Sopečnú časť Nového Zélandu sme si pekne rozdelili do viacerých častí, pričom najskôr sme si niekoľko dní rezervovali na okolie jazera Taupo, až pokým sme neskôr neskončili neďaleko národného parku Tongariro.

Ešte v piatok po odchode z motela v Kawerau (4.12.) a poprechádzaní sa po farebných prameňoch Wai-O-Tapu sme dorazili do prvého „zadara“ kempu na našich cestách – Reid´s Farm Reserve neďaleko mesta Taupo. Celý kemp je situovaný pri peknej rieke, celkom čistý a navyše žil svojou vlastnou atmosférou. Uchmatli sme si teda malý flek na jeho konci, postavili stan a popri tom nás chodila pozrieť početná rodinka kačičiek.

Rieka pri ktorej sme stanovali vytekala priamo z jazera Taupo, ktoré leží v pozostatkoch kaldery rovnomenného supervulkánu. Tento tichý zabijak je zodpovedný za najväčší výbuch sopky za posledných 70 tisíc rokov, pri ktorom sa do vzduchu dostalo 1170 kilometrov kubických kameňa, lávy a popola. Riečka formuje vodopády Huka (pena), na ktoré sme sa išli pozrieť hneď ako sme zatĺkli posledný kolík upevňujúci náš stan. Inak, celkom rachot!

Po Huka Falls sme sa vybrali k obrovskému jazeru Taupo na jednu z jeho kamenných pláží. Tam sme objavili doslova plávajúce kamene 🙂 Vyvrhnuté počas megaexplózie sa dostali na povrch z útrob zeme a my v Európe ich poznáme ako najlepšie brúsidlo nôh – pemza. Každý sme si teda vybrali jednu na pamiatku, zopárkrát ešte pohádzali do vody a zasmiali sa na tom, že plávali a vybrali sa späť do kempu.

Ráno (5.12.) sme si trošku privstali, aby sme sa stihli včas zbaliť a prísť k hrádzi pár kilometrov od nás po prúde rieky, kde sme chceli vidieť na vlastné oči jej vypúšťanie. A to by sme neboli my keby sme išli len tak sucho na oficiálnu vyhliadku – v našom super sprievodcovi sme sa totiž dočítali o jednom mieste, kde budeme mať vyhliadku ako z prvého radu…a tak aj bolo, aj keď sme si na vypustenie počkali o nejakú tú minútku dlhšie. Prekvapilo nás hlavne množstvo vody ktoré sa za pár minút valilio ponad inak kľudné kamenné vodopádiky.

Z priehrady sme si to nasmerovali na ukážku fúkania lávového skla, ktorá by bola bezchybná, keby sme mohli fotiť aj v obchode…tam totiž mali krásnu zbierku tých najnápaditejších výtvorov všetkých farieb.

Zvedavosť nás vyhnala aj do parku s názvom Craters of the Moon (mesačné krátery), kde to tak skoro aj vyzeralo…až na stromy, vzduch a paru všade naokolo 😀 Celkom fajn prechádzka, aj keď ku koncu to už bolo trochu jednotvárne.

Krátery ukončili našu návštevu pri jazere Taupo, okolo ktorého sme sa presunuli na Desert Highway, ktorá nás doviedla rovno pod najväčší vulkán Nového Zélandu Ruapehu, kde sa usadíme na viac ako týždeň u drevorezbára Deana.

Hlavnou pointou tejto lokality pre nás bola relatívne dobrá východisková poloha pre uskutočnenie najobľúbenejšej jednodňovej túry na Novom Zélande, tzv. Tongariro Alpine Crossing. Ruapehu sme zozačiatku kvôli oblačnosti nevideli vôbec a na lepšie a vhodnejšie počasie sme čakali zopár dní.

U domáceho sme spoznali párik v našom veku z Francúzska, Pauline a Pierra, s ktorými sme si celkom sadli už od začiatku a s ktorými sme sa na spomínanú túru aj vybrali. Tým sme si pomohli aj navzájom, keďže sme na presun medzi začiatočným a koncovým bodom trasy nechceli použiť ani jeden z predražených lokálnych autobusov, ale naše dve autá.

Tongariro Alpine Crossing sme si vybrali hlavne kvôli neskutočnej scenérii číhajúcej na nás už od prvého kilometra. Mrazivé ráno začalo ustupovať s prvými lúčmi slnka tak ako aj naše početné vrstvy oblečenia. Pred nami bolo takmer 20 kilometrov šliapania po sopečnom a stále veľmi vulkanicky aktívnom teréne, preto sme túru začínali o siedmej ráno (9.12.). Aj keď sme začínali ako jedni z prvých, autobusov sa to tam len tak hemžilo. V priemere túto trasu denne absolvuje celá tisícka turistov.

Už po prvých kilometroch nám bolo celé okolie nejaké známe…žiadna vegetácia, iba nekonečná masa hnedočiernych kameňov sopečného pôvodu nám mohla pripomínať iba jedno miesto – bájny Mordor z Pána Prsteňov. Čo by sme to boli za fanúšikov filmových trilógií od Petra Jacksona, keby sme si nespravili aspoň jednu fotku ako neieme „prsteň skazy“ (pamätný prsteň triedy 4.A gymnázia Ľ.Štúra z roku 2009) do ohnivých zákutí Hory Osudu (Mt.Doom):

