Tento článok som mohol kľudne nazvať aj „keď cestovanie bolí…“, ale o to potom. Hneď po našom túlaní sa národnými parkami Wyomingu sme mali naplánovanú malú zachádzku do štátu Idaho s jediným cieľom – stretnúť párik ľudí, ktorí pred rokom cestovali po Európe a zopár dní strávili u Katky ako couchsurferi. A obaja môžme potvrdiť, že lepšie sme ani nemohli spraviť 🙂

Náš pobyt poznačil hneď príjazd do mesta (10.9. vo štvrtok) kedy sme na ulici, ktorou sme prechádzali zbadali zhruba spolovice plný futbalový štadión…hneď sme aj zastavili a zisťovali, kto, čo s kým hrá a kedy…okrem toho sme sa opäť ocitli v tínedžerskom filme spolu s cheerleaderkami, hráčmi (všetko žiakmi miestnej high school), polepenými autami a rodičmi valiacimi sa na zápas. To už sme boli pevne rozhodnutí vyhliadnuť si cez víkend nejaký miestny zápas a zažiť to opäť avšak ako riadni diváci na tribúnach.

Okolo siedmej večer sme po malom blúdení po peknej okrajovej štvrti v Idaho Falls konečne našli ten správny americký biely (béžový) domček, ktorý nás vítal krásnym nápisom (síce spadnutý, ale snaha sa veľmi cení 🙂 ). Vo dverách nás už s otvorenou náručou očakávala vždy usmiata Sheila a po krátkom zvítaní a našom reorganizovaní auta sme už sedeli v peknom útulnom domčeku a kecali väčšinou o celom našom výlete a plánoch. Večer okolo pol jedenástej sme stretli aj chudáka uťahaného Rustyho, ktorý makal od svitu do mrku, keďže sa stará o dva biznisy nonstop. Inak tiež super týpek, veľmi milý a hlavne vyčerpaný po celom dni sa s nami rozprával ešte viac ako hodinu 🙂

Ešte večer stihla Sheila poobvolávať susedov a pozisťovať všetky eventy v meste, takže sme mali na ďalší deň o program dokonale postarané. Skoro ráno som si na ulici všimol zvláštnu, ale zaujímavú vec – ku každému domu prišiel veľký americký pick-up, ktorému z korby pred každým domom povyskakovali mladí chalani a na každý trávnik zapichli americkú vlajku. Až potom som si uvedomil, že je 11.september, teda výročie útokov na spojené štáty…takisto po meste boli vyvesené vlajky viac ako obvykle, napr. pred požiarnou zbrojnicou. Celé to pôsobilo veľmi symbolickým a patriotickým dojmom a mne osobne sa páčilo, ako si ľudia vedia takou známou a pre nás jednoduchou vecou ako je vlajka uctiť napríklad aj takýto kúsok ich histórie.

Po raňajkách nás Sheila zobrala na Eastern Idaho State Fair (11.9. piatok)…no a to sa celkom ťažko vysvetľuje čo to to State Fair je…skúste si predstaviť niečo ako jarmok, so všetkými stánkami, kolotočmi a kolotočármi, kebabmi (tu burrito), sladkosťami, do toho pridajte niečo ako sedliacku veľkú pardubickú konajúcu sa súbežne v tom istom areáli, plus výstavu traktorov a všetkých poľnohospodárskych náčiní a k tomu všetkému ešte súťaže o najkrajšie, najväčšie vypestované hospodárske zvieratá (kozy, ovce, zajace, kone, poníky, kuriatka, sliepky…) alebo zeleninu (obrovské tekvice, uhorky, jablká, rajčiny,…)…a ozaj, ešte tam treba pridať výstavu a súťaž fotografií, a indiánsku raley (o tom až neskôr). A tak takto nejak by som aspoň približne opísal State Fair v meste Blackfoot 😀

