Deň 67.(28.7.) Katka na to prišla – Nortrip je skoro ako Couchsurfing, len neposkytuje gauč ale parkovisko 😊 Cesta z parkoviska pri fjorde, kde sme prešli z regiónu Nordland do regiónu Trøndelag bola na naše pomery dlhá, a neboli sme si istí, či to s Katulienkou zvládneme. Dali sme si o pauzu naviac a zvládli sme to s prehľadom až na farmu Kvernbakkan (niekde pri dedinke Vemundvik). Krajina navôkol sa cestou dosť zmenila, už sme opustili „Kanadu“ a vyzerá to tu takmer ako u nás doma (také kopčekato-lúčkové), len stromy sú tu ihličnaté, nie listnaté.

Nocujeme teda na farme, kde chovajú a ustajňujú kone, učia jazdiť, alebo usporadúvajú rôzne jazdecké súťaže. Veľmi ochotná pani domáca nám ukázala celú farmu, Katulienke nachystala granulky pre koníkov na kŕmenie, spolu pozberali vajíčka do kurína (ktoré nám potom dala), popritom sme sa napásli dosýta lesných čučoriedok a malín. S Nortripom začali preto, lebo domácej otec je vášnivý „Nortripper“, a pri pohľade na jej usadlosť jej povedal, že byveru aj ona mohla „hosťovať“…a tak hosťuje, a my musíme uznať, že jej to ide na jedničku s hviezdičkou. Okamžite sme sa tam cítili veľmi príjemne, kľudne by sme tam zostali aj na nejaký helpX.

Deň 68 (29.7.) Ráno pred odchodom sme si ešte fajne pokecali so synom domácej, Katka dostala výslužku (jogurtovú kapsičku, džúsik a hrozienka), my sme ich dcérke starej ako Katka nechali malého látkového macka na zavesenie a nálepku. Slečny sa bohužiaľ nestretli, mali samozrejme iný spánkovy režim. Vyrazili sme na juh, ale ďaleko sme sa nedostali – potrebovali sme si dopustiť vodu, tak sme si to zamierili do susedného veľkého mesta Namsos, kde je predajňa karavanov a doplnkov a majú aj „čistiacu“ stanicu. Viac sme nepotrebovali, liezli sme od jedného karavanu do druhého, a potom ešte raz 😁. Aj Katulienku to bavilo. Zhodnotili sme, že sme vybrali celkom dobrý, aj veľkostne, aj rozložením, aj výbavou. Boli sme tým všetkým takí zaujatí, že sme si tam nespravili ani jednu fotku…dnešok nás celkom vyšťavil, nikto nevie prečo. Končíme iba na nejakom parkovisku vedľa futbalového ihriska počas dažďa.

Deň 69 (30.7.) Čím viac južnejšie sa dostávame, tým viac civilizácie tu je. Mestá s dedinami sú väčšie, obchodov a diaľnic je viac, a nám začína byť ľúto za kľukatými vyľudnenými cestičkami severu. V tomto rovinatejšom teréne si obaja súhlasne prikyvujeme, že sme spravili dobré rozhodnutie ísť najskôr smerom na sever po Švédsku, a späť Nórskom. Naopak by sme sa asi riadne unudili.

V ďalšom pomerne veľkom meste Steinkjer dopĺňame jednu z našich dvoch plynových fľiaš, ktorá nám vydržala zhruba mesiac. Nad mestom potom parkujeme pri chodníčku s vyrezávanými trolmi – miestnej folklórnej tradícii. Nezabúdame na spestrenie zamračených dní – geocaching, a tak máme o zábavu spolu so zbieraním všadeprítomných malín a čučoriedok celkom postarané 🙂

Na prespatie si vyberáme ďalšie Nortrip miesto, tentokrát kemp. Miestny majiteľ tu má jablkový sad, skleník s jahodami, maliny, ríbezle…má aj včely. Predávajú rôzne produkty (šťavy, džemy, med…). Zároveň poskytuje aj ubytovanie pre pútnikov – zistili sme, že sme zakotvili náhodou na pútnickej ceste. Tá sa volá St. Olavsleden (St.Olav alebo svätý Olav), je to škandinávsky ekvivalent El Camino de Santiago de Compostela. Zároveň je to najsevernejšia pútnická trasa na svete, má 580 km a ide od Baltského mora (švédskeho pobrežia) smerom na západ až k Atlantiku (Nórsko, Trondheim).

