Tak nad týmto tajomným názvom sme veru aj chvíľku rozmýšľali…ako čo najkratšie pomenovať všetky naše zážitky z tohto (pre nás) veľmi nevšedného týždňa? Dúfam, že sa mi to celé podarí opísať dostatočne vierohodne, už len kvôli ľuďom, ktorých sme tu stretli. A keď vravím „tu“, mám na mysli malé austrálske mestečko Katoomba uprostred národného parku Blue Mountains, vzdialeného od Sydney asi 2 hodiny vlakom.

Na celý týždeň sme sa, dá sa povedať, celkom náhodou dostali do krásnej kaviarničky Yellow Deli, ktorú vlastnia a prevádzkujú ľudia z komunity Dvanástich kmeňov (Izraela). Musím priznať, že pred našim príchodom sme veľmi ani neušili, do čoho vlastne ideme a hlavami nám prebiehalo kadečo, nakoniec sme do toho ale išli skôr s obrovskou zvedavosťou.

Na stanici nás vyzdvihol starší pán so striebornými vlasmi a bradou a hlavne pre nás netradičným menom Yeled. Vlastne všetci členovia komunity majú netradičné mená, ktoré nesú určitý význam a charakteristický prvok danej osoby a ktoré pochádzajú z hebrejčiny, ako napr. Phineas (fínius), Yachad, Kana, Simcha, Yashar alebo Levi. No a teraz si predstavte, že sme vošli do kaviarne, kde sa nám rad za radom predstavilo asi 12 ľudí s takýmito menami…a takto sme spoznávali ľudí celý týždeň a aj keď sme sa mohli snažiť, ako sa len dalo, zapamätať si všetkých bolo totálne nemožné, čo nám bolo celkom ľúto…

Ubytovaní sme boli priamo nad kaviarňou, ja spolu s troma slobodnými chalanmi a Katka mala luxus v podobe samostatnej izby pre hostí, keďže v tejto budove bývali iba hostia a mladí a starí mládenci…Milé privítanie pokračovalo aj na izbách, kde nás čakal košíček s miestnymi dobrotami, ovocím, zázvorovým pivom a lístočkom „Vitajte, dúfame, že si to tu u nás užijete“. Cítil som sa ako prvák v Rokforte!!! 😀 (čarodejnícka škola z Harryho Pottera)

Toto miesto sme si z užšieho výberu vybrali z dvoch dôvodov – chceli sme na vlastnej koži zažiť život zvnútra takejto komunity ľudí (o čom budem priebežne písať) a konečne budeme môcť zistiť, ako funguje taká kaviareň od rána do večera, od nedele do piatku (sabath „svätia“) a hlavne od pekárne, cez kuchyňu a umývanie riadov až po vítanie zákazníkov. A zisťovať sme to mohli už od nášho príchodu v najrušnejší zo všetkých dní – v nedeľu (15.11.). Ja som na prvé dni pevne zakotvil pri riadoch, čo po počiatočnom zaškolení nebolo až také zložité, aj keď toho bola riadna kopa a z Katky sa stala hlavná krájačka všetkého (trebárs 180 zmrznutých banánov) v pripravovacej kuchyni o poschodie nižšie.

Hneď na začiatku sa nás ujal dobrosrdečný vedúci kaviarničky Tzedek (Zedek), ktorého sme zo začiatku bombardovali otázkami asi najviac. Zvládal to celkom s prehľadom a postupne sa stal našim veľkým kamarátom. Ešte v prvý deň nás celkom prekvapil tým, že akonáhle sa dozvedel koľko dní s nimi pobudneme, hneď nás pozval na svadbu na ich neďalekej farme 😀 Toto by som teda nikdy nepovedal, že sa počas nášho cestovania dostaneme na takú špeciálnu svadbu v Austrálii len tak…aj to celkom odzrkadľuje otvorenosť a dobrosrdečnosť týchto ľudí.

