Naše túlanie sa po svete začalo naberať na obrátkach niekde v Monument Valley, v Sydney sme sa už nezadržateľne prehupli do druhej polovice a tu na Zélande to všetko letelo ako zimné prázdniny na základnej škole. Ostáva nám posledných 13 dní, počas ktorých ideme autom prebrázdiť celý Južný ostrov hádam ešte raz!

Vo štvrtok poobede (4.februára) sme sa rozlúčili s oceánom a razili si nebojácne cestu vnútrozemím so spotrebou 6,3l/100km. Keďže na svete existuje iba málo tak nudných vecí ako nekonečné šedé rovné diaľnice v nížinách Južného ostrova, vydali sme sa opäť dlhšou, ale oveľa zaujímavejšou cestou pomedzi zelené kopce plné vždyžerúcich vystrašených ovečiek. Tam sme natrafili na tzv. Elephant rocks, alebo aj skaly, ktoré sa tak trochu podobajú na slony.

Neďaleko týchto vápencových šutrov sme na dve noci zakotvili ako Couchsurferi u Petra, veselého a hlavne veľmi scestovaného Novozélanďana bývajúceho neďaleko dedinky s trochu poľsky znejúcim názvom – Kurow. Dva dni totiž malo byť škaredé počasie v našej ďalšej plánovanej destinácii, a tak sme tu okrem dlhých rozhovorov s domácim, doplnení zásob v miestnom malom obchode a dopísaniu niečoho z blogu moc nestihli. V sobotu (6.februára) sme sa už pekne oddýchnutí konečne vrhli na cesty, pričom ako prvé sme poobdivovali miestne vodné priehrady, na ktorých víkendovalo obrovské množtvo domáceho ľudu popremiešavaného poväčšinou nemeckými turistami. Nachádza sa tu aj kedysi najmohutnejšia priehrada južnej pologuli, Benmore Dam.

Národné parky Utahu nám vo veľkom pripomenula prírodná formácia Clay Cliffs. V neskutočnom teple sme sa pomotali pomedzi „ihlami“ a kaňonmi tvorenými blatom a vápencom a takmer rozbili auto na štrkovej ceste späť…aj tak to stálo zato 😛

Tesne poobede sme konečne prišli do oblasti zvanej Mackenzie Country. Ani neviem kde začať, až tak nás to tu očarilo 🙂 Po prvé – takú modrú, alebo vlastne tyrkýsovú sme na vlastné oči ešte asi nevideli…nechceli sme tomu ani veriť a stáli sme asi všade kde sa dalo, aby sme sa presvedčili aj po desiatykrát…predstavte si napríklad taký ten náš kanál Váhu (tzv. Vážska kaskáda) naplnený totálne krásnou modrou vodou 🙂

Po druhé – Mount Cook, po maorsky Aoraki, najvyššia hora Nového Zélandu. 3754 metrov vysokánsky obor nás neprestával udivovať pri každom jednom pohľade naň, nech sme ho videli odkiaľkoľvek. Z diaľky 50 kilometrov vyčnieval megalomansky spomedzi všetkého okolitého a pri pohľade z pár kilometrov to bolo ešte pôsobivejšie…

Po tretie – je tu vrchol leta, vonku vysoko cez tridsať a my sa pozeráme na zasnežené kopce a bledomodré nekonečné ľadovce. S ďalekohľadom či bez, blízko alebo rovno pod nimi by sme ich vedeli pozorovať donekonečna…a v noci nás v stane prebúdzali odlamovaním ich veľkých kusov a neskutočným rachotom valiacim sa dolinou…waaaaaaaaaaaaw!!!

Postavenie stanu a rozhodnutie, čo ďalej nám dlho veru netrvalo – čo najskôr sme sa vybrali na 10 kilometrovú túru do Hooker Valley, ktorá je počas pekných dní označovaná ako najkrajšia scénická jednodňová túra na Južnom ostrove 🙂 A keďže bolo pekne, my sme okamžite zistili, prečo sa jej tak hovorí…ďalej ani nemusím písať, kuknite si fotky z nej a hlavne užite pohľady na neuveriteľný Mt. Cook:

Ráno (nedeľa 7.februára) sme si dali na rozcvičku pekelne strmý, chvalabohu iba 15 minútový výstup na morénu (ľadovcom natlačené skaly do údolia) Tasmanovho ľadovca. Krásne výhľady boli samozrejmosťou, ale musíme poznamenať, že všetci, čo sa sem chystajú by si mali švihnúť, pretože ľadovec sa (bohužiaľ) do 10 rokov skráti o celých 6 kilometrov! Zaujímavé bolo aj to, že akonáhle sme vyšliapali na vrch morény, pohľad sa zmenil doslova o 180° a z farebnej krajinky sa zrazu stala čiernobiela mesačná…

