr wc pauza a prechádzka so mnou pre Rastíka, zatiaľ čo sa malá slečna pripraví na ihriskovú rally. Odovzdávam vyprázdneného psa Katke do karavanu, kde budú spolu pripravovať obed a beriem nevyzúrené dievčatko von. Program úspešný aj vďaka krásnemu počku a šikovným kuchárom – po napapaní polovica posádky zadrichme hneď, ako sadáme do auta a vyrážame po 21ničke smerom Hamburg.

Po zhruba dvoch hodinách prichádzame do našej plánovanej destinácie, ktorú sme navštívili aj na začiatku nášho cestovania – krásnej koníkovskej farmy Cohrs, pri malom mestečku Bispingen. Čaká nás tu aj slovenská plynová fľaša, ktorú sme tu nechali, takže prvé, do čoho sa po rozbalení a ukotvení karavanu púšťam, je kompletné vybalenie a preskladanie batožiny v aute tak, aby sme boli schopní viezť o ďalšiu rárohu naviac 😀 Takže sme mali plné ruky práce, zatiaľ čo si deťúrence užívali krásne jesenné slniečko:

Pôvodne sme plánovali ostať iba na noc, no atmosféra tohto miesta nás celkom pohltila a takisto nám priala aj predpoveď počasia. Spravili sme si tu teda takú malú dovolenku na 3 dni, lebo sa nám tu všetkým páči. Samozrejme Rasťovi by sa páčilo viac, keby mohol behať navoľno a naháňať miestne mačky 😁Poďte sa ale pozrieť, prečo sa nám tu tak zapáčilo – všade okolo sú zvieratká, buď chodíme pozerať na zajkov, kozy alebo sliepočky, no najviac sme aj tak pri koníkoch. Katulienka sa pomaly osmeľuje a posledný deň sa dokonca sama vypýta na jazdu. Domáci sú s tým úplne vpohode a každý deň spravia pre najmenších minimálne jednu jazdu na poníkoch. Niekedy to končí už po minúte smiechom a niekedy skôr plačom 😀

Dospelé koníky tu vyvedú ráno na lúky rovno zo stajne okolo kempovacích miest, a tak ich máme takmer stále okolo seba. Zopárkrát domácim pomôžeme aj my a za odmenu nás potom povozia na parádnej štvorkolke.

Pomerne veľa času trávime aj vo veľkej jazdiarni, kde prebiehajú tréningy mládeže, ale aj dospelých. Hneď vedľa má Katulienka obrovské ihrisko s pieskoviskom, domčekmi, traktormi, preliezkami a samozrejme trampolínou, takže čo sa nášho programu týka, máme oň absolútne postarané, niekedy sa ani nestihneme prestriedať 😀 Katulienka tu má aj veľa nemecky hovoriacich malých kamošov a kamošiek, najradšej má ale milé švajčiarske dievčatko, ktoré si ju hneď zobralo pod patronát ako svoju malú sesternicu…

Druhý večer sme stihli aj opekať, najskôr sme šli do lesíka po drevo 💪. Katulienka nazvala a aj volá špekačky „opekačky“. Chutia jej, ale najskôr sme museli dať preč šupku 🤷‍♀️. Jedla ich samé, horčica ani chleba sa jej k tomu nehodili 😀

Ešte krátko k dokumentácii pobytu – ja dopisujem blog, Katka po dlhých týždňoch sadla za PC a začala vybavovať a platiť všetko to, čo sme odkladali. V noci je chladno, okolo 1°C, cez deň sa to vyšplhá na príjemných 15°C. Upratali sme karavan, oprali nejaké várky prádla, snažíme sa predať nemecké plynové fľaše, ale zatiaľ neúspešne. Dovolenka ako sa patrí 🙂 Na obed sa chodíme povoziť v aute, aby Katulienka zaspala. Je to síce nakrátko, stojace auto ju rýchlejšie zobudí ako vrčiaci dieselový motor a hrkotajúca cesta. Kombinácia zmeny režimu (necestujeme a je takmer stále vonku) a kratšieho spánku zrejme vyústila do netypických záchvatov plaču 🤷‍♀️ Napr. ráno sledovala jazdeckú školu v krytej hale, tak celý deň tvrdí, ako sa chce voziť na koni. Večer o 18tej bola jazda na poníkoch okolo hlavnej budovy, tak sme šli. Po asi 2 metroch jazdy už nechcela. Ok, zobrali sme ju na ruky. Nasledoval srdcervúci plač, že chce ešte jazdiť. Tak sme ju šupli na úplne najnižšieho poníka, na tom vcelku šla cca 15-20metrov. Potom stačilo. Keď dali poníka do stajne, tak zas plač, že ona chcela jazdiť v hale 🤣🤣🤣…išli sme sa pozrieť aspoň ako jazdia dospeláci v hale, ale už akurát končili…plač prečo už skončili, ešte sa chcela pozerať 🤣🙈. Asi si musíme zvyknúť na novú realitu vyrastajúcej malej bytosti so svojimi vlastnými názormi a plánmi 😊🙃 Na ihrisku to je ešte vtipnejšie – hrá sa na piesku, prídu deti na trampolínu, „prečo skáču na mojej trampolíneeeeee“. Odíde z pieskoviska niekam inam, na pieskovisku sa začne hrať chlapec, „prečo sa hrá s mojimi hračkamiiiiiii“ 🤣. Aspoň, že keď ide s niekým na trampolínu, tak pekne počká pokiaľ dievčatko doskáče a potom sa vymenia. Vtedy jej nevadí, že niekto skáče.