Teraz priblížim život v komunite trochu bližšie našimi očami tak, ako sme to celé zažili na vlastnej koži, pretože na internete sa dá nájsť o nich hocičo a hlavne viac zlého ako dobrého, čo pripisujem hlavne senzáciechtivým médiám a takpovediac strachu z neznámeho…v mestečku Katoomba žije spolu okolo 35 ľudí, všetkých vekových kategórií a rodiny s deťmi. Prevádzkujú malú (veeeeľmi veľmi obľúbenú) kaviarničku s pekárňou, kde žijú všetci slobodní muži a chalani a asi 10 minút od nej majú veľký (obrovský) dom, kde spolu bývajú rodiny a slobodné ženy. Spoločenstvo funguje pre nás alternatívnym životným štýlom takpovediac mimo zabehnutý „systém“, všetci sa delia o všetko a existujú ako jedna veľká rodina. Ich komunita si za svoj vzor berie prvých kresťanov, slávia sabath a všetky hlavné židovské sviatky presne tak, ako to robil Ježiš so svojimi učeníkmi.

Každý deň sa stretávajú v prevažnej väčšine v dome presne o siedmej ráno a o siedmej večer, privítajú sa, zaspievajú zopár piesní, poprípade si zatancujú, poďakujú za najnovšie udalosti a veci, čo majú práve na srdci a potom sa všetci spolu zídu pri večeri alebo raňajkách za veľkým stolom a diskutujú o najrôznejších veciach. Ako veľká rodina, žiadne prehnané obrady so zlatými kalichmi a hrubými knihami, celé to vyzerá celkom spontánne…až na dokončenie piesní alebo tanca musím povedať, kedy len tak ticho stoja a čakajú na ďalšie, ja by som im aspoň zatlieskal 😀

Ľudia v komunite si teda vybrali takýto alternatívny život na základe viacerých vecí, mohli byť unavení konzumným spôsobom života, cítia sa stratení a tak ďalej…mne osobne to trochu pripomína našu slovenskú komunitu okolo farára Kuffu v Žakovciach – je to taká terapia prácou, vierou a pevnou rukou…dá sa trochu obrazne povedať, že každý, kto im zaklope na dvere (a bude súhlasiť s pravidlami „hry“), môže ostať a odísť môže vpodstate hocikedy…nestotožňujem sa síce so všetkým, no ľudia v tejto komunite (alebo aj farár Kuffa) si zaslúžia 100% rešpekt za nájdenie a pokračovanie takejto alternatívnej cesty, nech im to vydrží 🙂

Toľko asi k opisu fungovania komunity, teraz k Yellow Deli. Kaviarničku navrhovali, budovali a usilovne tvorili celé tri roky a musíme uznať, že je to vidieť na každom jednom kroku…detaily ako zábradlia z rôznych pokrútených konárov, zaliate kľúče a iné predmety v krásnych, drevených stoloch, teplý krb a originálne miesta, z ktorých je každé jedno inak charakteristické a dotvorené. Ako jedny z najkrajších spomienok si navždy z nášho výletu budeme pamätať spoločné večere po záverečnej, kedy sme sa siedmi (naschvál) tiesnili pri jednom malom stole, v pozadí hrala príjemná nerušivá hudba a my sme sa smiali z každodenných zážitkov až tak, že sme plakali…ak ešte niekedy budeme v okolí Sydney, spravíme všetko preto, aby sme sa vybrali na malý výlet do Deli, pretože to je z piatich hviezdičiek 10 hviezdičkové top miesto v Austrálii 🙂

Aby som trochu odbočil od témy, prvotný impulz a dôvod, prečo sme sem vlastne zablúdili, bol národný park Blue Mountains, v preklade Modré hory. Je to obrovské územie známe predovšetkým mohutnými roklinami a údoliami v pieskovcových skalách, ktoré na niektorých miestach dosahujú hĺbku takmer 800 metrov!

