Zo západu sme sa do vnútrozemia prebíjali priesmykom, ktorý začínal pri polomŕtvom najposlednejšom mestečku na pobreží – Haast. Je najjužnejší, najupršanejší a najnižšie položený z troch horských priesmykov Nového Zélandu, nám to ale celkom prišlo vhod, pretože sme na ňom po daždivom období postupne ponachádzali hneď niekoľko burácajúcich vodopádov, napr. Depot Creek, Thunder Creek alebo Fantail.

Najznámejším miestom na ceste, ktorá končí pri jazere Wanaka, je však super miesto na kúpanie sa – Blue Pools. Ako už názov trochu napovedá, ide o modré bazény, ktoré sú ale vytvorené prírodou. Nám bolo na kúpanie samozrejme dostatočne zima, o šou sa tak postarali všadeprítomní nemeckí tínedžeri, ktorí do nich poskákali z blízkeho mosta.

Navečer sme tesne pred ďalším dažďom stihli postaviť stan neďaleko mesta Wanaka na kriketovom ihrisku. Na naše nešťastie však pršať neprestalo ani v pondelok (18.januára), takže sme boli nútení zrušiť všetky naše plány na turistiku v horách. Jedna z mála vecí, ktoré sa dali počas lejaku robiť, bola podľa nášho knižného sprievodcu návšteva Puzzling Worldu. Je miestna atrakcia, ktorej prvá časť je kvázi múzeum bludov, hologramov a všelijakých výmyslov, ktoré sa poriadne pohrajú s hocikoho mysľou.

Druhá časť je obrovské obdĺžnikové vonkajšie bludisko, v ktorom bolo našou úlohou dostať sa do každého jeho rohu a potom nájsť východ von…miestami som absolútne chápal prítomnosti núdzových východov, ktoré mal možnosť použiť každý definitívne stratený alebo častokrát aj znudený návštevník tejto zábavky.

Takéto boli naše zážitky v prvej turistickej mekke…ľudia z celého sveta to tu obľubujú hlavne pre krásne jazero, kúpanie a opaľovanie sa, alebo chodenie po okolitých vysokánskych kopcoch. Rozvrh a plány nás trochu tlačili a tak sme Wanaku opúšťali bez užitia si jej typických vecí, ktoré treba vidieť. Nálada sa nám začala trochu vylepšovať na scénickej ceste cez hory na konci ktorej nás čakala druhá turistická mekka – adrenalínom napumpovaný Queenstown.

Na ceste do kempu „zadara“ pri riečke Kawarau sme boli pozrieť na prvé komerčné bungee zoskoky na svete – na moste AJ Hackett sa to ľudmi len tak hemžilo aj keď cena za dospelého bola trochu pritiahnutá za vlasy – takmer 200 NZ dolárov! (asi 130e)

Počasie nám opäť moc neprialo, aj tak sme sa ale po postavení stanu rozhodli (našťastie) vydať sa strmú cestu do jedného z top miestnych lyžiarskych stredísk na úpätí kopcov The Remarkables. 10 kilometrov po tradične prašnej štrkovej ceste s krásnym výhľadom ubehlo s mnohými zastaveniami celkom fajn a už sme sa ani nečudovali, keď nás na konci vítala hmla.

Cestou späť sme sa rozhodli (opäť raz našťastie) ostať na jednej zo zákrut a počkať si tam na západ slnka…zozačiatku to na niečo obstojné vôbec nevyzeralo, no v upršanom kempe sa aj tak nič robiť nedalo. Takto nejak to vyzeralo, keď sme sa rozhodli ostať:

Toto rozhodnutie sa asi o hodinku ukázalo byť jedno z najlepších na našich cestách. To, čo sme videli a čo sa nad upršaným mestom a horami odohrávalo asi 15 minút bolo presne tou chvíľkou, kedy sme sa nezmohli na nič iné ako neustále stláčanie spúští našich foťákov a široké úsmevy…zážitok na celý život! 🙂

S dobrým pocitom a ešte stále ohúrení sme tak nejak presvišťali aj ďalším upršaným ránom (utorok, 19.január). Aj napriek šedej oblohe sme vyrazili na takmer 200 kilometrov dlhú vyhliadkovú jazdu okolím, ktorú sme začali kuknutím adrenalínových zábaviek a starej čínskej ťažobnej osady neďaleko Queenstownu.

Hlavným cieľom bolo údolie jazera Wakatipu až po dedinku Glenorchy…aj keď to chvíľku vyzeralo na modrú oblohu a pekný koniec dňa, nakoniec z toho veľmi veľa úžitku nebolo, a tak sme sa po výlete pokorne vrátili späť do kempu.

V stredu (20.januára) sme sa prekvapivo (a konečne) prebudili do krásneho slnečného rána. Keďže také niečo tu nemusí dlho vydržať, ani chvíľku sme neváhali a vyrazili na cestu…akosi sme hneď vedeli, kam sa vydať – predsa späť do Glenorchy! V priebehu dvoch dní druhé perfektné rozhodnutie 🙂 Kľukatou cestou nás sprevádzali výhľady na jednu i druhú stranu, obrovské hory a krásne jazero.