Deň 135 (4.10.) Od rána prší, a aj pršať má, tak máme plán jasný – ukončíme dovolenku u koníkov a dvíhame kotvy, aby sme sa opäť posunuli kúsok k domovu. A podľa počasia to vyzerá na najbližšiu Ikeu po ceste samozrejme. Pomerne skoro ráno sa tak tralalákame do Hannoveru.

Na našu smolu malo podobný plán s Ikeou žiaľ aj veľa iných ľudí…hodnú chvíľu sme krúžili, až sa nám podarilo zaparkovať. Jedáleň prepchatá, ľudia oproti škandinávii dosť nevľúdni, jedlo takmer všetko lepkové a vyprážané, Katka skončila chtiac-nechtiac s rybou 😖 Aspoň herničky a izbičky boli pekne spravené…

Keďže sme v daždi veľmi nemali chuť valiť po diaľnici poza kamióny tou istou trasou ako pred pár mesiacmi smerom na sever po nudnej rovine, vydali sme sa od Hannoveru južne a následne juhovýchodne, do oblasti národného parku Harz. Cesta bola zaujímava a nečakane aj kopčekatá, išli sme väčšinou krásne sfarbenými jesennými lesmi. Katka cestou našla parádny stellplatz aj s WCkami a automatom na elektriku, ak by sme potrebovali. Samotné státie v dedinke Sieber je zadarmo s možnosťou dobrovoľného príspevku. A my sme prispeli, pretože tam bolo veľmi fajn.

Hneď vedľa je park, ihrisko, les, potok… pripomínalo nám to takú kombináciu Trenčianskych Teplíc a Španej Doliny. Po príchode nám ešte pršalo, tak sme upiekli muffiny, potom cukrovú repu na skúšku a keď prestalo pršať, tak sme šli von. Inak ako sme sa tak prechádzali dedinkou a lesíkmi a lovili kešky, tak sme prišli na to, že to tam podozrivo vyzerá ako u nás. Tak sme zistili, že sme už vo Východnom bloku 😀

Deň 136 (5.10.) Ďalší deň sme strávili na cestičkách naprieč národným parkom hore-dole, až sme sa napokon dostali do mestečka Mansfeld, kde sme zakotvili na miestnom parkovisku. Žiadna iná zastávka Katku v okolí nezaujala, tak sa tu aspoň pomotáme po uličkách. Inak na diaľniciach ani v mestách už takmer nie sú možnosti vyčistenia karavanu, zlatá to Škandinávia. Mestečko je tak nedeľne zaspaté, všetko zatvorené okrem jedného kebabu, kam sme behli na wc a Katulienka dostala lízatko 🙂 (nevieme, či to nie je jej 1. „klasické“ lizatko v živote).

Chceli sme vybehnúť aj na hrad, ale nešiel tam chodník a nechcelo sa nám šliapať s kočárom a psom 20min po neexistujúcej krajnici cesty. Tak sme sa motali lesnou cyklocestičkou – pes bol šťastný a Katka mala lízatko, teda bola so všetkým spokojná 😀 Mesto opäť typický postsocialistický obraz chudobnej oblasti, ošuntelé, polorozpadnuté aj rozpadnuté domy. Pomedzi to aj nejaké pekné zachované. Ako bonus na chodníkoch 💩 od psov…akože totálne „vitaj na európskom východe“ 🙈.

