Lúčením sa s krásnym údolím a posledným rozohnaním stáda oviec sme pekne ukončili poslednú z našich farmárskych kapitol a zároveň načali ďalšiu, ktorá v sebe ukrýva doslova nespočetné množstvo kilometrov. Cez Južné Alpy sa z východu presunieme na západ a po pobreží sa dostaneme výrazne na juh, kde opäť skončíme v horách…toľko na úvod, teraz pekne poporiadku…

Ak nebudem počítať nejaké tie „takmer“ bezvýznamné zastavenia v potravinách alebo popri ceste, bol pre nás prvou skutočnou zastávkou kopec, ktorý už z diaľky vyzeral, akoby boli na ňom zrúcaniny stredovekého hradu…a aj keď sme my Slováci na také niečo celkom zvyknutí, toto bolo celkom nezvyčajné, pretože na Zélande ako poslednom veľkom neobývanom kuse zeme na svete žiadne stredoveké hrady nikdy nestáli. Ide o kopec s veľkým množstvom vápencových skál všemožných tvarov a pre svoj výzor a podobnosť s hradnými zrúcaninami dostal krásne meno Castle Hill (hradný vrch).

V horúcom počasí sme sa po ňom pomotali a snažili sa pospomínať na čo najviac z filmu Narnia, pretože časť deja (záverečná bitka) sa natáčala práve tu. Film v kinách uzrel svetlo sveta v roku 2004 a odvtedy je toto miesto označené aj oficiálnymi tabuľkami a cestičkami DoC (department of conservation). Avšak dovtedy bolo známe poväčšinou iba lezcom a horolezcom. (kto by sa vyznal, liezol tu aj taký Chris Sharma)

Castle Hill sa nachádza na ceste vedúcej priamo cez rozsiahle pohoria priesmykom Arthur´s Pass, kde sme si dali obedovú prestávku spolu s menšou túrou na vodopád Devil´s Punchbowl. Tá stála jednoznačne za to, pretože sa nám počas nej naskytlo hneď niekoľko skvelých výhľadov na majestátny 131 metrov vysoký kaskádový vodopád.

Cez inak typický horský priesmyk plný vlečúcich sa kamiónov, smradov z prehriatych bŕzd a spotreby ako na tanku sme sa pomaly, ale isto dostávali na Západné pobrežie. Ešte predtým ako sa k nemu dostanem, chcel by som spomenúť zopár novozélandských cestných fenoménov. Neviem, či som už spomínal, ale jazdí sa tu vľavo a veľa ľudí si na ako prvú veľkú prekážku spomenie na kruhové objazdy, ktoré sú tu teda naopak…je to celkom sranda, ale ešte väčšia sranda je takýto „opačný“ kruháč, cez ktorý navyše vedie železnica 😀 😀 😀 A to myslím smrteľne vážne…

Ďalšou vychytávkou sú mosty – niekto si tu tu totiž uvedomil, že na cestách, po ktorých v špičke prejde zopár áut za minútu, netreba stavať dvojité mosty – a tak tu pravidelne prechádzame po mostoch širokých presne pre jedno auto. Žiadny problém, pretože je vždy určená strana, ktorá má prednosť alebo sa dá riadiť heslom „kto skôr príde…“. Samozrejme existujú aj ešte špeciálnejšie mosty, na ktoré sme natrafili – most široký tak akurát pre jeden pruh, cez ktorý vedie železničná trať! 😀

Na dve noci sme si stan rozložili v peknom dedinskom kempe niekoľko desiatok kilometrov od pobrežia Tasmanovho mora a mestečka Greymouth. Odtiaľto sme si postupne chceli spraviť niekoľko výletov do širšieho okolia, z ktorých napokon kvôli počasiu ostala ani nie polovica. Ešte v ten istý deň (štvrtok 14.1.), ako sme ráno opustili farmu niekde na konci Double Hill Road, sme si na večer naplánovali dvojhodinovú prechádzku po jednej z nedostupnejších pláží. Základom bolo načasovanie – na miesto určenia sme sa chceli dostať s odlivom, pofotiť si, čo bude treba a včas odísť, inak by sme sa odtiaľ živí tak skoro nevrátili.

Prechádzka to bola teda poriadna a počas niekoľkých kilometrov sme videli mohutné skalné formácie, rôzne oblúky, tunely, vodopády a jaskyne, bandu zvedavého vodného vtáctva alebo aj pozostatky jedného z mnohých áut, ktoré po divokej jazde svoju púť skončili parádnym letom rovno zo strmého útesu. Alebo skala pankáč, ktorú som si všimol až pri písaní článku 😀

Hlavným bodom programu však boli tunajšie doslova kolónie morských hviezd, ktoré je samozrejme možné vidieť iba za odlivu. Aj keď sme ich spočiatku krvopotne hľadali, nakoniec sa z mora začali ukazovať jedna za druhou a tak sme na tú dlhočiznú prechádzku aj zabudli. Semtam nás síce takmer spláchla nejaká vlna ale stálo to za to.

A jednoznačne zaujímavá bola aj spiatočná cesta, na ktorej spoza mohutné oblaky pomaly začalo vykúkať teplé zapadajúce slnko. Fotografie z tejto oblasti sa dajú nájsť v každom infe a na mnohých pohľadniciach aj keď o mieste fotenia autori poctivo mlčia…a my sme ju aj tak objavili!

