Už v roku 1880 sa územie okolo mestečka Rotorua stalo prvou medzinárodnou turistickou atrakciou na Zélande. Je to vysoko aktívna geotermálna oblasť, akých na svete nie je veľa a možno ich dokonca hravo spočítať na prstoch jednej ruky – Yellowstone v USA, Island, ruský poloostrov Kamčatka a Rotoroua…my sme počas nášho výletu videli teda dobrú polovicu, ktovie, či to niekedy v budúcnosti dokončíme celé 😀

Do oblasti sme prišli v piatok večer (27.11.) a prvé dni nám len pršalo a pršalo. Cez kľudný víkend sme popri ďalšom plánovaní výletov a písaní blogu aspoň mali čas zvyknúť si na motelovú rutinu. Katka sa stala vrchným veliteľom upratovania izieb, menenia uterákov, finálneho looku hotových izieb a generálom večerného robenia sendvičov, ja som prijal ťažkú úlohu v prvej frontovej línii ako hlavný robič postelí, vysávač a navečer šéf krájacej čaty v kuchyni…po prvotných nedorozumeniach, ťažkostiach s prijatými úlohami (kto ma nepozná, neznášam robenie postelí) a učení sa to bola po prvej hodinke-dvoch pohodička, dokonca sme si rýchlo zvykli 🙂

Prvýkrát sme si trochu slniečka užili poobede v nedeľu (29.11.), keď nás teta Raewyn vyhnala sa niekam poprechádzať. My sme sadli do auta a ako takú prvú ľahšiu destináciu sme si vybrali neďaleké vodopády a pás sekvojového lesa popri krištáľovo čistých prameňoch. Okere a Tutea Falls, vodopády na trase rieky Kaituna a oblasť naokolo je vyhľadávaným rajom adrenalínových nadšencov (šialencov), ktorý sa tu denne niekoľkokrát pokúšajú súperiť s divokou vodou na svojich kajakoch alebo raftoch. Tutea vodopád je so svojimi 7 metrami dokonca najvyšší komerčne splavovaný vodopád na svete!

Hamurana Springs je názov prameňov neďaleko jazera Rotorua a nás to tam ťahalo hlavne kvôli našej fascinovanosti mohutnými stromami, ktorá začala niekde na pobreží Kalifornie v kempe pri obrovských redwoods. Tieto obry niekto vysadil aj v tejto oblasti, ktorá nebola od nás až tak ďaleko, tak sme sa tam prirodzene vybrali.

Pomedzi sekvoje sa tu vlní totálne priezračný potočik, ktorý za svoju čistotu vďačí hlavne unikátnemu prameňu – ten vyviera z poriadnej hĺbky (15 metrov) a podzemnými tunelmi sem tečie celých 70 rokov! (trikrát som túto info overil) Ide o vôbec najväčší prameň severného ostrova, a len za minútu z neho vytečie milión gallónov vody…to znamená, že za minútu by naplnil dva olympijské bazény…toľko k našej veľmi vydarenej podvečernej prechádzke 🙂

Na druhý veľký výlet sme sa po upršanom začiatku týždňa vybrali až vo štvrtok (3.12.) na obed. Cestou tam sme pred sebou zazreli kamión plný niečoho hýbajúceho sa a kukajúceho na nás – na naše prekvapenie to bol kamión plný doslova vo vetre vejúcich pštrosov vezúcich sa len tak krajinou s otvorenou strechou!

Dnešný cieľ bol Waimangu Thermal Valley, aktívna termálna oblasť, kde sme mali za cieľ prejsť jej hlavnou trasou a poobjavovať tunajšie fenomény. Už na začiatku sme zažili milé prekvapenie, o ktorom sme teda vo veľa krajinách, ak vôbec v nejakej, ani nechyrovali – slečna pri pokladni sa nás po chvíľke rozprávania sa spýtala, odkiaľ sme, na čo sme jej hrdo odpovedali, že zo Slovenska. Na to nám pohotovo dala celú sprievodnú brožúru parku v našej ľubozvučnej slovenčine! Skoro sme odpadli, toto nás celkom zaskočilo a potešilo zároveň 🙂

História tohoto údolia sa delí na dve výrazné obdobia – pred r.1886 a po ňom. Do tohoto roku bola oblasť vychýrená svojimi obrovskými bieloružovými terasami vytvorenými ako inak geotermálnymi javmi. Dokonca boli v tých dobách považované za ôsmy div prírodného sveta. Všetko ale zmenila erupcia neďalekého vulkánu Tarawera, ktorá so sebou strhla všetko navôkol a vytvorila úplne nové údolie s novými geotermálnymi „atrakciami“ – Waimangu, z ktorých najznámejší bol gejzír aktívny medzi rokmi 1900 – 1904, najväčší, aký si ľudstvo pamätá, dosahujúci výšku neuveriteľných 250 metrov! My sme to bohužiaľ o nejaký ten rôčik prešvihli, ale atrakcií tu aj tak ostalo viac ako dosť…

Hneď prvou na rane bol najväčší horúci prameň na svete Frying Pan Lake, s megalomanským priemerom 100 metrov…prameň! My sme k nemu zostupovali od návštevníckeho centra a musíme povedať, že táto, ako doslovný preklad vraví, „panvica na smaženie“ nás uchvacovala z každého uhla.