Deň 137 (6.10.) Ráno som sa zobudil s boľavým hrdlom 😷. Katulienka s Katkou zatiaľ ok. Dávam si respirátor a vydávame sa smer Ikea Lipsko. Na parkovisku pre vozíky samozrejme stáli aj osobné autá. Keď sme poprosili pána, čo zablokoval celé dlhé státie svojim obyčajným autom, tak len mávol rukou a odišiel preč…začíname mať plné zuby Nemecka a milých Ikea ľudí 😀 Dievčatá sa išli naobedovať a pohrať, ja som zatiaľ išiel do lekárne na antigénový test (Covid, chrípka, RSV negat. zatiaľ), potom natankovať a vyčistiť karavan. Izbičky v Ikei boli opäť fajn, Katulienka sa celkom pohrala a Katka sa snažila pomedzi degustáciu navarených výtvorov narýchlo nájsť nejaké AirBnB, kde by sme sa mohli nasáčkovať aj s karavanom. Potom sme si vystáli dlhokánsky rad na jedlo (opäť malo nápad ísť jesť do Ikey mnoho ľudí) a tam opäť gurmánske peklo. Bezlepkový iba losos. Katulienka zas nemá rada mäsové guľky. Takže jediná možnosť bola šnicla s hranolkami 🤷‍♀️Zasnívali sme si o škandinávskej Ikei, kde mali kuracie prsia, automat s eko mliekom a nebublinkové pitie. Koláč našťastie nesklamal 😁 A Katulienka sa držala úplne statočne, vydržala čakať aj jesť a nevyskakovala zo stoličky. Jediný zádrhel bol, keď Katka zabudla vypýtať malú švédsku vlajočku 🤣🤣🤣 Keď to mamina úspešne napravila, bolo všetko v najväčšom poriadku.

Deň 137 až 139 (6.10.-9.10.) Airbnb, ktoré Katka narýchlo našla, mal miesto aj pre náš karavan. Tak sa teda ukladáme v dedinke Roßwein na tri noci. Ja sa s totálnou zimnicou po ukotvení karavanu uložím v útulnom ubytíku, kde si vyhradím izbu na spanie a rekondičný pobyt, z obývačky sme si spravili herničku a suché miesto pre slečny. Domáci Max bol super, mal veľký dom s obrovskou záhradou plnou hračiek (má 4 ročného syna). Vonku väčšinu času mrholilo alebo pršalo. Každopádne vonku nádherná jeseň a malý človek sa potrebuje vybehať nezávisle od počasia. Domáci mal na dvore pod čerešňou plastové pieskoviská, do ktorých napršalo, čiže to boli bazény s pieskom. Zábava na dlhé minúty.

Ráno a navečer ma išla Katulienka kuknúť do obyvky, kde bola „neinfekčná“ zóna, teda sme tam mohli byť všetci. Po obede chodili všetci zdraví na výjazdy, aby si pospinkali v aute a zatiaľ sa previezli na výletové miesta.

Oba dni boli pri vyhliadkových vežiach. Prvý deň pri betónovej/kamennej veži Aussichtsturm Striegistal pri dedinke Böhrigen. Druhý deň na kovovej výhliadkovej veži Rodigtturm Nossen pri mestečku Nossen. A večer išli vždy na výjazd v okolí nášho ubytka, len tak pešo s čelovkami.

Deň 140 (9.10.) Lúčime sa s Nemeckom, schádzame z hraníc D8mičkou dolu v Ústí nad Labem a lúsknutím prsta sa ocitáme v krajine, kde to vyzerá tak nejak úplne ako u nás. Už sme takmer doma…Waze nás zachránil od zastavenej diaľničnej zápchy a po rýchlom nákupe špekačiek v lovosickom Lidli si to namierime rovno na Farmu u Toníka za futbalovým ihriskom v Brozanoch nad Ohří.

Sme tu sami a miesto je veľmi pekné, prírodné opäť s množstvom zvieratiek. Ani chvíľu neleníme, kotvíme karavan a začneme zbierať drevo na opekanie, táborová večerná romantika môže začať.

Deň 141 (10.10.) Pred Prahou si Katka spomenula, že budeme potrebovať pre Katku autosedačky do áut. Takže narýchlo googlime centrum autosedaček, kde akurát mali v 20% zľavu na jednu z našich vyhliadnutých 🥳 Katulienka sedačku od Axkid otestovala, aj my inštaláciu, môžeme objednávať. Ďalej smerujeme do Ikei, hernička a obed to istia. Tentokrát bolo aj „normálne“ mäso, ale štípalo 🙈 S Ikeou asi končíme na výlete. Pozitívom bolo, že pri nákupe nad 1500czk nám preplatia celé jedlo, čo bola nemalá čiastka (cez 600czk), takže sme čo to ponakupovali 🤣

Ako to už cestou z hlavného mesta ČR býva, obchádzali sme upchatú diaľnicu cestami-necestami. Preventívne sme si dali pauzu v dedinke Jedouchov, aby nebolo posádke vzadu príliš zle. Ja som uvaril kávičku a Katulienky išli zatiaľ so psom geocachingovať. Kešku nie a nie nájsť. GPS ukazovalo iné miesto, nakoniec ju po detailnom preskúmaní našli 🥳 Pomôcka bola „kameň“ – či uhádnete, ktorý to bol 🙂 🐕 Rasťo medzitým niekam zmizol, behal po lúkach a mal svoju agendu 😀