V piatok (15.1.) nás dokonale sklamalo počasie – prebudili sme sa na dopadajúce kvapky dažďa na náš stan, ale to nás ani tak neodradilo – povedali sme si, že si spravíme takú menšiu (300 kilometrovú) okružnú jazdu vnútrozemím smerom na sever, pretože tráviť upršaný deň v múzeách alebo nákupných centrách môžme aj doma 😀 Presne v polovici jazdy sme zobrali pršiplášte, foťáky a nejaké ovocie a vydali sa na 8 kilometrovú trasu bývalou ťažobnou oblasťou. Chodník na celej trase je spravený celkom nápadito – medzi dvoma koľajami, na ktorých tu pred zhruba 100 rokmi zvážali drevo a uhlie. Oblasť bola plná „oprášených“ kúskov z čias zašlej slávy a tak sme mali o zábavu popri dlhom kráčaní čiastočne postarané.

Najlepšie na nás však čakalo na konci – parádny visutý most ponad údolie, čo by roztriasol nohy aj skúsenejšiemu turistovi a na druhej strane údolia nádherný výhľad na obrovský vodopád valiaci sa surovo do rokliny pod nami. Tam nám začalo naozaj husto pršať, ale to naše dojmy z tohto miesta nijak nepokazilo…

Sobota (16.1.) nás hnusným upršaným počasím už začala postupne nahlodávať – aj tak sa ale nedalo nič robiť, ráno sme zbalili stan a keďže na otvorených priestranstvách by sme zmokli donitky, priestor opäť dostali bývalé banské oblasti s jaskyňami a lesnými chodníkmi ako z Hobbita. Takou bol aj neďaleký Nelson Creek, kde sa vo veľkom kedysi ťažilo zlato a kde sme objavili jeden super starý lanový most a nejednu baňu na hlbšie preskúmanie.

Jednoznačne najznámejšou a najnavštevovanejšou atrakciou v tejto oblasti sú Punakaiki Pancake Rocks („palacinkové skaly“). Krásne skaly poukladané na seba ako v obchode s dlaždičkami sme videli snáď v ešte väčšom daždi, ako všetko doposiaľ…čo nás však mrzelo viac bolo, že sme aj počas nami poctivo dodržaného času prílivu nevideli skalné tunely meniace sa na obrovské vybuchujúce a revajúce gejzíry, pretože more bolo aj počas hustého lejaku absolútne pokojné.

Trochu rozčarovaní sme sadli do auta a začali vyše dvestokilometrovú cestu na juh do oblasti horských ľadovcov…cesta bola popri daždi celkom dlhá a únavná, a tak sme si spravili menšiu pauzu pomotaním sa po ďalšom banskom území, tentokrát pri Goldsborough.

Podvečer sme konečne dorazili tesne pred mestečko Franz Josef Glacier, kde sme si rozložili stan v jednom z kempov pri jazere. Ako sme tak večerali v aute skrytí pred neľútostnými kúsavými miliónmi malinkých múch, všetci naokolo začali pobehovať s foťákmi ukazujúc na oblohu – tmavé mraky, ktoré nás trápili celý deň nám zrazu vrátili aspoň niečo naspäť 🙂

V nedeľu (17.1.) sme začali náš „ľadový“ deň takmer dvojhodinovou túrou údolím pod najznámejším ľadovcom Franz Josef. Neviem ako to miestni vymysleli, ale lieta k nemu toľko helikoptér, že mu kľudne môže závidieť aj Grand Canyon…čiže prechádzku nám asi každé tri minúty spestroval vrtuľový hukot sponad nás a pri fotení sme si vždy museli počkať na „čistý vzduch“. Inak to bol celkom pohodový chodníček, ktorý bol zakončený pekným výhľadom na roztápajúci sa ľadovec v úzkom údolí.

Veľmi zaujímavé je, že každý rok sa táto trasa predlžuje predovšetkým pre už spomínané rýchle topenie samotného ľadovca a napríklad pred niekoľkými desiatkami rokov by sme ani nemuseli opustiť parkovisko a mali by sme ho rovno pod nosom…pre ilustráciu foto z infotabule a porovnanie spred pár rokov:

Ako rýchlo to celé prebieha sme videli na ceste späť, keď sme išli skúsiť teplotu rozburácaného potoka vytekajúceho rovno spod ľadovca – popri ňom sme vpohode našli obrovské kusy ľadu, takže asi viete, akú teplotu mal ten šedý potok 😀

Fox Glacier za Franzom Jozefom nezaostával takmer v ničom (hustota ovrtuľníkovania, dĺžka chodníka, roztápanie alebo nestabilné počasie). Rozdiel bol asi len v našom načasovaní, pretože hneď ako sme schádzali späť k autu, celá dolina sa zahalila do hustej nepreniknuteľnej a hlavne mokrej hmly – aspoň, že to na nás počkalo 😀

Zdecimovaný počasím Západného pobrežia, ale bohatší o veľa zážitkov a fotiek z tohto krásneho kúska zeme sme sa s malou dušičkou vydali opäť do vnútrozemia, kde na nás čakajú ďalšie z najnavštevovanejších miest celého Zélandu – adrenalínové mestečko Queenstown a mýtický, večne upršaný Fiordland.