Najzaujímavejšou časťou bolo pre mňa tzv. „Indian raley“. Najkratší popis znie „prvý extrémny americký šport“. Sú to preteky koní, na ktorých bez sedla pretekajú príslušníci rôznych indiánskych kmeňov severozápadu. V čom je ale tento šport extrémny – džokeji musia po každej pol-míli vymeniť v plnej rýchlosti koňa za asistencie jeho „tímu“ 😀 A to už je extrémne len sa na to pozerať, pretože preteky sú dlhé 2 míle, čo znamená 3 výmeny v priebehu pár minút ale taktiež mnoho neznámych, ktoré často vedú k zmätkom, jazdcom vyhodeným z chrbta koňa alebo aj splašeným koňom bežiacim po trati…jednoducho strašná sranda iba to sledovať 😀

Na obed sme si dali miestne špeciality – Katka morčacie ministehno, ja niečo sladké podobné našim fánkam s jahodami a šľahačkou…to stehno bola lepšia voľba, pretože sme ho mali ešte aj na večeru a na druhý deň na obed 😀

Keď sme po celom areáli spravili nekonečné koliečko a videli takmer každú miestnu kreáciu a atrakciu, zamierili sme opäť do Idaho Falls na krátku reegeneráciu pred (pre mňa) zlatým klincom večera – zápasom amerického high school futbalu (posledné dva ročníky strednej školy, kvázi dorast) medzi Hillcrest Knights a Rigby Trojans…atmosféru burcovali už odzačiatku oba kotly fanúšikov, neskôr sa k nim pridala asi 60 (!!!) členná školská kapela spolu s partiou miestnych cheerleaderiek.

Zápas sa začal štátnou hymnou (ktorú sme tesne nestihli 🙁 ) a potom začal celkom zaujímavý futbal. My sme sedeli vedľa rodinky kompletne oblečenej v dresoch Knights (ostatne ako väčšina ľudí na tribúne), ktorá mala podľa vášnivého povzbudzovania v tíme určite nejaké dieťa. Čo sa vekových kategórii týka, celkom nás prekvapilo množstvo malých detí len tak pobehujúcich po štadióne, a taktiež veľké množstvo žiakov high school (fanúšikovské jadro) fandiacich svojim tímom ako aj rodičov a starých rodičov…čiže skutočne všetky vekové kategórie v príjemnej, ale zato oduševnenej a živej atmosfére.

Počas polčasu som sa rozhodol ísť si pofotiť okolie a aj polčasovú show z inej perspektívy a ani neviem ako som sa zrazu dostal do stredu ihriska spolu s ďalšími troma miestnymi fotografmi 😀 Keď „hovorím ani neviem ako“ – to sa len tak rozprávate a dostávate ďalej a ľudia sú takí milí a radi, že niekto z Európy vôbec príde na ich futbal a zaujíma sa oň, že vás kľudne pošlú na stred ihriska, nech mám lepšie foto a nech vidím tím vybehnúť z tunela lepšie 🙂 Veľká vďaka miestnym ľuďom ktorí sa motajú okolo futbalu, vačšinou mamy a otcovia hráčov, ale aj zapálení fanúšikovia a sponzori a boli takíto milí, ako napr. otec miestneho QB Tony 🙂

Aby ste si nemysleli, že dostať sa na ihrisko je až také jednoduché, na celý zápas dohliadala miestna polícia a organizáciou celého zápasu sa to dá prirovnať nášmu prvoligovému hokeju alebo futbalu…stredoškolský futbal!!! Aj nám to bolo celkom ľúto, keď sme videli všetkých tých ľudí fandiť škole, na ktorú chodia ich deti alebo žiakov, ktorí to majú ako najväčšiu udalosť týždňa v meste, kde ani tak nejde o futbal ako o ľudí, ktorí sa stretnú a prehodia zopár slov a dajú si dva hotdogy…a decká majú o čom rozprávať ďalší týždeň v škole…vyzeralo to celkom fajn 🙂 A ozaj, „naši“ vyhrali, takže atmoška aj po zápase bola o to lepšia…GO KNIGHTS!!!

V sobotu (12.9.) sme mali taký „technický“ lenivý deň, ktorý sme využili na písanie a telefonovanie domov, dopĺňanie zásob pre náš trip a boli sme pozrieť aj obchod Rustyho a Sheily, ktorý sa zaoberá predajom potravín a pomôcok na prípadné neočakávané situácie, ktoré môžu v živote bežného Idaho – Američana nastať, ako napr. veľká snehová nádielka, kedy sa nemôžete dostať týždeň z domu plus výpadok elektrickej energie a tak podobne (napr. zombie apokalypsa). Pre nás to bol veľmi zaujímavý shop, keďže teraz poväčšinou stanujeme, takže sme tam boli až do záverečnej a ňúrali a obzerali všetko iné a divné, čo tam mali.

