Deň 32 (23.6.) Nejak som minule v sumári a našich štatistikách pozabudol na plyn, ale ten je trochu ťažší oriešok na rátanie. Po všetkých kalkuláciách nám to momentálne vychádza na asi fľašu na mesiac – čiže 11 kilogramov, aj keď sme mali dobré teplé počasie. Keďže smerujeme čím ďalej, tým viac na sever, budeme ho míňať určite viac. Letá sú tu krátke a hlavne noci sú veľmi studené – niekedy aj okolo 5°C, a to už teplé periny a pyžamá neustoja.

V peknom kempingu v dedinke Åmsele ostávame aj ďalšiu noc. Predpoveď hlási dážď aj na ďalšie dni, a tak nám krátka pauza so suchou spoločenskou miestnosťou, wifi, kuchynkou, práčkami, minigolfom a saunou zadarmo padnú celkom vhod. Budíček malej slečny sa momentálne presunul vďaka nekonečnému svetlu vonku na 10:40, takže obed mávame aj o 17tej 😀 Celý deň sa ale nedá presedieť vovnútri, hlavne s dvoma tigrami v klietke. Tak sme sa poobede (po 18tej) naobliekali do nepremokavého oblečka, vytiahli nosič poprvýkrát aj s pršiplášťom a vybrali v miernom daždi po lokálnej turistickej trase.

Lesy sú tu krásne, ihličnany sa striedajú s brezami, na zemi sú takmer všade čučoriedky (stále len tesne pred kvitnutím), poprípade machy a lišajníky. V krajine je extrémne veľa vody, či už v tisíckach jazierok, močiaroch alebo potôčikoch, ktoré sú na prvý pohľad úplne čierne – asi zo všadeprítomných rašelinísk. Späť sme sa vracali cez dedinku, ktorá pôsobí mimoriadne ospalo – je tu podľa mňa viac domov, ako ľudí. Najviac nás však prekvapili potraviny. Podľa googlu otvorené do 22:00, no po našom príchode vyzerali ešte opustenejšie ako okolie. Čo sme však nevedeli bolo, že je to samoobsluha pomocou aplikácie – dvere sa otvoria po naskenovaní QR kódu a prihlásení, v obchode veľkom asi ako naše jednoty na dedinách sa rozsvieti a vy ho máte celý len pre seba, bez akejkoľvek obsluhy! Ponakupujete si, zaplatíte mobilom, otvoríte dvere znova cez aplikáciu a hotovo, celkom sci-fi. Po návrate do neďalekého kempu sme si dali ešte minigolf a kaluže, miestne deti sa kúpali v rieke 😀 Škoda, že je tak ďaleko od sauny…človek by toľko nevychladol.

Deň 33 (24.6.) Za stále daždivého počka vyrážame ďalej a zažívame náš typický cestovný deň v horšom počasí – obedná pauza niekde pri jazierku a ihrisku, s miliardou komárov samozrejme, nákup po ceste vo väčšom meste (Arvidsjaur), Katka sa snaží rozveseliť a zabaviť malého tigra v autosedačke…teraz žuje už asi 30 minút gumového hada, tak môžeme dôjsť nečakane ďaleko. Jedinou nezvyčajnou vecou dnes bol prvý sob, ktorého sme videli, zrejme stratené mláďa. Večer končíme na parkovisku medzi dvoma francúzskymi karavanmi v ďalšej vymierajúcej dedinke Moskosel. Aj tu ale funguje samoobslužná pumpa a nabíjačkáreň pre autá.

Deň 34 (25.6.) Ani nie za 10 minút cesty z parkoviska vidíme ďalšieho soba, tentokrát dospelého jedinca pasúceho sa popri ceste. Ako správni turisti stojíme na krajnici, blikáme výstražnými, fotíme ostošesť. Ešteže tu nie je takmer nijaká premávka, a keď je, domáci na nás nepochopiteľne pozerajú.

Pokračujeme švédskym vnútrozemím, začína sa konečne trochu vlniť, husté ihličnaté lesy sú tu zriedkavo popretkávané brezami, vidíme iba minimum domov a na zemi stále nekonečný čučoriedkový koberec. Po obednej pauze a spánku na malom ostrovčeku obrovského jazera neďaleko cesty sa krátko po 17tej po vyše mesiaci cestovania dostávame na výnimočný bod – Polárny kruh! Miesto nič moc, parkovisko s oblepenou tabuľou, malá kaviareň so suvenírmi, kde kupujeme nálepky na karavan a auto, a našu prvú magnetku. Nás ale hlavne hreje pohľad na údaje navigácie a splnený jeden z cieľov nášho roadtripu – 66 stupňov a 33 minút severnej zemepisnej šírky – polárny arktický kruh! Odteraz bude už celú noc svietiť slnko, ak nebude pršať 😀

V mestečku Jokkmokk kupujeme sieťky na hlavy proti komárom, plus krém pre Rastíka. Niekedy je to extrém a človek si želá návrat studeného nepríjemného vetra, v ktorom komáre a čierne malé mušky aspoň chvíľu nevedia lietať. Sámske múzeum miestnej kultúry jednak s Katulienkou nedávame, a aj tak je po našom príchode zatvorené. Celkovo tu veľa podobných miest nachádzame zatvorených už krátko po štvrtej poobede. Stíhame aspoň tankovať naftu a vodu, dnes máme v pláne nocovanie na miestečku s krásnym výhľadom nad dedinou Porjus.