Nachádzajú sa tu veľmi vzácne druhy eukalyptov, ktoré majú vo veľkej miere podiel aj na nezvyčajnom názve tohto miesta (Blue Mountains), ktorý vznikol vďaka modrému oparu, ktorý sa ponad toto územie vznáša v horúcich dňoch. Pri vysokých teplotách sa totiž z listov eukalyptov, ktorých je tu mimochodom neúrekom, dostáva do ovzdušia eukalyptový olej, a tákáto zmes (opar) pohlcuje všetky farby okrem modrosivej, preto sa pri pohľade na kopce zdá, že sú doslova modré.

S Katkou sme sa rozhodli, že najlepšie pre nás bude spraviť si niekoľkokilometrovú prechádzku trasou popri útese, ktorú prejdeme časťou Prince Henry Cliffwalk. Ako prvé nás očarili výhľady na mnohé z dolín parku z rôznych miest ponad útesmi, ktoré boli miestami neuveriteľne strmé a vysoké. Chodníček, ktorým sme sa vybrali, viedol cez takú typickú džungľu ako vo filme – všade navôkol veľa krásnych a neobyčajných kvetov, alebo papagáje a vtáky pomaľované najrôznejšími farbami, ktoré sa našich foťákov vôbec nebáli a ochotne pózovali ako skúsené modelky.

Jednou z najvyhľadávanejšíh atrakcií je skalná formácia tzv. Three Sisters (Tri sestry), ktorou sme našu prechádzku zakončili. Všimli sme si, že tento názov je medzi pomenovaniami vrchov a skál vo svete veľmi obľúbený, keďže tri sestry môžme nájsť v Monument Valley, Oregone, Alberte, Californii, Rakúsku alebo v takých Adršpašských Skalách…

Takýchto prechádzok, resp. turistík sme mali po parku v okolí ešte niekoľko, pričom za zmienku stoja určite jedny veľmi pekné vodné kaskády zvané Leura Cascades…mňa uchvátila hlavne fotogenickosť tohto miesta a množstvo bielych papagájov, motajúcich sa všade naokolo.

Toľko k národnému parku Blue Mountains, z ktorého sme až toľko nevideli, čo nám vôbec nevadilo pretože väčšinu času sme trávili v spoločnosti super ľudí. Medzi nich môžme zaradiť jednoznačne našich najväčších kamošov Zedeka a Nessiku, ktorí s nami trávili najviac času a boli k nám vždy veľmi ústretoví a milí. Po pár dňoch sa k nám tiež ako výpomoc „zvonku“ pridal Kevin, učiteľ francuzštiny z Québecu a bohužiaľ čerstvo neúspešný kandidát v ich miestnych voľbách, v ktorých sa zúčastnil ako člen vtipnej strany Rhinoceros (nosorožec). V jeho volebnom programe nechýbal sľub, (a teraz si nerobím srandu) že každá rodina po jeho zvolení dostane svojho vlastného nosorožca 😀 😀 😀 Asi nemusím hovoriť, že sme si po ľudskej stránke celkom sadli a našli tak ďalšieho nového kamaráta.

V sobotu (21.11.) sme sa spolu s japonskou rodinkou, kamošom Kevinom a ešte zopár bratmi a sestrami nasáčkovali do rodinného vanu a vybrali v ústrety ďalšiemu neuveriteľnému zážitku, a síce svadby, ktorá sa konala v priestoroch ďalšej kaviarničky neďaleko ich komunitnej farmy. Svadba v Austrálii!

