Majestátny Grand Canyon sme za sebou zanechali ani nevieme ako a na pláne sme mali jeden z ďalších nabitých dní (utorok 29.9.)- chceli sme sa totiž z GC ešte do západu slnka dostať do Las Vegas. Medzitým sme si však dali za cieľ dve americké legendy po tejto trase, o ktorých sa ochvíľku dozviete oveľa viac 🙂 Ešte predtým pár kilometrov z kempu sme oslavovali ďalšie míľové jubileum – tentokrát sme zaknihovali už 3000 prejdených míľ našou strelou, ktorú sme si vyzdvihli ešte v Montane 🙂 (pribúdajú doslova ako huby po daždi)

Dopoludnia sme sa takmer bez premávky dostali do pre nás vstupného bodu na legendárnu Route 66, mestečka Williams.

A prečo sme sa vôbec obťažovali ísť po nejakej zabudnutej ceste 66 kdesi na severe Arizony? Route 66 je legenda…nazývaná aj „America´s Highway“ alebo „Mother Road“, je to symbol meniacej sa Ameriky po ktorom sa prepravovali milióny ľudí medzi Chicagom a Los Angeles, Illinois a Californiou, sen, ktorý naplánovali dvaja týpci ako národnú „superhighway“ spájajúcu východ so západom, keď diaľnice ešte ani neexistovali…

Tento istý plán národných highways ju taktiež aj pochoval, pretože už dlhšie nemohla zvládať taký nápor áut a začínala byť nahradzovaná modernejšími a priamejšími Interstate. To ju pomaly odsudzovalo na zánik aj spolu s mestečkami, ktorými prechádzala, až ju v roku 1985 zbavili štatútu Highway. Z niektorých miest sa stali mestá duchov, iné prežili s problémami a až do dnešného dňa sa snažia zachovať si svoju atmosféru z najslávnejších čias. Takéto miesta majú jednoducho ducha, a my sme si ich nemohli nechať ujsť 🙂

V mestečku Williams sa teda začína naša spanilá jazda, po dnes už pomenovanej „Historic Route 66“, ktorá si nás hneď omotala okolo prsta svojou atmosférou, keďže na niektorých miestach tu doslova zastal čas – reštaurácie vás vítajú neónovými nápismi, auto si môžete dať opraviť v klasickej garáži alebo dotankovať z historických stojanoch Shell alebo Gulf.

Taktiež sme tam postretali veľa motorkárov na výlete alebo ľudí v prenajatých mustangoch, ktorí si plnili detský sen prejsť sa po tejto ceste s vetrom vo vlasoch. Mnoho ľudí každoročne absolvuje komplet celú takmer 4000 kilometrov dlhú trasu bývalej diaľnice, aj keď niekde po cestách, ktoré ju nahradili. Cesta vedie z Chicaga cez Missouri, Kansas, Oklahomu, Texas, Nové Mexiko, Arizonu až do Santa Moniky v Californii.

Treba povedať, že existujú dva typy miest na tejto ceste – mestečká ako Williams alebo Kingman (do ktorého sa dostaneme ochvíľu), ktoré mali to „šťastie“, že cez ne vedie nová Interstate diaľnica a teda nemajú núdzu o investorov a prácu atď. Druhý je typ mestečiek, ktoré žijú iba zo zašlej slávy niekdajšej známej Route a pôsobili na nás dojmom „ospalej diery“ uprostred púšte. Ako nám teda bolo odporúčané, Williams sme opúšťali s plnou nádržou a peknými fotkami tohto malého mestečka.

Na takú pravú Route 66 sme sa dostali po pár kilometroch strávených na Interstate 40 v smere na LA. To už bola cesta začínajúca sa nápismi a značením na a okolo nej ako „Historic U.S. Route 66“. Zastavili sme na najbližšom odstavisku a fotili sa priamo na celkom mŕtvej ceste…a dosť sme sa čudovali ľuďom v karavanoch (evidentne turistom), čo to len tak bez záujmu prefrčali…tak im treba 😀

Ako sme na ňu vstúpili, čakalo nás ďalšie jubileum – doteraz sme prešli pre mňa neuveriteľných 5000 kilometrov! (3106,9 míľ) 🙂

Prvou ospalou dierou kde sa všetko točilo okolo histórie cesty bol Seligman. Staré servisy, desiatky obchodov so suvenírmi, dobové čerpacie alebo veterány ako z filmu Cars sme tu mohli nájsť na každom rohu širokej hlavnej ulice. Keďže to je jedna z najlepšie dostupných ospalých dier na 66tke, núdza nebola ani o niekoľko autobusových zájazdov a desiatky zvedavých turistov.