Nedeľu ako takú sme mali tak trochu tradičnú slovenskú – oddychovú. Presunuli sme sa do kempu pri jazerách, kde to vyzeralo celkom ako na Ostrove v Trenčíne a pobudli nejaký čas v centre mesta na internete. Inak sa ani veľa robiť nedalo, pretože bolo neskutočné teplo a tu je slnko na obed oveľa nebezpečnejšie ako doma.

Navečer sme si však spravili výlet k ďalšiemu neskutočne modrému jazeru Tekapo, pri ktorom sa nachádza aj krásny malý fotogenický kostolík. Výlet to bol pekný, ale nakoniec sme márne čakali na nejaký dychvyrážajúci západ slnka…

V pondelok (8.februára) nás už čakala ďalšia etapa nekonečných presunov autom, ktoré budú jeho súčasťou už asi do odletu z ostrovov. Ešte nakŕmime zvedavé kačičky vedľa napoly zbaleného stanu, dáme posledné zbohom krásnym kopcom na čele s Mt.Cookom a v dlhočiznej kolóne vedenej karavanom plného číňanov vyrážame na sever. Na pár minút a výhľadov sme sa ešte vydriapali na malý kopec Mt.John nad jazerom Tekapo, ktorý je známy hlavne svojimi hvezdárskymi ďalekohľadmi, observatóriom a predovšetkým neskutočnou nočnou tmou, akú nenájdete azda ani v našich Poloninách.

Potom už sme hodiny brázdili nekonečné rovné pláne východného pobrežia smerom k najväčšiemu mestu ostrova Christchurch. Tomu sme sa našťastie vyhli a zamierili severne od neho po ceste do Hanmer Springs, neďaleko ktorého sme sa zložili v príjemnom kempe na jednu noc. Ten bol našim východiskovým bodom na trase do Kaikoury scénickou cestou po vnútrozemí, na ktorú sme sa dostali hneď v utorok ráno…náš výlet nabral takpovediac voľný priebeh a Novým Zélandom sa len tak túlame a chodíme si kade-tade.

V Kaikoure sme pozreli našich starých známych Eddieho s Penny a zažili niečo, čo v našich končinách veľmi nepociťujeme – zemetrasenie. Ako sme si tak sedeli za stolom a kecali, domom otriasli dve rany – prvá ako keď trochu silnejší vietor udrie do okien a hneď na to druhá oveľa silnejšia, pri ktorej sa akokeby jedným silným impulzom zatriasol celý dom a ktorá nás všetkých pohotovo vyhnala von…musím povedať, že zažiť to na vlastnej koži bolo dostatočne strašidelné…zemetrasenie dosiahlo magnitúdu 5,7 Richterovej stupnice, pričom epicentrum bolo v hĺbke až 48 kilometrov.

Poobede sme sa dostali na cestu a už o niekoľko kilometrov sme stáli pri kolónii novozélandských tuleňov, z ktorých boli jednoznačne najzaujímavejšie malé mláďatká – doslova to celé vyzeralo ako taká škôlka, kde sa malé tulene donekonečna naháňajú, skúmajú alebo len tak bláznia v malých jazierkach. Niekedy sa dokonca vydajú na prieskum k sladkovodnému vodopádu hore prúdom, pričom si cvičia svoje orientačné schopnosti a trénujú svaly.

Čo sa nášho kempovania na tejto poslednej spanilej jazde Zélandom týka, celé sa zmenilo na nekonečné boje s raňajšou rosou a teda mokrým stanom, alebo nepokojnou vyfukovačkou, ktorú sme lepili všetkým čo sme mali poruke…a keďže sme naše psychické sily vložili do oveľa dôležitejších vecí, na výber a nákup novej nám akosi nevyšiel čas 😀

Po jednej nepokojnej veternej noci sme sa vydali na sever ostrova, okolo obrovskej soľnej pláne, cez kopčekatú, suchú a rozľahlú krajinu plnú vinohradov.

Sever je typický (tak ako väčšina ostrova) veľmi riedkym osídlením a keďže sme z neho chceli mať čo najviac, rozhodli sme si to po zhruba 70 kilometrovej, extrémne kľukatej, ale nádherne scénickej štrkovej ceste namieriť rovno do jednej z najodľahlejších oblastí – French Pass…a veruže sa to aj oplatilo, už len kvôli tým výhľadom.

