Cestovateľský zápisník dvoch rodičov, ich malého dievčatka a nečakane dlhého psíka 🙂
Čím dlhšie sme doma, tým ťažšie sa mi píše…veľa toho však už nezostalo a tak je dobré to celé ukončiť našou finálnou spanilou dvojdňovou cestou cez doslova polovicu sveta. S odstupom času môžem skonštatovať, že sa mi to nezdá tak hrozné ako pred jej absolvovaním, avšak na dvojdňový presun troma lietadlami, 5timi letiskami a 8mimi…
Naše túlanie sa po svete začalo naberať na obrátkach niekde v Monument Valley, v Sydney sme sa už nezadržateľne prehupli do druhej polovice a tu na Zélande to všetko letelo ako zimné prázdniny na základnej škole. Ostáva nám posledných 13 dní, počas ktorých ideme autom prebrázdiť celý Južný ostrov hádam ešte raz! Vo štvrtok poobede…
Veruže neboli, a zrejme ešte dlho ani nebudeme, keďže jeden z našich ďalších cestovateľských snov – argentínska Patagónia – sa ešte ani nerysuje…ale o tom v inom (možno) blogu…sedíme momentálne v aute a uháňame smerom na juh, najjuhovejší juh Južného ostrova, ktorý plánujeme pobehať za niekoľko dní strávených v stane na fučiacej nafukovačke. Po ceste…
Zo západu sme sa do vnútrozemia prebíjali priesmykom, ktorý začínal pri polomŕtvom najposlednejšom mestečku na pobreží – Haast. Je najjužnejší, najupršanejší a najnižšie položený z troch horských priesmykov Nového Zélandu, nám to ale celkom prišlo vhod, pretože sme na ňom po daždivom období postupne ponachádzali hneď niekoľko burácajúcich vodopádov, napr. Depot Creek, Thunder Creek alebo…
Lúčením sa s krásnym údolím a posledným rozohnaním stáda oviec sme pekne ukončili poslednú z našich farmárskych kapitol a zároveň načali ďalšiu, ktorá v sebe ukrýva doslova nespočetné množstvo kilometrov. Cez Južné Alpy sa z východu presunieme na západ a po pobreží sa dostaneme výrazne na juh, kde opäť skončíme v horách…toľko na úvod, teraz…
V nedeľu 3. januára sme sa z Christchurchu pobrali preč, aby sme konečne načali a okúsili niečo z pravej divočiny aj na Južnom ostrove. Voľba padla na jednu z rozľahlých fariem niekde pred koncom Double Hill Road, prašnej štrkovej cesty, ktorú by ste na mnohých mapách hľadali asi zbytočne. Počas príchodu malo celé obrovské údolie…
Ani sme sa po mesiaci túlania sa po Severnom ostrove nejako nenazdali a v piatok 18teho decembra sme sedeli v lietadle a kývali mu na rozlúčku. Aj keď sme leteli ani nie hodinu, výhľad sme mali celkom úchvatný a dokonca sme zhora zazreli aj mestečko Kaikoura, kde budeme tráviť naše prvé spoločné Vianoce a takisto…