Z tohto mestečka, ktoré ešte leží neďaleko Interstate, sme sa konečne vybrali na pravú cestu púšťou, popri starej železnici. Na ceste boli miestami úseky, kde sme mohli zopár metrov od nás vidieť opustené, najstaršie časti 66tky…osobne si myslím, že sa to ešte v budúcnosti stane jednou z vyhľadávaných atrakcií…

Cieľom na konci nášho putovania po tejto legendárnej ceste bolo dostať sa do Kingmanu, kde sa s ňou rozlúčime. Až potiaľ nás čakala už iba jedna zastávka – kedysi vychýrená čerpacia stanica v piesku medzi kaktusmi so servisnou garážou, na ktorej zastal čas tak zhruba pred 50timi rokmi a ktorá mala z celej cesty asi najväčšieho ducha Route 66.

Kingman nás neočaril ani nesklamal…mesto veľkosťou aj výzorom veľmi podobné utažskému St.George, avšak cez celú jeho dĺžku pretínané 66kou. Tu sa naša pohodová a krásna scénická púť ňou končí v peknom návštevníckom centre a posledným prejdením po nej našou bielou strelou.

Cesta sama osebe nebola celkom taká nabitá ako som možno očakával…celé to je parádny zážitok, ale má to aj jedno negatívum – nekonečná 200 kilometrová cesta púšťou, kde nie je absolútne nič, iba 2 ospalé a 2 mŕtve mestečká a jedna benzínka bez benzínu a popri ceste zopár kráv…ak by sme nemali toľko času alebo by sme sa tak veľmi nechceli prejsť po tejto legendárnej ceste, stačili by nám asi atrakcie v mestách Williams a Kingman.

Cestou do Las Vegas na diaľnici 95 nás čakalo ešte jedno americké veľdielo zo začiatku minulého storčia – Hoovrova priehrada na rieke Colorado medzi Arizonou a Utahom…

Do prevádzky uvedená v roku 1935, vyžiadala si 49 miliónov dolárov (833 miliónov dolárov dnes) a 100 ľudských životov, vysoká 221,4m so šírkou základne celých 200m, vtedy najväčšia betónová stavba sveta…betónu v nej je toľko, že by sa z neho dala postaviť cesta z New Yorku do San Francisca! 🙂

Ako to tam ale vyzerá? Vonku takmer neznesiteľných 105° Fahrenheita (40,6°C), všade neskutočné množstvo áut a ľudí, za parkovisko 10$, do návštevníckeho centra sa bez zaplatenia ďalších 10$ ani nedalo ísť, cena prehliadky iba elektrárne 15$, prehliadka priehrady pre zmenu 30$ (všetko ceny na osobu) – znechutení sme sa vydali aspoň poprechádzať sa po ceste, ktorá vedie po vrchnej časti priehrady a totálné upečení sme sa vrátili do auta.

Druhú šancu sme tomu ani nedali a vydali sme sa rovno na prechádzku po diaľničnom moste, ktorý sa týči vysoko nad elektrárňou. Pod nami niekoľko stoviek metrov takmer nič, čo ma celkom kvalitne znervózňovalo spolu s davom turistov, ktorý sa okolo nás bezhlavo tlačili robiac si státisíce „originálnych“ selfies…toto bolo prvé miesto na našom výlete, kde som sa tešil, ako už budem sedieť v našom (klimatizovanom) autíčku a pôjdem konečne preč.

Celkovo môžme s určitosťou povedať, že na našom rebríčku TOP miest U.S., ktoré sme navštívili, má toto inak nádherné a obdivuhodné dielo stavebného inžinierstva a ľudskej vynaliezavosti, na ktoré som sa tešil možno ešte viac ako na Grand Canyon a ktoré za to vpodstate ani nemôže, čestné posledné miesto a na našom blogu mu udeľujem titul najväčšej pasce na turistov 😀 Keď sa ma na to niekto spýta, s kľudným svedomím mu odporučím takmer identickú priehradu Glen Canyon…

Tu opúšťame Arizonu a vstupujeme na územie Nevady. Z nešťastnej Hoover Dam to je len kúsok do našej ďalšej destinácie, na ktorú sa ma už veľa z Vás pýtalo – mesto hriechu, svetiel a hazardu…dovidopo z Las Vegas!