Jazero Inferno zas bolo zaujímavé nielen svojou krásnou farbou, ale aj svojim takpovediac „dýchajúcim“ charakterom – tento jeho cyklus trvá vždy presne 38 dní, počas ktorých sa kráter jazera 21 dní plní, 2 dni preteká ponad okraj a zvyšných 15 dní klesá späť o 8 metrov.

Dvojhodinovú cestu pomedzi desiatky malých smradľavých sírových jazierok, prameňov a všemožných útvarov sme zakončili pri jazere s rovnakým názvom ako ukľudnený vulkán v pozadí – Tarawera. Ani si nechcem predstavovať, čo taký spiaci obor dokáže narobiť počas erupcie…úplne nám stačilo pozerať sa na kľudnú hladinu jazera s obrovským množstvom všeliakého vodného vtáctva…

Cestou späť do motelíka sme sa poprechádzali po bublajúcom a dymiacom mestskom parku samotného mestečka Rotorua, ktorý sa nachádza rovno v jeho strede. Podľa nášho knižného sprievodcu nie sme jediní, komu sa to zdá trochu pritiahnuté za vlasy – mám na mysli hlavne to, že zo všetkých možných pokojných, zelených lúk alebo miestach pri nespočetnom množstve pláží na celom Zélande si mesto postavili rovno na jeho najnestabilnejšej a najnebezpečnejšej časti 😀 Odhliadnuc od tejto skutočnosti sa nám park veľmi páčil, pretože nám prišiel ako veľmi originálny a hlavne zaujímavý všeliakými skrytými zákutiami a jazierkami.

Na ďalší výlet sme sa vybrali až vo štvrtok (3.decembra), po 25 kilometrovej štrkovej ceste smerom k vodopádom Tarawera. Aj keď som sa celý čas cítil ako v prerobenom vtipe v štýle „Aké je najlepšie terénne auto? … služobné …“ (v našom prípade prenajaté), musíme povedať že to malá mazda zvládla s prehľadom ako skúsený offroad 😀 Vodopády boli celkom vpohode, aj keď si doteraz nie sme istí, či sa tento 50 kilometrový výlet „zadnými uličkami“ oplatil…ale tak lepšie ako sedieť v moteli na zadku…

V piatok (4. decembra) nastalo ďalšie z nekonečného množstva balení sa, po ktorom sme sa pekne rozlúčili s ďalšími novými kamarátmi Raewin, Petrom, Benom a Jess. Konečne sme si mohli vyskúšať a poobjavovať, čo to znamená pripraviť každý deň na bežnú prevádzku jeden malý motelík a z rozhovorov s prvými domácimi novozélanďanmi na našich cestách pozisťovať kadečo zaujímavé a užitočné.

Posledným miestom, ktorým ukončíme prvú polovicu vulkanickej oblasti a ktoré nám do nej typovo zapadá je Wai-O-Tapu, po maorsky „sväté pramene“. Táto oblasť rozprestierajúca sa na zhruba 18tich km² južne od Rotorui je známa predovšetkým svojimi pestrofarebnými horúcimi prameňmi a bublajúcimi blatovými jazierkami. Jedno z takých sa nachádza ešte pred plateným vstupom a bolo veľmi vtipné ho chvíľu len tak sledovať, ako si tak buble sírovými plynmi a poprdkáva blatko, akoby ho vôbec nezaujímali stovky turistov nalepených na zábradlí a sledujúcich toto divadlo.

Najzaujímavejšími jazierkami vovnútri parku boli Champagne Pool, Artist´s Palette a Devil´s Bath Pool. K prvým dvom sme sa dostali na začiatku hodinovej prechádzky a zo všetkých vulkanických javov, ktoré sme tu videli sa nám na Yellowstone podobajú práve tieto. Zaujímavé na nich je to, že ležia tesne pri sebe a aj tak má každé z nich úplne iný charakter – Champagne Pool (bazén so šampanským) je na okrajoch oranžový a dozelena sfarbená voda je plná malilinkých bubliniek šumiacich presne ako v šampanskom.

Artist´s Palette (maliarova paleta) je zas plný kadeakých farieb, pričom práve preto dostal toto meno, ktoré je ako názov rôznych prírodných úkazov vo svete obľúbené rovnako, asi ako Tri sestry 😀

Najzaujímavejšiu farbu zo všetkých však mal jednoznačne Devil´s Bath Pool, alebo aj „diablov kúpeľ“. Prečo ho pomenovali práve takto je nám záhadou…každopádne, farbu mal viac ako originálnu.

Týmto sme skončili takú, dá sa povedať, že Yellowstonskú polovicu vulkanických krás Nového Zélandu, najbližšie dni nás čaká prezmenu sopečná polovica, počas ktorej sa dostaneme aj na jeden z najobľúbenejších jednodňových výstupov v tichomorí…o tom však nabudúce 🙂