Na svadbu sa ľudia v komunite veľmi tešili, pretože na takú udalosť po dlhých „suchách“ čakali niekoľko rokov. Už týždne predtým nacvičovali rôzne tance a popri raňajkách, večeriach to bola samozrejme téma č.1. Všetci si boli istý, že to bude niečo jedinečné a mali veľkú radosť, že sme sa toho celého mohli zúčastniť aj my a vidieť to na vlastné oči…

Keďže nám všetci celý týžďeň tvrdili, že také niečo sme ešte nevideli, boli sme prirodzene veľmi zvedaví. Nakoniec musím povedať, že až taký obrovský rozdiel to nebol, aj keď veľa vecí bolo odlišných. Páčilo sa nám, ako bolo veľa vecí spravených veľmi symbolicky ako súčasť nejakého príbehu. Ženích s nevestou vpodstate svojimi príhovormi organizovali celé dianie, k čomu im dopomáhali akýsi dvaja koordinátori všetkého ostatného…

Keď som už pri ženíchovi a neveste, obaja boli oblečení do tradičných jednoduchých bielych odevov/šiat, čo pôsobilo veľmi pekne a tradične…tak som si tak zaspomínal, či som už okrem filmu Jánošík na nejakých fotkách zo slovenských svadieb videl mladomanželov v kroji…nebolo by to fajn vrátiť sa k takej tradícii? 🙂

Na svadbe bolo dokopy možno 200 ľudí – v komunite ich je zhruba cez 100, zvyšok tvorili kamaráti, rodiny alebo hostia ako my s Kevinom. Všetci sme boli teda svedkami pekných tradícií a symboliky, ktorá sa nachádzala v každom tanci, príhovoroch alebo obradoch. Aj keď sa komunita snaží fungovať mimo systému, obrad na úrade novomanželia absolvovali ešte pred svadbou vrámci platných zákonov štátu Nový Južný Wales. Tak im už nič nebránilo v tom, aby celá svadba prebehla podľa zvykov Dvanástich kmeňov…samotný obrad neslúžil žiaden kňaz (neviem, či nejakého vôbec majú), ale prebiehal v réžii nevesty a ženícha, ktorý si najskôr navzájom povedali svoje sľuby a celé to spečatila nevesta „bozkom odovzdania sa“ ženíchovi. Celý obrad prebiehal pod holým nebom na zelenej lúke neďaleko, odkiaľ sa mladomanželia pobrali na „medové týždne“. My z celej svadby ako celku máme veľmi pekný zážitok a spomienky, ktoré nám definitívne vylepšili náladu z Austrálie 🙂

Po svadbe nás čakal posledný deň v Yellow Deli, ktorí sme sa snažili využiť čo najefektívnejšie a byť s našimi novými kamarátmi čo najviac. Večer nás prekvapil dobráčisko Zedek, ktorý pre nás spolu s Nessikou a ostatnými pripravili rozlúčkovú večeru aj s parádnou bezlepkovou tortou! Celé to prebiehalo v našej oľúbenej krásnej atmosfére siedmich ľudí tlačiacich sa pri jednom stole po záverečnej s nerušivou hudbou v pozadí…čo viac sme si mohli želať, ako takúto do poslednej bodky perfektnú rozlúčku s ľudmi, ktorí nás doslova ohromili svojou bezprostrednosťou a nefalšovaným priateľstvom 🙂 Na celú našu cestu a pobyt v Austrálii budeme hlavne vďaka nim spomínať vždy s úsmevom na tvári a pocitom, že niekde tam na druhom konci sveta sú naši super kamaráti, ktorých vždy mega veľmi radi uvidíme 🙂

V pondelok ráno (23.11.) sme už okolo 7:20 sedeli na vlakovej stanici prichystaní na cestu za ďalšími dobrodružstvami, keď nás vtom tesne pred odchodom prekvapili traja ľudia z komunity na čele s Nessikou, ktorí sa prišli dodatočne rozlúčiť 🙂 To už sme nemali slov, s úsmevom sme nasadli do vlaku s tým, že nám to tu bude dosť aj chýbať…poslednýkrát sme im zamávali, o 4 hodiny sme poslednýkrát zamávali aj Sydney a Austrálii (ja som si medzitým stihol podriemať keď nás zamkli medzi vagónmi) a vydali sme sa do najďalekejšej krajiny, aká pre nás existuje, vysnívaného Nového Zélandu 🙂 Dovi dopo z Kiwilandu!