My kempujeme hneď pri mori, keby nemrholilo a nebolo všetko v hmle tak by sme mali celkom luxusný výhľad. Našťastie aspoň nie je zima, okolo 19°C, neskôr nám dokonca prestáva pršať. Večerný program pozostával z prechádzky a občumovania spolukempujúcich ujov rybárov, ktorí čistili/filetovali ryby. Neskôr zbytky hodili do mora, tak sme zase pozorovali ako sa krabi a ryby bijú o kúsky večere. Jej unavené veličenstvo si dalo druhý spánok, zobudila sa o 20:30, tak nás čaká dlhá noc…ale konečne po neviem koľkých týždňoch doslova noc! Po dlhej dobe je skoro tma, zapíname si v karavane vianočné led svetielka.

Deň 70. (31.7.) Budíme sa o 11:00 do skoro slnečného rána. Máme malú susedku z Nemecka, rovnako starú, ako Katulienka. Po krátkom uvažovaní sa rozhodujeme ostať aj na ďalšiu noc, keby sa chcela malá výraznejšie socializovať…inak sa v poslednej dobe sama naučila, ako si na telefóne zapnúť foťák…tak fotí a točí videá 😀 Nikto jej to neukazoval, naučila sa to asi pokusom/omylom – ako zapnúť foťák na zablokovanom telefóne.

Deň 71 (1.8.) Ráno sme strávili ešte s kamoškami odvedľa lekciami nemčiny, neskôr v sade domácich na čerešniach a v pieskovisku. Tesne pred obedom sme konečne vyrazili južne smerom na Trondheim. Tesne pred ním sme stáli na servisnej zastávke, kde nebol vôbec tieň, a tak sme pokračovali v hľadaní ideálneho miestečka na obedný spánok, v tejto netypickej horúčave ideálne niekde v lese. Počas príjazdu na jedno také vytypované parkovisko malinká úspešne zaspala v autosedačke, a tak sme potiahli nečakane ďalej. Stálo nás to však Trondheim, ktorý sme ledva videli z diaľnice. Prestávku sme si nakoniec dali v baníckej dedinke Lokken, kde sme okrem obeda, spánku a nákupu stihli aj prechádzku a školské ihriská.

Večer a noc trávime v rybárskom kempe v dedinke Røv, zrejme ako jediní nerybári. Je situovaný rovno na rieke s pozvoľným brehom a riekou plnou rýb. Zaujímavosťou boi pre nás hlavne divne vyzerajúce autá, ktoré sme si mohli poriadne obzrieť zblízka a zistiť, že sú to držiaky na udice.

Ako som spomínal, konečne zažívame aj tmu, ale nie takú pravú slovenskú – s hviezdami a kusom mliečnej dráhy. V strede noci medzi západom a východom slnka to v tejto zemepisnej šírke vyzerá pri zamračenej oblohe asi takto:

Deň 72 (2.8.) Ráno riešime dilemu – ísť ďalej scénickou cestou popri mori alebo do kopcov? Jasné, že to vyhrali kopce…balíme, vyrážame a už ochvíľku čakáme na krátky trajekt Kvanne-Rykkjem. Iba na najväčších trajektoch môže ísť Rastík dnu, na takýchto lokálnych s ním buď ostávam v aute, alebo sa motáme po vonkajších palubách.

Je sobota a obchodný dom s lekárňou, kníhkupectvom a bankomatom zatvárajú o 16:00. Potraviny sú otvorené dlhšie, tuším až do jedenástej večer. Ale v nedeľu je úplne VŠETKO zatvorené. Výnimku majú niektoré malé dedinské „samoobslužné“ potraviny, kam sa dostanete cez aplikáciu. My ale dnes potrebujeme obchoďák – lekáreň kvôli Katulienkinému otlaku z čižmičiek, kníhkupectvo pre maminu na nájdenie fyzických máp na plánovanie najbližších týždňov (v telefóne mapa niekedy nestačí) a bankomat, kde si chceme pre istotu vybrať nejakú hotovosť – až doteraz sme si vystačili kartami! Na ďalších potulkách sa však môžu vyskytnúť súkromné cesty alebo parkoviská, kde sa možno nebude dať inak ako platiť hotovosťou. Kopčiská nad mestom Sunndalsora sú tu inak také obrovské, že sa musíme zakláňať, aby sme videli na vrchol. A všade sú vodopády!

V nádhernom letnom počasí pokračujeme proti prúdu rieky Driva hore dolinou, vykrúcame krky a kocháme sa mohutnými kopčiskami a nekonečnými vodopádmi. Pre info cesta č.70.

Kvôli nepriaznivej predpovedi ostávame na dva dni v kempe Gjøra. Venovať sa plánujeme všedným veciam ako trampolíny, traktory alebo odmrazovanie chladničky s mrazákom. Prekvapujú nás sprchy zadarmo (doteraz poväčšinou 10 NOK za 4-5min.teplej vody) a pretlak holandských karavanistov – doteraz sme nezistili, prečo práve tu.