V nedeľu (13.9.) sme mali ďalší úspešný lenivý deň, avšak teraz som si to aspoň ja mohol právom dovoliť, keďže som mal narodeniny 🙂 A boli to super narodeniny, lebo som v TV našiel kanál amerického futbalu, kde dávali iba zaujímavé momenty v priamom prenose! A to je teda niečo…si predstavte že pozeráte naraz 8 zápasov ligy majstrov 😀 Alebo pozeráte naraz „Modré z neba“ a „Poštu pre teba“ ale iba tie naj naj momenty…dobré nie? Nevýhodu to má v tom, že tam nie je žiadna reklama ani prestávky, takže nemáte kedy ísť spraviť pukance alebo ísť na WC…a to dokedy zhruba 3hodinové zápasy skončia, druhé začnú 😀 No dilema jak oči, keďže si nemôžete povedať, že pôjdete keď tam bude niečo nezaujímavé 😀

Čo som to…aha, večer sme mali spoločnú barbecue večeru konečne aj s Rustym, takže sme sa rozprávali až do neskorých večerných hodín o kultúrnych rozdieloch, politických situáciach, platoch, národných parkoch, a tak všeobecne…cestovanie je v tomto super, lebo máme info vždy z prvej ruky a na vlastnej koži 🙂 Dostal som aj tortu!

V pondelok (14.9.) sme už mali jeden z našich klasických rušnejších dní, ktorého doobedie sme strávili so Sheilou ako našou sprievodkyňou v centre Idaho Falls. Centrum tvorí vpodstate rieka, na ktorej sú vybudované pekné vodopády z lávových kameňov, ktorých je tu celkom dosť, keďže to tadiaľto pred pár miliónmi rokov tieklo len také fukoty…zastavili sme sa aj pri miestnom temple, čo je chrám mormónskeho náboženstva, ktoré vyznávajú Rusty aj Sheila ako aj asi 80% Utahu. Povypytovali sme sa kopec otázok a dostali kopec odpovedí, čo bolo dostatočne vyčerpávajúce na skorší návrat na základňu a začatie príprav na naše ďalšie cestovanie po západe U.S.

Keď sme sa ako tak predpripravili čakal nás ďalší program z kategórie zlatých klincov – streľba zo zopár z Rustyho zbraní. Má ich viac a je dobre pripravený keby dačo, dá sa povedať 😀 Keď som sa spýtal, či tu majú nejakú streľnicu, Rusty sa len usmial a ukázal na najbližší kopec za mestom…čiže strieľať sme šli len tak za mesto, do kopca 😀

Nazačiatku nás síce neposlúchalo počasie, ale potom sme sa poriadne rozbehli a veľmi sa zabavili streľbou na terče napríklad z podobnej zbrane akú aktuálne používa americká armáda, z tej mega veľkej pištole čo mal v Policajnej akadémii Eugene Tuckleberry čo prestrelí aj blok motora, alebo aj zo staršej zbrane Rustyho otca…parádny zážitok s parádnou bezpečnostnou inštruktážou! Ďakujeme Rusty!

Večer sme sa už balili a pripravovali na odchod a pozerali hlavne počasie, ktoré nám trocha pozmenilo plány. Chceli sme totižto stráviť nejaký čas v Salt Lake City a okolí, čo sme nakoniec aj vďaka veľmi ochotnej Sheile zmenili na výdatnú exkurziu po Temple Square a prespaním u jej kamarátov.

