V tomto blogu je mojim plánom toho veľa nenapísať, skôr ukázať na našich fotkách čo všetko sa tu okolo nás pohybuje, pohybovalo a bude pohybovať. A čo neukážem (niektoré zvieratká sú bohužiaľ rýchlejšie alebo vo väčšej vzdialenosti, ako moje fotoschopnosti), to budem musieť popísať 😀

Na začiatok treba vysvetliť, prečo tu je všade toľko zvieratiek…Montana je 4. najväčší štát v USA, rozlohou je o trochu väčšia ako Nemecko, pričom tu žije iba okolo jedného milóna ľudí a to hlavne vo väčších mestách. Zvyšok krajiny je vpodstate ľudoprázdny, tvoria ho obrovské hory, poväčšine ihličnaté lesy, polia a lúky, semtam rozsiahle farmy…toto všetko teda má k dispozícii rozmanitá zver všetkých možných druhov a tvarov, ktorej sa tu celkom darí.

Aj keď to celkom nesúhlasí s niektorými mojimi fotkami, keďže napr. zábery bizónov alebo kôz sú robené v ohradených územiach, zveri sa tu všade naokolo nachádza vážne dosť 🙂 V praxi to znamená oveľa jednoduchšie sledovanie a fotenie divej zveri, stačí mať kúsok šťastia a byť pohotový.

Pre mňa tu platí zásada, že minimálne foťák sa snažíme mať stále so sebou, či už pri ceste na nákup alebo len tak na prechádzke po rezervácii, pretože človek nikdy nevie aký „záber“ nás bude čakať za najbližším rohom. Keď už som pri rohoch, Craig nám rozpráva mnoho príbehov alebo miestnych legiend napr. o medveďoch grizzly.

V Yellowstone tento rok medveď zožral miestneho znalého človeka, ktorý sa zrejme ocitol v nesprávny čas na nesprávnom mieste pri každodennej túre parkom. Jednoducho prekvapil grizzlyho s mladými za rohom a oheň bol na streche. Takýto medveď je ďalej v parku nechcený a musí byť nájdený a utratený, jeho mláďatá putujú do ZOO…je tomu tak preto, aby si medveď zrazu nezmyslel, že môže jesť ľudí. Ak by ho len napadol, nič by proti nemu nepodnikli, lebo tak spravil aby chránil svoje medvieďatá.

Iba dnes ráno nás konečne po mesiaci na severe U.S. prišiel pozrieť medveď čierny. Našťastie to nebol poltonový grizzly, ale len malé asi len niečo cez rok mladé chúďa bez svojej mamy – opäť našťastie 😀 No ale konečne sme prvýkrát videli medveďa v prírode 🙂

Poznámka pre naše mamy a babky – medvede a vlky budeme v Yellowstone pozorovať iba z cesty z pohodlia nášho auta, takže sa báť nemusíte, nebudeme tam robiť ani žiadne túry 😉

Už od nášho príchodu do Montany sa pri nás motá aj mnoho domácich zvieratiek ako napr. super inteligentný psík Arrow (šíp), ktorý bol cvičený ako súťažný pastiersky pes. Na to ho predurčuje jeho druh – border kólia. Je to náš verný spoločník pri strážení bizónej rezervácie, čo znamená, že väčšinou spí vonku na matraci, na cudzích ľudí je veľmi milý a šteká akurát tak na štvorkolky alebo keď sa mu sníva o naháňaní ovečiek do ohrady 😀

Sú tu aj dve mačky – Miru a Wildchild (Vajldčajld), ktorých mama je pravá divoká americká mačka. Sú to asi najkrajšie mačky aké sme kedy videli čo sa farby týka. Čo sa charakteru týka, sú to jedny z najhroznejších a najsebeckejších stvorení aké som kedy videl a stretol 😀 Mačka v Kile menom Shadow (tieň) bola celkom vpohode, tichá a celkom milo nevtieravo prítulná 🙂

Tu hore sa taktiež staráme aj o srnky. Odkedy domácim sliepkam začala riediť nadelenú potravu srnka Brigitte, domáci Craig jej začal dávať pravidelný denný prídel a po pár rokoch sem chodia na pravidelné raňajky/obed/večeru aj jej dcéry Monique, Fiona a ich 6 malých Bambiov 🙂

Keďže sa vždy so sebou snažíme brať foťáky, v Kile sme popri výlete (rozumej išlli sme starým pickupom po biohnoj) na farmu vysoko v horách stihli spraviť aj pekné fotky kôz. Táto farma je energeticky nezávislá (vlastná studňa a elektrina zo solárnych panelov) s takisto nezávislo vyzerajúcimi majiteľmi, ktorý chovajú špeciálne kozy na predaj kašmírskej vlny. Tiež prevádzkujú HelpX program, ale túto destináciu by som odporučil iba vážne hardcore skúseným cestovateľom alebo vyznávačom adrenalínových ubytovaní.