Deň 73 (3.8.) Ráno zatiaľ neprší, a tak narýchlo po raňajkách vyrážame hore do doliny na krátku turistiku k obrovským vodopádom. Parkujeme neďaleko miestnych fariem, na dobre veľkom parkovisku za asi 50 NOK (cca 4,50€), aj s WC, infotabuľami a smerovníkmi. Je síce chladno a fúka silný vietor, trasa však vedie strmým terénom, a tak sa dostatočne zahrievame pohybom. Vodopády boli priam úchvatné, mne sa ale osobne ešte viac páčili farmárske drevenice so zelenými strechami.

Deň 74 (4.8.) Takmer celé poobedie, večer a noc pršalo, pomerne výrazne sa ochladilo, no aspoň nefúka. O 9tej bolo 14°C. Rastík, náš hlavný indikátor zlého počasia, nechcel ani ňufák vytrčiť z pelieška 🤣 Dnes sme veľmi chceli prejsť horskou cestou Aursjøvegen, ale vôbec sa tam neodporúča ísť s karavanom. Tak sme chceli aspoň odparkovať šKatuľku niekde dole a ísť na otočku hore-dole z oboch strán trasy. Jedna časť ide zo Sundallsøra, kadiaľ sme dnes opäť prechádzali. Lenže oblaky sú extrémne nízko a vidietľnosť, alebo skôr výhľadoschopnosť vpodstate nulová…tak sa presúvame na druhú stranu, k dedinke Eresfjord a hlbšie do hôr, aby sme počkali na krajšie počasie a vyšli aspoň cik-cak cestu z druhej strany, ktorá ide z 200mnm do 1000mnm. Podľa viacerých zdrojov by to aj tak mala byť najkrajšia časť trasy. V dedinke Eidsvåg stojíme klasicky na obed+šlofík, odtiaľ pokračujeme 191ničkou až do Eikesdalen. Cesta z mesta Eresfjord smerom na juh išla krásnym scénickým údolím. Vysokánske hory (cez 1600mnm, najvyššia má 1964mnm…tá výška je až nereálna, keďže ideme od mora, teda z bodu 0). Údolie je relatívne úzke, väčšiu časť sme išli kľukatou úzkou trasou popri jazere Eikesdalsvatnet. Všade dlhokánske vodopády. Výhľady super, bolo síce zamračené, ale kopce bolo vidno 🥳. V častiach, kde bola „zem“ a lúky, boli farmy, kempy, kravy, ovce, kone…

Kotvíme niekde popri ceste pri jazierku južne od mesta Eikesdalen, kúsok od nástupu na platený úsek Aursjøvegen – kam sa chystáme, keď bude dobrá viditeľnosť. Plán bol ísť ďalší deň, ale bola dobrá viditeľnosť, tak sme si cca po hodinke motania sa v karavane a popri jazierku povedali, že to môžme skúsiť. Karavan teda nechávame odparkovaný a dúfame, že ho tam nájdeme 😀 Parkovacie miesto inak fajn, výhľad máme z okna na hučiaci vodopád a jazierko. Cesta je „na konci sveta“, hluku z dopravy sa neobávame.

Horská cesta Aursjøvegen bola vybudovaná v rokoch 1947-50 ako prístupová cesta pre ťažkú techniku, ktorá sa potrebovala dostať do hôr na stavbu vodnej elektrárne Aura. Na druhej strane cesty je 16km dlhý vodný tunel vysekaný do skaly, ktorý privádza vodu z rezervoárov v horách do mesta Sunndalsøra, kde je elektráreň. A v meste sú aj hlinikárne – teda jasný odberateľ. Na začiatku cesty sme stretli motorkárov, potom už nikoho. Cesta je štrková ale relatívne dobre upravená, až na zopár výmoľov. Taká nórska „klasika“, cesta na šírku 1 nákladného auta s početnými výhybkami. Cik-caky so strmým zrázom, tunel bez osvetlenia, zato výhľady super. Aj z pohľadu spoluajzdcov vpohode zjazdná cesta.