Je to asi najvyššie položené miesto za dlhý čas, prvýkrát z neho vidíme skutočné kopce na západe smerom k nórskym hraniciam a prvýkrát si robíme ohník. Ja som zalovil v pamäti na kurz prežitia a aplikoval jednu z mála vecí, ktorú si pamätám – brezová kôra horí aj mokrá, a tak na založenie ohňa netreba žiadne podpaľače alebo horľaviny. Netrvá to dlho, a zadymené je všetko, komárov niet 😀

Deň 35 (26.6.) Zbiehame dolu k vodnej elektrárni na asi najlepšie interaktívne ihrisko pre veľkých aj malých – malej vodnej elektrárni, kde si môžete púšťať stavidlá, presmerovávať rieku, spúšťať generátory, stavať hrádze a mnoho ďalšieho. Celkom dobre nám to vyvážilo neúspešné dobíjanie sa do múzea / návštevnického centra elektrární.

Obedný spánok s pauzou sme mali v Gällivare, následne sme sa chceli dostať čo najďalej. Zakotvili sme to však v Lappeasuando Lodge, jedinom mieste široko-ďaleko so sprchou, wifi a peknou spoločenskou miestnosťou. Na saunu čas ani neostal, keďže sme potrebovali znovu dostať čo najviac energie z dvoch usedených tigrov. Vybrali sme sa na prechádzku okolím, kam to až možnosti malého kočára dovolili.

Deň 36 (27.7.) Kiruna je asi 20 tisícové mesto, ekonomické a kultúrne centrum severu Švédska. Nachádzajú sa tu najväčšie podzemné bane na železnú rudu na svete, ktorá pokrýva cca 80% potrieb celej európskej únie. My sme sa tu dovalili niekedy poobede, samozrejme na festival, o ktorom sme ani len netušili. Po doplnení zásob plynu sme si to zamierili rovno do nového centra mesta, a s radosťou v detských očkách a troma balónmi premotali až k visitor centru. Tam sme zistili, že na prehliadku baní nemôžu ísť malé deti, a tak sa otáčame a mierime späť cez festival zaparkovať karavan k obchodnému centru v najstaršej časti mesta. Tá je zaujímavá hlavne preto, že je už takmer celá presunutá inam – po vyše 100 rokoch podzemnej ťažby sa v danej lokalite začala vo väčšej miere klesať zem, a tak sa štátna firma LKAB rozhodla o presune najcennejších budov a asi 6 tisíciek ľudí do nového centra. Ostal tu už len kostol, najväčší projekt zo všetkých. Vzhľadom má pripomínať sámske obydlie, nemá takmer žiadne náboženské symboly, pretože má slúžiť celej komunite ako jej „obývačka“ bez rozdielu vierovyznania. Prípravy na jeho presun sú už v neskorej fáze, celý je na oceľovej konštrukcii, ktorú budú 4 ťahače premiestňovať pomaly na nové miesto v roku 2026, chystá sa sem na to ževraj 10 tisíc extra návštevníkov.

Deň 37 (28.6.) Ráno rýchly nákup, prekvapivo sme nezohnali Rastíkove granule do zásoby pred Nórskou dražobou…na vyhliadke pod lyžiarskym strediskom si ešte narýchlo pozrieme megalomanské bane a čulý ruch všade naokolo nich, mávame Kirune a vyrážame na poslednú stovku švédskych kilometrov. Tá je na ceste E10 pomalá, pretože asi na polovici úseku sú vykonávané stavebné práce a cesta je úplne sfrézovaná. Krajina sa taktiež mení na takmer arktickú – vidíme iba malé zakrpatené stromy ošľahané krutými poveternostnými podmienkami, takmer úplne vymizli ihličnany…

Krátko pred 17tou len tak-tak stíhame infocentrum národného parku Abisko, v začínajúcom daždi, ktorý má trvať celý nasledujúci týždeň :/ Chceli sme si struhnúť aspoň krátky výšľap neďalekým kaňonom, ale počasie a nálada malej slečny to výrazne zamietli. Pokračujeme teda ďalej a na noc sa ukladáme s ďalšími karavanistami pri západnom konci obrovského jazera Torneträsk. Spoza upršaného okna sme sledovali každého, kto prichádzal, až sa parkovisko celkom zaplnilo. Potom prekvapivo prestalo pršať, a tak sme sa nahodili do gumákov a šli na krátku prechádzku po kalužiach a neďalekom poloostrove. Tam sme narazili na kopu malinkých chatičiek, čo vyzeralo zvláštne, ale ok…tipnite si schválne, čo na foto vidíte vy:

Po podrobnom prieskume sme zistili, že to nie je ani chatová osada, ani niekoho zbierka, či umelecké dielo. Pravdu by mal ten, kto tipol prístav 😀 Je to letovisko rybárskych chatičiek, ktoré sa v treskúcich mrazoch presúvajú na zamrznuté jazero doslova takto v húfoch. Každá má na sebe veľké lyže, ktoré jej pomôžu prekonať vzdialenosť, keď ju nad vyvŕtané diery v ľade ťahá snežný skúter…alebo sob 😀 Na nete sme našli, ako to asi vyzerá z diaľky:

Deň 38 (29.6.) Symbolicky na Katulienkine 31-mesačniny (zdravíme žltého sloníka) sa dostávame na hranice, krajina sa dvíha do mohutných hôr a na ktorých je prekvapivo akosi veľa snehu. Vidíme sa najbližšie z Nórska, tam, niekde vzadu 🙂