No a v túto slávnostnú chvíľu prichádzajú konečne rad na bizóny. Medzi ne nikdy nikto zásadne nechodí pešo. Dajú sa pozorovať/fotografovať z určitej bezpečnej vzdialenosti, ale normálne vezmeme veľký červený pickup, najvačší zvedavci si posadajú na korbu a v takomto rozpoložení sa dá ísť aj priamo do stáda, pričom zážitok je celkom bezprostredný a neopísateľný.

V tomto stáde žije okolo 70 bizónov, hlavné slovo má najstarší samec (bull) Eni Wua, čo je staré indiánske meno a znamená „veľa bizónov“. V stáde je iba jeden a váži zhruba 800 – 900 kg, potom sú tu ešte mladí dvojroční a mladé teliatka. Myslím že sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Všetko ostatné mladé aj staré sú samice (cows), ktorých je teda väčšina. Stádo sa ale riadi spoločne, napr. kam a kedy idú piť (iná činnosť ako na intrákoch, pozn.red.) alebo ktorým smerom a na akú pastvinu sa vyberú, čiže pekná tímová práca – vačšinou samíc, samozrejme 😀

Po určitom čase sa nám podarilo rozoznávať aj jednotlivých jedincov ako aj chovanie sa celého stáda ako určitej spoločnosti. Napríklad jedinec, ktorý si v súboji zlomí roh, je väčšinou vytlačovaný na jej okraj a všetci ostatní majú teda právo ho/ju predbehnúť hocikde…ako chúďa Sweepey. Takáto strata rohu je veľmi bolestivá a zviera veľmi krváca, roh mu nakoniec ale po nejakom čase dorastie.

Čo sami nemáme šancu odpozorovať, to nám vždy veľmi rád vyrozpráva Craig. Veľmi zaujímavo sa stádo správa keď sa v ňom stane nejaká nová udalosť. Bizóny sa doslova tešia a veľmi rady hravo vyvádzajú, vyskakujú a behajú keď na svet príde malé teliatko. Keď sa naopak stane nejaká smutná udalosť a nejaký jedinec zomrie, väčšina stáda pobehuje približne v kruhu okolo neho a zopár jedincov sa ho snaží akokeby „postaviť“ opäť na nohy. Keď nám to Craig okolo desiatej večer hovoril, prebiehali mi po chrbte zimomriavky…

Bizóny sú taktiež v mnohých ohľadoch ako ľudia – hocikde natrafíte na dobrákov, ale aj na idiotov. Tak je to aj v tomto, takmer 20 ročnom stáde (začínali s piatimi) – predstavte si, že predchádzajúci hlavný samec „Small bull“, bol jeden z najväčších bizónov vôbec a bol zvláštny tým, že bol veľmi priateľský k ľuďom. Craig dokonca na ňom časo jazdieval – nevedel ho však ovládať/navigovať a tak na ňom jazdil len tam, kam ho zaviedol. Ľudia ho mohli veselo hladkať a niektorí si na ňom dokonca tiež zajazdili 🙂 Jeho lebka ako pekná pamiatka visí v hlavnej miestnosti domu.

No, na začiatku som písal, že toho veľa nenapíšem a nakoniec je z toho asi najdlhší blog. To preto, lebo by som vám chcel napísať všetko to zaujímavé, čo sa tu postupne dozvedáme a je toho veľmi veľa…som rád že som si aspoň na tieto pikošky pospomínal 🙂 Dúfam, že sa Vám naše zvieratká páčili 🙂

P.S: úplne som vynechal miestne vtáctvo, ktorého je tu neúrekom, líšku, ktorú stretávame pravidelne na tom istom mieste pri jazde autom vždy len keď nemám nachystaný foťák, divoké morky, milióny myší, chipmunkov, vždy a všade sa pasúce kravy, svište aaaaaaaaaa, inteligentné zvieratká (packrat) hryzúce káble pri motore v Silverade, ktoré mi vždy z pasce akurát tak šlohnú arašidové maslo 😀 Dnes sme jedno konečne chytili 😛