Trasu ukončujeme pri vyhliadke Aurstaupet, kde si to 400m šlapeme až k hrane kopca, pofotíme a bežíme k autu naspäť hore, lebo sa blíži silná, doslova dažďová stena. Cestou späť, už takmer pri karavane prišlo našej malej cestovateľke zle 🤢, doteraz sa statočne držala. Toto bol prvý grc 🤮 počas cesty. Aspoň sme sa naučili kde má „hranicu“ a budeme vedieť na ďalších podobných cestách, ktoré nás čakajú, ako sa na to pripraviť. Večer potom zbaštila celé 2 banány, čo je u nej nevídané… 3x jej Katka večer umývala zuby 🤣

Deň 75 (5.8.) Ráno je sem-tam modrá obloha a niekedy dokonca aj slnko zasvieti, ale keďže už nechceme trápiť slečnu jazdením, tak sa presúvame kúsok po ceste späť do Eikesdalenu, kde odbáčame na ďalšiu súkromnú platenú cestu na parkovisko, odkiaľ začína chodník ku vodopádom Mardalsfossen. Hore vedie široký štrkový chodník a po asi 30tich minútach prídete k jednému z najdlhších vodopádov na svete, aspoň čo sa týka „voľného pádu“ vody (uvádza sa, že 4.) Celkovú dĺžku má 655m a voľný pád toho horného je 297m. Čo je na ňom zvláštne (aspoň pre nás), vodopád patrí k mnohým „regulovaným“ vodopádom v Nórsku, tečie iba od 20.6. do 20.8. Mimo toho obdobia je tok presmerovaný do obrovských rezervoárov vodných elektrární v horách. Vraj nie je úplne suchý, ale je to iba také „nič“ oproti terajšiemu prietoku. Originál pred reguláciou bol prietok vraj 15x väčší oproti terajšiemu prietoku, čo sme videli.

Cestou od vodopádu sme sa presunuli na druhú stranu jazera do kempu. Chceme wifi, sprchu, vyliať wc kazetu, pokochať sa ešte kopcami a najmä chceme šťastné dieťa, ktoré tu má ihrisko! Celý deň sa strieda dážď a nedážď ale vôbec nám to nevadí, lebo tie daždivé periódy nie sú až také dlhé a vieme, že sa opekní a tak dookola… zvyšok dňa trávime v kempe.

Inak sme takmer prišli o polovicu karavanu – na ceste z vodopádov som sa vyhýbal výtlku a pravou stranou som vletel ešte do väčšieho – mal som pocit, že karavan nadskočil minimálne meter do vzduchu. Plechový disk je trochu ohnutý, v karavane pravý garambol aj s dotlčeným stolom a rozsypaným cukrom všade navôkol. Uvidíme, v akom stave je karavan ďalšie ráno :/

Deň 76 (6.8.) Prší, raňajkujeme v karavane, a keď sa rozhodneme dvihnúť kotvy, vybehnem von a situácia sa zamotá – guma je vyfučaná, problém je väčší ako včera. Takmer hneď sa dávame do pátrania po najbližšom servise v tejto divočine a rozhodujeme sa ostať aj ďalšiu noc.

Moje hypotézy ako úplného gumárenského amatéra boli buď iba vyfučaná guma okolo ohnutého ráfika, alebo horšie. Najbližší servis je odtiaľto asi pol hodinku jazdy popri jazere, tak sa dávam do práce. Kto by inak povedal (tak ako ja), že ten obrovský kľúč na stabilizačné nohy bude rovnakej veľkosti a rovno zapasuje aj na skrutky od kolesa, trpko by sa mýlil…ešteže pasuje ten zo Scoutíka. Prvá návšteva servisu bola celkom rýchla – ujo to vybavil ako Jeremy Clarkson – kladivom, a ja som si to uháňal späť do kempu ešte prej dvanástou. Za 200 nórskych korún, ktoré si ujo vycucal z prsta, ale celkom vpohode.

Po návrate do kempu som to ešte nemontoval, ale prezieravo nechal na daždi – Katka zachvíľku po ceste okolo hlási, že počuje, ako guma fučí. Bolo na nej teraz jasne vidieť bublinky na preseknutom mieste. Nič veľké, ale strácali sme asi 1 bar za hodinu. Takže naspäť do kufra a ešte raz do servisu v Eresfjorde. Takýto „defekt“ na bočnici sa dá iba zalepiť zvnútra lepkavým roztokom, lenže výsledok by bol dosť nejasný, zrejme s krátkou životnosťou a pneumatika s diskom naviac celá dohnusená od extrémne lepkavého mlieka. Na sklade bohužiaľ nemali tento rozmer a tak sme sa spolu s ujom vynašli – zo servisu som odchádzal ťažší o jednu old school dušu vo vnútri kolesa a odrána ľahší asi o 50€. Budem to sledovať, a ak sa niečo na bočnici začne meniť, objednáme nové pneumatiky a vymeníme. Takto budeme pokračovať dúfam až do konca výletu 🙂