V Glenorchy sme sa museli zastaviť a poprechádzať sa po móle ponad neskutočne modré jazero, ktorého farba bola absolútne neuveriteľná – jeho zdrojmi totižto sú rieky a potoky čírej ľadovcovej vody…nebyť prudkého vetra, tak pri pohľade na kúpajúcich sa členov miestneho gangu by sme konečne na vlastné oči videli vrchol novozélandského leta 😀

Cesta späť ubehla rýchlo a nám už neostávalo nič iné, ako sa s Queenstownom pekne rozlúčiť. Čaká nás posledná, tretia turistická mekka – Fiordland. Celé toto územie je najdaždivejším miestom na celom Zélande a zároveň jedným z najdaždivejších na celom svete – ročne tu spadne viac než 7000 milimetrov dažďa!!! Preto sme zvolili vyčkávaciu taktiku – na 9 dní nás v moteli prichýlili Steven a Rowena, v najväčšom mestečku a východiskovom bode Fiordlandu – Te Anau.

Až na prvý deň po príchode sa v okolí nedao robiť vpodstate nič – stále sa totiž mračilo a pršalo, a tak sme s hlavným bodom programu museli počkať až do predposledného dňa. (štvrtok 28. januára) Deň predtým nám Steven vybavil lístky na plavbu loďou po naznámejšom z 15tich novozélandských fjordov – Milford Sounde. Známy je predovšetkým pre svoje 1200 metrové steny týčiace sa nad ním a parádnymi vodopádmi. Po príchode samozrejme pršalo – aj keď sme chceli mať slniečko a pekné počasie, vpohode bolo aj toto, práve kvôli mohutnosti vodopádov a tak trochu mýtickému výzoru celého miesta.

Keďže sme boli jednou z prvých plavieb pred príjazdmi desiatok autobusov z 5 hodín vzdialeného Queenstownu, na palube malej lode s kapacitou 60 ľudí nás snáď nebolo ani 20 🙂 Celkom paráda, nikto sa nikde netiesnil a všade bola kopa miesta…plavba samotná trvala hodinu a trištvrte počas čoho sme preplávali zhruba 32 kilometrov. Najskôr sme oboplávali majestátny Mitre Peak (1692 metrov doslova nad morom) a zamierili k prvým vodopádom.

Plavba pokračovala po ľavej strane a atrakcie na brehu alebo vo vode, ako napríklad tulene a kajakári sa príjemne striedali s chvíľkami, kedy si naše fotoaparáty spolu s našimi nepremokavými bundami vydýchli popri šálke teplej kávy s cookies. Obľúbenou fintou pána kapitána je zájdenie s loďou priamo pod vodopády – to už žiadny foťák ani bunda zrejme nezvládne, tak sme si to popozerali spoza tej kávy 😀

O tom, ako rýchlo sa tu mení počasie, sme sa presvedčili hneď po vylodení – oblaky sa doslova rozostúpili a na celý fjord zrazu začalo svietiť slnko. Chvíľu nám to aj bolo ľúto, to sme však ešte nevedeli, že najlepšie nás len čaká – schválne som predchvíľkou totižto vynechal akúkoľvek zmienku o vyše dvojhodinovej ceste z Te Anau 😛

Milford Road, alebo aj Southern Highway 49 patrí medzi najkrajšie cesty na svete a osobne musím povedať, že sa u mňa zaradila hneď za velikánov z USA – Beartooth Highway a Going To The Sun Road! Na rôznych odstaviskách sme zastavovali takmer na každom kilometri, pričom hneď prvou od Milford Soundu bola na rade The Chasm (priepasť). Ide vpodstate o obrovskú jamu, v ktorej znenazdajky prudko mizne rieka Cleddau.

Ďalej nasledovala kľukatá cesta s megalomanskými výhľadmi na okolité kopce, ktoré sme stihli pofotiť ešte tesne pred vstupom do najvyššieho bodu priesmyku – tunela zvaného Homer. A keďže je jednosmerný, popri čakaní sme sa stihli dostatočne pokochať aj rozlúčiť s touto časťou Fiordlandu.

Hneď na druhej strane sme to odstavili na obedovú prestávku, pred ktorou sme stihli vyšliapať po kamennej rieke pod ľadovcový previs, ktorého rieky pod ním vytvárali niekoľko mohtných 160 metrových vodopádov. (pre info a lepšiu predstavivosť: budova Národnej banky v Bratislave – 111m)

Druhá strana za tunelom, čo sa týka výhľadov, absolútne nezaostávala ani v najmenšom – nekonečnými zastavovaniami na ceste dolu a fotografovaním úchvatných údolí sme strávili asi viac času ako šoférovaním. Na jednom z takýchto odstavísk nám auto takmer rozobrali miestni chuligáni – jediné vysokohorské papagáje na svete Kea.

Poslednou z dostupných atrakcií po ceste bol most, po ktorom sme chceli skúsiť prejsť – 3 oceľové laná, dve pre ruky, jedno pre nohy…celkom sranda a zadarmo 😀

Celý výlet, plavba a cesta jednoznačne stáli za to týždenné čakanie motanie sa po moteli a turistickom mestečku Te Anau. Našim príbytkom sa na tento úsek našich ciest konečne stal karavan – aj takéto čosi sme totižto chceli niekedy vyskúšať, čo sa nám nakoniec splnilo 😀 Vďaka Stevovi sa mi podarilo ešte niečo, čo v USA nie – zviezol som sa v klasickom americkom „muscle car“, a nie hociakom ale rovno v Chevrolete Camaro zo sedemdesiatych rokov s nadupaným V8 a parádnym zvukkom…inak neviem, či som sa na tomto výlete niekedy tak o seba bál, ako keď sme „plávali“ zákrutami medzi dvoma dedinami 😀

Tri turistické mekky juhu nás nesklamali – aj keď nás neposlúchalo počasie, na tieto miesta budeme spomínať so širokým úsmevom…balíme kufre, nasadáme do auta, mávame super dobrým a nápomocným ľuďom z Te Anau a vyrážame do geograficky najjužnejších končín, v akých sme kedy boli 🙂