Na prenocovanie sme mali vyhliadnuté Motorkářský Doupě v Humpolci, ktoré poskytuje parking pre karavany. Mali mať otvorené, ale na naše neprekvapenie bolo zatvorené 😀 Našťastie nepotrebujeme, aby mali otvorené, parkujeme vzadu na premočenej lúke, Rasťo zatiaľ kope jamu 😀

Neskôr ideme na ihrisko a do mesta, takmer všetko zatvára o 17:00 alebo 18:00 🙈. (My sme prišli do mesta o 17:18 🤣). Našťastie jediná otvorená kaviareň má aj herničku a môže ísť dnu aj Rastík! Bingo!

Po návrate do „kempu“ pokračuje polovica posádky v kopaní jamy…inak k Humpolcu – pre milovníkov českých filmov odporúčame navštíviť dve miestne atrakcie, ktoré sú hneď vedľa seba v mestskom parku – pamätná tabuľa najslávnejšiemu prisťahovalcovi a Hujerova švestička.

Deň 142 (11.10.) Ďalej po ceste zastavujeme v Jihlave – dávame si grilované kura v Kauflande, 🥳 čiže nemusíme variť! A samozrejme povymetáme miestne ihriská…

Poobede sa dostávame celkom slušne do Brna, na náš obľúbený Stellplatz, kde plánujeme ostať na 2 noci. Jednak by sme chceli postretať kamošov, čo tu žijú a v pondelok ísť do barefoot obchodíkov na nákup topánočiek do škôlky. Na stellplatzi víťazoslávne obsadzujeme miesto rovno vedľa ihriska, ktoré od našej poslednej návštevy stihli dokončiť.

Večer objavujeme parádnu cukráreň/kaviareň Waffleczbrno, kde sme stihli tohtoročný burčiak. Bolo tam tak super, že sme sem šli aj ďalší deň kvôli vonkajšej herničke.

Poobede sa konečne stretávame aspoň so spolužiakom z gympla Maťom. Cestou sa nám nepodarilo stretnúť s nikým okrem neho aj napriek veľkej snahe – väčšinou nám nesedeli dni príchodu s dovolenkami a pod., takže sme sa tak nejak s väčšinou obišli.

Deň 144 (13.10.) Ráno sa vyberáme do dvoch obchodíkov s barefoot topánkami – bosonožka a naboso. V poslednom menovanom nakoniec nečakane kupujeme topánky všetci traja a tak máme v kufri ďalšie rárohy do tetrisu 😀

Karavan balíme tesne pred deadlinom na opustenie kempu a z Brna vyrážame tesne pred jedenástou doobeda. Plán je prespať ešte niekde po ceste, podľa únavy a stavu posádky vzadu. Ten sa ukazuje ako vysoko nespokojný už po vyrazení a tak sa rozhodujeme spraviť pauzičku v parku v Slavkove, kde uvaríme obed a pohráme sa vonku na vzduchu.

Potom už problém so zaspávaním nebol, išlo sa dobre a cesta ubiehala, nakoniec padlo rozhodnutie potiahnuť to až do Drietomy a spraviť jednu z posledných zastávok symbolicky tam.

Okolo 15:44 prekračujeme hranicu domoviny a o pár minút už kotvíme karavan u dedkovcov v Drietome. Neskôr ideme s Dadou pozrieť chalanov na futbalový tréning, pohráme sa na detskom ihrisku pri kaštieli a späť k dedkovcom. Večer trávime v šKatuľke a rozprávame príbehy z ciest, dedkovci si po pár mesiacoch užívajú rozkecané vnúčatko 🙂

Deň 145 (14.10.) Príchod domov nebol celkom podľa plánov. Pôvodne sme chceli výlet ukončiť presunom z Drietomy na Hámre a nocovať aj u druhých dedkovcov. Plánovaný príchod domov bol 15. Október. Lenže človek mieni, život mení. Katulienka začala ráno teplotovať a bolo jej zle, tak sme sa v Drietome pobalili a svištali sme domov. Tak nás to vyviedlo z rovnováhy, že sme ani nestihli spraviť spoločnú fotku „už sme doma“. Katke Nurofen zabral a s nadšením sa vrhla znovuobjavovať všetky svoje hračky a knižky. Do večera prelistovala celú svoju knižnicu. Rastík si skontroloval svoj revír a hlasným štekotom vyháňajúc mačky dal na známosť všetkým naokolo, že sme doma!