Po ceste do metropoly Utahu v totálnej búrke (v utorok 15.9.) môžem o neviemkoľkoprúdovej diaľnici okolo mesta a utažských vodičoch skonštatovať, že sú to totálni blázni a jedna z najhorších vecí v Utahu a dúfam, že tam za takýchto podmienok nebudem musieť už nikdy šoférovať…horor! 😀 Po pár nervóznych chvíľkach sme sa konečne dostali na Capitol Hill, kde sme v návštevníckom centre nabrali zopár materiálov o Utahu a vydali sa k budove State Capitol, čo je niečo ako parlament v každom zo štátov U.S. Aspoň mňa prekvapila mohutnosť a veľkosť tohto kolosu, lebo som si asi doteraz myslel, že majú taký iba vo Washingtone 😀

Ďalšia zastávka už nebola nič iné, ako slávne Temple square, čo je 4 hektárový komplex v centre Salt Lake City postavený a vlastnený mormónskou cirkvou, taký menší mormónsky Vatikán (dúfam, že som týmto prirovnaním nikoho neurazil). Na pánov v bielych oblekoch sme dojem nespravili, takže do samotného Templu sme sa nedostali…vpodstate, nedostane sa tam nikto, kto nie je mormón.

Do ostatných častí sme ale nazreli a vypočuli si napríklad aj 60 metrov vzdialené padnutie klinčeka na dosku rečníckeho pultu ako dôkaz dokonalej akustiky budovy The Tabernacle, ktorá je domovom slávneho Mormon Tabernacle Choir ako aj organu pozostávajúceho z 11623 píšťal.

V okolí Temple square sa nachádza aj Family History Library – najväčšia knižnica na svete zaoberajúca sa zbieraním záznamov o ľuďoch, čiže asi najlepšie miesto, kde môžte nájsť svojich predkov a vypracovať svoj rodokmeň (mám to dokonca aj čiastočne odskúšané). Momentálne vlastní cez 2,4 milióna mikrofilmov, 356 tisíc kníh, 3725 elektronických zdrojov a mnohé iné záznamy z USA, Kanady, Britských ostrovov, Európy, Latinskej Ameriky, Ázie a Afriky. Ľudia tu trávia celé dni hľadaním svojih koreňov po celom svete a ja sa im osobne ani nečudujem pri takých možnostiach a vybavení, aj keď je to neskutočne pracné a zdĺhavé 🙂

Neskôr sme navštívili aj konferenčné centrum, ktoré má aj najväčšie auditórium na svete – vpodstate najväčšie zastrešené divadlo na svete, kde sa pomestí 21 tisíc ľudí 🙂

Tam sme sa stretli s Jeremym (ako mormón bol na misii na Slovensku) a jeho ženou Lenkou, s ktorými sme si dali rande v Cheesecake Factory a ktorí nám porozprávali čo-to zo života v Salt Lake. Po výdatných super burgroch sme sa stretli opäť so Sheilou, ktorá počas našeho rande pátrala po svojich predkoch a vydali sa k jej kamarátom do neďalekého Highland, kde nás na noc prichýlili ďalší super milí ľudia, s ktorými sme viedli ďalšie siahodlhé konverzácie o všeličom možnom až do neskorého večera…

Ráno (streda 16.9.) bolo jedno z našich vôbec najťažších rán, aké sme doteraz na svojej ceste zažili…to sa stáva, keď aj na druhom konci sveta dokážete stretnúť tak obetavých, bezprostredných a hlavne milých ľudí ako Sheila s Rustym bezpochyby sú a ktorí nám dokázali aj tisíce kilometrov od našich domovov vytvoriť prostredie, v ktorom sme sa cítili skoro tak dobre, ako doma a z ktorého sa nám len veľmi ťažko odchádzalo…podobné pocity ako keď sme odchádzali na našu cestu a lúčili sa s rodičmi, súrodencami alebo starými rodičmi, vtedy vás to cestovanie aj trochu bolí…preto som tento článok mohol kľudne nazvať aj „keď cestovanie bolí…“. Dôvod prečo som ho tak nenazval je, že sme neskutočne radi, že sme našli niečo ako našu americkú rodinu a už teraz sa tešíme na ich európsku návštevu 🙂 Thank you sooooo much Sheila and Rusty!

P.S.: náš ďalší domáci cieľ – posnažiť sa naučiť našich rodičov aspoň kúsok z angličtiny, aby boli pripravení! Sheila sa už učí po slovensky a ráno nás zdravila pekne po slovensky 🙂