Na noc sme sa uložili v preplnenom kempe v krásnej Elaine Bay a plánovali naše ďalšie potulky…do odletu nám ostávalo ešte stále 5 dní, ktoré sme si mohli užiť bez akéhokoľvek naháňania sa.

Aj preto sme sa rozhodli namieriť si to na severozápad, kde na nás už od začiatku čakala príroda v okolí národného parku Abel Tasman. Na 3 dni sa pre nás východiskovým útočiskom stal kemp zadara popri hlavnej ceste, kde sa za ten čas vystriedali desiatky, ak nie aj stovky ľudí (prevažne mladých Nemcov).

Abel Tasman je kus zeme v jednej z najodľahlejších častí ostrova, podobne ako napríklad Milford Sound. Známy je predovšetkým svojimi turistickými trasami popri slnečných pieskových plážach, tyrkysovou farbou mora, džungľovou prírodou, krásnymi útesmi alebo obľúbeným rybárčením a člnkovaním. My sme sa najskôr zastavili na najvzdialenejšom konci, neďaleko miesta s názvom Farewell Spit, po slovensky „rozlúčkový pľuvanec“ 😀 Je to taký pieskový výbežok (na prvej foto vľavo vzadu) siahajúci ďaleko do oceánu, akýsi posledný kus zeme navôkol, na ktorom okrem tej kopy piesku nie je nič viac…preto sme radšej išli pozrieť najsevernejší bod Južného ostrova – Cape Farewell.

V týchto končinách bolo čo objavovať stále – napríklad nás totálne uchvátili pramene riek zvané Te Waikoropupu Springs, ktoré sú najväčšími prameňmi čistej vody nielen na Novom Zélande, ale i na celej južnej pologuli. Obsahujú jednu z najčistejších vôd, aká bola kedy nameraná a keďže je to posvätné maorské miesto, nie je možné sa jej ani dotknúť…

Najkrajšou a dá sa povedať aj najveľkolepejšou atrakciou celého národného parku Abel Tasman sa pre nás stala dovolenkármi trochu zabudnutá (našťastie) jaskyňa Rawhiti. Vo veľkom teple sme sa v jednom kaňone štverali absolútne strmým chodníkom a dúfali, že náš cieľ sa objaví za každou najbližšou zákrutou…vyložená námaha však za to totálne stála – a pri pohľade na doslova milióny (!!!) stalaktitov visiacich priamo nad našimi hlavami sme na tú hrôzostrašnú cestu okamžite zabudli 🙂

Aby som to tu celé neopísal ako raj na zemi a potom zabudnem uverejniť aj nejaké fotky z pláží…tých je tu veľa a ľudia sem radi chodia aj kvôli krásnemu modrému moru…jediná škoda, že bolo také ľadové!

Späť sme šli vnútrozemím, po uzučkých kľukatých cestách, neskôr sme sa poslednýkrát pri Kaikoure dostali k moru a už sme sa takto postupne dostávali do finálnej destinácie – Christchurchu… poslednú noc sme strávili v krásnom kempe s bazénom, kde sme si po viac ako mesiaci konečne vyprázdnili auto, susedom porozdávali našetrené veci, ktoré sa nám do batožiny už nezmestili (všetko od soli až po deky) a pomaly sa lúčili aj s celkom romantickým kempovaním…

Náš posledný deň na Novom Zélande (16.2.) sme si vychutnali tak nejak pozvoľne, bez stresu a naháňania sa – urobili sme si piknik v jednom z mnohých mestských parkov a dorazili zásobu rybičiek, chlebov a zeleniny a pomotali sa v okolí tzv. kartónovej katedrály (Cardboard Cathedral). Je to akási náhradná stavba za zemetrasením zničenú a polorozpadnutú katedrálu na hlavnom námestí, v ktorej bol ako jeden zo stavebných materiálov použitý tvrdený kartón, preto taký názov…

Bohatší o nespočítateľné množstvo zážitkov a priateľstiev, s dlhšími vlasmi a menej kilami, opálení a aj trochu ucestovaní sme večer spolu so západom slnka nasadali na lietadlo domov…Zéland nám bude veľmi chýbať, raz sa dúfam vrátime…nasleduje dvojdňový maratón letov, prestupov, desiatky prebdených hodín, niekoľko kuknutých filmov, krátka návšteva Dubaja a návrat na rodnú hrudu…o tom až nabudúce! 🙂 Vidíme sa na Slovensku!