Presne týmto územím sa filmári nakoniec aj inšpirovali a Mt.Ngauruohe, kužeľovitá hora nachádzajúca sa v tretine našej výpravy v trilógii Pán Prsteňov slúžila dokonca ako predloha ničivej Hory Osudu. V sedle tesne pod ňou sa nachádza križovatka, na ktorej sa dá stretnúť najväčší počet ľudí – jedni zhadzujú výstroj a chystajú sa na náročný výstup po jej sypkých a šmykľavých svahoch (sklon až 45°!!!), druhí (ako my) si dávajú prvú väčšiu pauzičku po hodinke šliapania do brutálneho kopca…my sme po dvoch tabličkách bielej čokolády a glgu iontového nápoja vytiahli náš parádny ružový ďalekohľad a s nemým úžasom sledovali trápiacich sa ľudí v kope piesku a popola, pričom sme zhodnotili, že s momentálnou kondičkou absolvujeme „iba“ tých našich 20 kilometrov…možno nabudúce 😀

Obraz krajiny sa zmenil už po ďalších metroch kráčania po pláni South Crater – kadejaké čierne, ostré a hrčaté skaly nahradila obrovská žltá pláň krátera sopky Tongariro a ťažké strmé stúpanie sme vymenili za príjemnú prechádzku po perfektnej rovine. Tu sme nabrali aj dostatok síl a vpohode sme sa vydýchali pred posledným veľkým stúpaním pred Červeným Kráterom. Tesne pred ním sa nám ešte naskytol krásny panoramatický pohľad na legendárny Mordor, čo len potvrdilo, že na pekné počasie sa nám rozhodne oplatilo počkať si aj zopár dní naviac.

Červený Kráter (Red Crater) nás ohromil a prekvapil hneď pri prvom pohľade naň jeho krásnym zafarbením a hlavne pekelnou farebnou kombináciou sýtočervenej a čiernej. Bol to aj náš najvyšší bod na chodníku – 1886 m.n.m. Trasa akou sme išli bola zatiaľ poriadne pestrá, a to stále nie sme ani v polovici!

Do zbierky nám po zo začiatku krásnej modrej (oblohy) chýbala už len zelená, ktorú sme, čuduj sa svete, objavili hneď za ďalším kopcom 😀 A v týchto vulkanických končinách a nadmorskej výške sa viacero odtieňov zelenej objavilo trochu netradične v troch jazierkach zvaných Emerald Lakes, ktorých farbu vytvárajú v najväčšej miere okolité horniny. Inak patrí toto miesto s pekným výhľadom aj na Blue Lake a Central Crater v pozadí medzi najfotogenickejšie miesta Severného ostrova.

V Central Crater sme zostali (hlavne ja) šokovaní zistením, že máme pred sebou ešte stále polovicu cesty, čiže nejakých 10 km. Táto časť bola oproti prvej nekonečne dlhá a oveľa menej zaujímavá, keďže sa na nej už nenachádzali žiadne farebné jazierka, ani krátery…ani neviem ako sme to zvládli, odmenou sú nám dobrý pocit z rozhodnutia túto túru absolvovať, kopa pekných fotiek a horúca sprcha po návrate domov, aj keď daňou za toľké kráčanie bolo niekoľko otlakov a boľavý chrbát. (presne ako vraví nápis na mojom tričku: NO PAIN, NO GAIN, voľný preklad v prenesenom význame a prižmúrením oboch očí do našej ľubozvučnej slovenčiny: „bez práce nie sú koláče…“ :D)

V piatok (11.12.) sme po dlhých zamračených dňoch z okna kuchyne konečne zočili majestátnu sopku (stratovulkán) Ruapehu, čo nás nakoplo k tomu, aby sme pobalili foťáky, sadli do auta a vyrazili rovno na jej úbočia. Prvým na rane bol 25 metrový vodopád Mangawhero s krásnou prírodnou scenériou naokolo. (komu by bol trochu povedomý, možno si spomenie a predstaví ako tu Gloom chytal ryby :D)

Scenérii nikdy nie je dosť a tak sme sa vybrali ešte vyššie pozrieť sa ako vyzerá zatvorené lyžiarske stredisko na úpätí sopky…nič moc, vyzerá to ako zatvorené lyžiarske stredisko hocikde inde 😀 Aspoň výhľad na všetky strany sme mali krásny, takže sa nám oplatilo trepať do tých 1600 metrov.

Že sa pomaly blížili Vianoce sme si neuvedomovali vôbec, hlavne „vďaka“ počasiu a absolútne nepredvianočnej novozélandskej atmosfére. O to viac nás prekvapilo, keď sme sa dočítali o sobotňajšom (12.12.) vianočnom sprievode vo vedľajšej dedinke. Aj keď pršalo, vybrali sme sa tam v dobrej nálade a hlavne zo zvedavosti. Vianočný sprievod v dedinke Raetihi vyzeral pre nás na prvý pohľad celkom vtipne – niečo ako Eastern Idaho State Fair, akurát stokrát menšie – najväčšie stroje zo širokého okolia (traktory, hasiči, ťahače alebo aj pretekári s rýchlostným člnom) spolu s vianočne ozdobenými autami si dali dve kolečká okolo hlavných ulíc, do rytmu zahrala miestna ochotnícka kapela a všetci ľudia na čele s deťúrencami mali z toho veľkú radosť 🙂 Celkom pekná atmoška, aj keď na naše vianočné trhy a akcie sa tu veľa vecí veru nechytá…

Večer sme poslednýkrát nakŕmili dve malé ovečky, ktoré za ten týždeň tuším aj podrástli, spapali super večeru, ktorú nám ukuchtil Dean, dali spoločnú foto a pomaly sa začali baliť na nedeľnajší odchod. Bolo nám tu celkom fajn, z dreva sme povyriezali kadejaké nepoužiteľné hovadinky a hlavne spoznali nových kamarátov 🙂 Ráno sa vydávame na cestu smerom na západ pomedzi zelené kopčeky k jaskyniam a krásam západného pobrežia Severného ostrova, ale o tom až nabudúce 🙂